Planéta troch sĺnc
Vladimír Babula


Dej románu sa odohráva v budúcnosti, v dobe, keď ľudstvo je už zbavené imperialistov, a tým aj nebezpečenstvo ničivých vojen. Všetky tvorivé sily vedcov a technikov slúži záujmom človeka. Veda oslavuje triumfy v gigantickom boji s prírodou. Dávny sen ľudstva — ovládnutie vesmíru — stáva sa skutočnosťou, zásluhou mierového využitia atómovej energie…


Vladimír Babula

Planéta troch sĺnc


My přijdem blíž, my přijdem blíž,

my světů dožijeme,

my bijem o mříž, ducha lvi,

a my ji rozbijeme!

    
Jan Neruda — Písně kosmické.


Svojim deťom, Míťovi a Alenke —

a všetkým ďalším pútnikom do tretieho tisícročia

zo srdca venuje autor


PRVÝ DIEL

ROBINSONI VESMÍRU


OSUDOVÉ VÝBUCHY


Sú dni, ktoré sa mimoriadne vryjú do pamäti a dlho sú úzko späté s osudmi mnohýchľudí.

Takým dňom bola aj nedeľa pätnásteho mája na začiatku tretieho tisícročia. Oči celého sveta upierali sa už od skorého rána do vesmíru — a potom sa zrazu obrátili k východnému pobrežiu južnej Afriky.

Toho dňa ešte nikto netušil, ako spolu súvisia vzrušujúce udalosti v Afrike a vo vesmírnych diaľkach — a akú úlohu má v nich hrať skromný slovenský geológ doktor Zajac. O jeho vedeckej práci sa naposledy verejne hovorilo pred dvanástimi rokmi, keď ho za objav nového princípu veľmi citlivého gravimetra vymenovali za člena-korešpondenta Svetovej akadémie vied. Od toho času plynul jeho život zdanlivo všedne. Deň čo deň nasadal spoločne so skupinou geológov do vrtuľníka k dokonalým prístrojom, ktoré za letu nad slovenskými krajmi odhaľovali skryté poklady hlbín Zeme. Pozorne sledoval obrazovky gravimetra a ultrazvukových vysielačiek — a všetky náleziská vzácnych kovov a rúd starostlivo zaznamenával do presných máp.

Po zamestnaní odchádzal na druhú stranu Dunaja do veľkého laboratória, ktoré mu postavila akadémia. Málokto vedel, čo tam vlastne robí. Aj pre Zajacovu manželku bolo laboratórium v Petržalke tajomstvom, hoci vedela, čím sa tam vedec zaoberá.


Len čo prvé záblesky májového rána prenikli do spálne, doktor Zajac sa prebudil. Hlboko vdýchol svieži vzduch a pri pohľade na otvorený oblok sa usmial.

— Zase sa to Hanke nepodarilo, — zajasal v duchu. Chytro sa obliekol a ticho prebehol predsieňou k východu.

Vtom sa otvorili dvere vedľajšej spálne.

— Kam tak skoro? Veď ešte nie je ani pol piatej. Zase si vytiahol rolety, aby ťa prebudilo svetlo, však?

Pani Zajacová nakukla do miestnosti.

— No pravdaže! Už neviem, čo s ním mám robiť. Každú sobotu poschovávam všetky budíky i náramkové hodinky a stiahnem rolety v oblokoch, aby si mohol aspoň v nedeľu pospať, ale on nie! Celý týždeň niet voľnej chvíľky, ktorú by neobetoval laboratóriu — a ani v nedeľu si nenájde čas pre seba! Aký to má význam? — Rozprávanie v tretej osobe bolo neklamným príznakom, že Hana Zajacová sa naozaj hnevá.

— Už sa to čoskoro skončí, Hanka, — povedal vedec chlácholivo. — Už to mám na dosah ruky. Či môžem teraz spať?

— To mi už hovoríš osem rokov. Nielen že môžeš, ale musíš viacej spať — aspoň v nedeľu. Veď si vôbec neodpočinieš. Pracujem práve tak rada ako ty, ale toto predsa len nerobím. Aký to má význam? Veď si bledý ako stena a jednostaj mi chudneš. Môžem sa na to pokojne dívať? A čo naše dieťa, na to nemyslíš? Pôjdem na akadémiu a poprosím Chotenkova, aby ťa od tej úlohy oslobodil. Alebo aby ti ju dal ako hlavnú prácu a pozbavil ťa povinností geológa. Už toho mám dosť… — Ale by si vykonala! Len by si oleja priliala do ohňa! — zľakol sa doktor Zajac. — Veď sama dobre vieš, že akadémia chce to isté. Koľko ráz ma už akademik Chotenkov žiadal, aby som sa úplne venoval pokusom v laboratóriu a geologický prieskum prenechal iným. Povedzme, že by som vás oboch poslúchol. A nakoniec by som súboj s gravitáciou prehral. Dlhé roky by boli nenávratne preč — jednoucho, premárnil by som kus svojho života. Nezostala by po mne poriadna práca. Prečo by sa tvoje pokusy nemali podariť? — zmenila zrazu pani Zajacová tón rozhovoru. Pri pohľade na rozrušeného vedca pochopila, že trochu prestrelila.

— Prečo by si mal s gravitáciou prehrať? Veď si pred chvíľkou sám vravel, že víťazstvo máš na dosah ruky. Len si spomeň na časy, keď si pracoval na novom gravimetri. Aj vtedy ťa trápili pochybnosti. A dnes? Dnes je Zajacov gravimeter nepostrádateľnou zbraňou geológov. Určite zvíťazíš, Martin!

Ako ďaleko si s pokusmi? O tom mi vôbec nič nevravíš…

Zajac oživol.

— Predstav si to — včera som sa konečne vymotal zo slepej uličky. Podarilo sa mi narušiť gravitačné pole! Ešte neviem, na akú veľkú vzdialenosť to bude pôsobiť, ale prvý krôčik mám už za sebou. Včera večer reagoval gravimeter dokonca aj na nepatrné zmeny ťažiska telesa, zaveseného vo vedľajšej miestnosti. — Na chvíľu sa odmlčal. Potom zrazu chytil manželku za ruky.

— Pevne verím, že idem správnou cestou, Hanka. Musí sa to podariť! Či si teraz môžem pokojne založiť ruky, keď viem, že neznámi ľudia na planéte X sú v nebezpečenstve?

— Lúč už nedohoníš, darmo si podlamuješ zdravie. Naši sú možno dávno na planéte a všetko je v poriadku. Rozum si vzali so sebou; keď spoznajú skutočnosť, poradia si sami — aj bez nášho upozornenia.

Zajac odmietavo pokrútil hlavou.

— Bol by som rád, keby si mala pravdu. Ale kto z nás určito vie, kde sa teraz Lúč nachádza? Nikto! To prekliate slimačie zpravodajstvo! Je celkom možné, že aj posádka objavila cestou niečo zaujímavého — trebárs planétu, ktorá blúdi vesmírom ako kométa — a zastavila sa na nej. Ľudia na Lúči ani netušia, že planéte X hrozí nebezpečenstvo, času majú dosť. Ale pre našich susedov vo vesmíre by strata času mohla mať katastrofálne následky.

— Ak už dávno nie je neskoro, — dodala pani Zajacová nesmelo.

— Otecko, nezabudol si, že Lúč dnes slávi výročie? — ozval sa zo spálne chlapčenský hlas.

— Vidíš ho, aký otec, taký syn! Už tiež vstáva so sliepkami. Čo ešte nespíš, Jurko?

— Keď sa bojím, aby mi otecko neodišiel. Sľúbil som chlapcom z krúžku, že sa spýtam, či môžeme dnes o desiatej prísť do laboratória na reportáž. Otecko, pravda áno?

— Neviem, neviem, — poškrabal sa Zajac za uchom. — Mám toho dnes toľko na programe, že azda ani všetko nestihnem. Pre dnešnú reportáž ma radšej ospravedlň. Veď ju môžete rovnako dobre sledovať u nás alebo na vašom televízore v observatóriu.

— Otecko, my by sme ju radšej videli u teba v Petržalke, — modlikal chlapec. — Ja som to už chlapcom sľúbil. Uvidíš, že ťa vôbec nebudeme vyrušovať. Veď to bude výročná reportáž.

— Kto by vám odolal, učenci, — zasmial sa Zajac. — Ale upozorňujem ťa, že vás do laboratória nepozvem. Zostanete pekne v miestnosti pre hosťov. Potrebujem úplný pokoj.

Jurko sa zjavil v sade pri oteckovej pracovni už o pol desiatej. Obišiel sochami ozdobenú budovu a postupne nazízal do veľkých oblokov. Konečne objavil otecka. Doktor Zajac sedel sklonený nad prístrojmi a zapisoval si niečo do notesa. Chlapec zaklopal na sklo, a keď vedec dvihol hlavu, zakýval mu na pozdrav. Potom sa rozbehol po chodníčku k brehu Dunaja a sadol si do trávy. S rozkošou vystavil tvár miernemu dopoludňajšiemu slniečku.

Chvíľami sa proti belasej oblohe zaligotali vrtule helikoptér a konvertoplánov, ktoré odnášali výletníkov do najkrajších kútov prírody. Za rovnakým cieľom sa poberali aj plávajúce hotely, ovenčené zástavkami.

Jurka dnes neznáme kraje nelákali. Netrpezlivo zalietal zrakom na most a na vežu protistojaceho paláca, kde v slnečnej žiare svietili ručičky veľkých hodín. Chlapci stále nejdú — a už je o päť minút desať! Práve dnes musia prísť neskoro! No čakať už na nich nebudem. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.

Jurko vybehol po mramorových schodoch do budovy a ticho vstúpil do podlhovastej miestnosti s niekoľkými kreslami. Sadol si k okrúhlemu stolíku s malou skrinkou a stlačil niekoľko gombíkov. Zo skrinky vystrekol prúd lúčov. Na striebristom plátne na opačnej stene sa ukázal nejasný obraz. Znova niekoľko ráz stlačil gombíkom — a na obraze sa zjavila kresba medziplanetárneho lietadla s nápisom „Lúč“. — O necelé tri minúty začneme pravidelné televízne vysielanie pre mládež, — ujal sa slova hlásateľ. — Ako sme vám oznámili minulú nedeľu, dnešná reportáž 0 bádateľskej ceste Lúča do vesmíru bude naozaj jubilejná.

Práve pred ôsmimi rokmi odštartovalo veľké medziplanetárne lietadlo z hlavného letiska na Mesiaci a vydalo sa na ďalekú púť. Podľa posledných zpráv, ktoré sme zachytili z Lúča, sú v lietadle všetci zdraví a cesta pokračuje presne podľa prepočtov akademika Navrátila. Odvážnym dobyvateľom vesmíru sa dokonca podarilo prekročiť polovičnú rýchlosť svetla. Je teda celkom možné, že práve v tejto chvíli pristáva Lúč na planéte X pri hviezde Proxima Centauri…

Nezaškodí, keď vám mladším stručne zopakujem históriu tohto slávneho letu.

Začiatkom tretieho tisícročia vzrušili ľudstvo súčasne dve prekvapujúce zprávy:

Prvá zpráva prišla z observatória na južnom póle Mesiaca. Vedci Čan-su a Cahén tam zachytili záhadné signály z vesmíru. Najprv sa domnievali, že ide o bežnú rádiohviezdu. Čoskoro však zistili, že zdroj signálov je na neznámej planéte, nazvanej X, ktorá obieha okolo Proximy Centauri, teda najbližšej hviezdy.

Akademik Čan-su neskoršie dokázal, že signály vysielajú mysliace tvory, podobné nám, ľuďom.

V tom istom čase prišla druhá prekvapujúca zpráva:

Pri rozmrazovaní večného ľadu našli v Arktíde zamrznutého človeka.

Akademik Tarabkin so svojím kolektívom vyrval tohto človeka z náručia mnohoročnej klinickej smrti a vrátil ho životu…

Zistilo sa, že tým človekom je Severson, účastník Amundsenovej výpravy na záchranu Nobileho. Bol pozorovateľom v lietadle Latham, ktoré sa už z Arktídy nevrátilo. Od roku 1928 bolo nezvestné. Nórsko stratilo statočného Amundsena i jeho verných spolubojovníkov…

A predsa zásluhou vedy jeden z nich žije medzi nami… V Moskve sa zoznámil s doktorkou Alenou Svozilovou, spolupracovníčkou akademika Navrátila — a tak sa naraz dostal do stredu veľkých udalostí, ktoré nasledovali.

Akademik Navrátil predložil Svetovej akadémii vied návrh na stavbu gigantického medzihviezdneho lietadla, ktoré by bolo schopné pomocou fotónového žiarenia prekonať obrovskú vzdialenosť medzi naším slnkom a najbližšou hviezdou Proximou Centauri. Posádka lietadla by mohla navštíviť neznámych ľudí na planéte X…

Pred ľudstvom sa otvorili nové obrovské perspektívy. Navrátilov návrh bol vlastne prvým pokusom človeka opustiť slnečnú sústavu a vydať sa na púť k hviezdam.

Na jeho realizácii sa zúčastnili odborníci a závody celého sveta. Vyrobili potrebné súčiastky a prístroje a poslali ich do dielní na Mesiac, kde zatiaľ z miestnych surovín postavili hlavnú konštrukciu obrovského lietadla.

Akadémia potom z mnohých dobrovoľníkov vybrala posádku lietadla a na jej čelo postavila akademika Navrátila.

Lietadlo dostalo meno „Lúč“.

Členom posádky sa stal aj Severson. A právom. V minulosti bol statočným dobyvateľom severného a južného pólu, nebál sa riskovať život pre záujmy vedy a na záchranu človeka. A teraz? Dohonil všetko, čo zameškal spánkom v ľade; je schopným mechanikom a spojárom medzihviezdneho lietadla.

Lúč je teda pripravený na odlet. Znova prežijeme tie nezabudnuteľné chvíle…

Obraz na plátne sa začína meniť. Pred očami sotva dýchajúceho Jurka sa zjavuje rozľahlá mesačná rovina. Dookola ju ovenčuje náhrdelník kráterov, ktoré hádžu ostré tiene na skalnatý povrch. Uprostred roviny svietia obloky klenutej haly a v ich žiare sa matne ligoce kovový kolos, zovretý v oceľovej konštrukcii. Vesmírne lietadlo pripomína z diaľky maňušku z divadielka. Smerom k hviezdnej oblohe trčí mu ako hlava veľká guľa s priehľadnou čiapočkou. Trup je hrubý valec so zaoblenými hranami. Ba má aj akúsi sukničku, ktorú tvoria štyri menšie raketové lietadlá s lastovičími krídlami, pripútané ku kolosu.

Ľudia v skafandroch, ktorí sa prechádzajú okolo konštrukcie, vyzerajú vedľa gigantického lietadla ako mravce.

Nad vrcholmi kráterov sa usmieva Slnkom ožiarená Zem, akoby netrpezlivo očakávala, čo sa bude robiť.

Pred halou je rušno. Členovia výpravy dnes naposledy kontrolujú, či na niečo nezabudli. Akademik Navrátil dáva svojou vysielačkou, umiestenou na kukle, stručný rozkaz:

— Nakladať!

Žeriavy, pripevnené na priečelí budovy, rozvážne otáčajú svoje ramená, dvíhajú debny najrozličnejších tvarov a vkladajú ich do vnútra kolosa.

Konečne sa veľké kovové vráta zatvárajú a na vrchole lietadla sa rozsvecuje zelené svetlo.

Z menšieho otvoru sa na zem spúšťajú kovové schodíky, po ktorých hneď vstupuje do lietadla skupina ľudí.

— Všetko v poriadku. Môžu nastúpiť ďalší, — ozýva sa o chvíľu vo všetkých slúchadlách, ktoré majú ľudia v skafandroch na ušiach.

Akademik Navrátil vstupuje posledný. Ešte kýva na pozdrav ľuďom v hale — a už mizne v kolose. Ide z miestnosti do miestnosti a naposledy kontroluje všetky zariadenia.

Vnútro lietadla pripomína niekoľkoposchodový dom.

V najnižšom poschodí je zásobáreň pohonnej hmoty, v ďalšom sú reaktory na získavanie atómovej energie a v tretej atómová elektráreň. Štvrté poschodie je skladom surovín na výrobu potravín a v piatom je kuchyňa, pripomínajúca skôr laboratórium. V tom istom poschodí je aj zásobáreň kyslíka. Dve poschodia uprostred rakety s útulnými spálňami, s veľkou klubovňou, s biografom a knižnicou sú určené na odpočinok cestujúcich. V ďalších troch poschodiach sú uložené najrôznejšie prístroje a súčiastky strojov, ktoré sa použijú až za pobytu na niektorej planéte.

Hlavu lietadla — veľkú guľu — vypĺňajú pozorovateľne a vedecké pracovne. Na samom vrchu je umiestená kapitánska kabína, kde sa bude striedať päť vedcov.

Trvalo dosť dlho, kým akademik Navrátil prešiel všetky miestnosti a dostal sa až sem. Odložil posledné časti skafandra, sadol si k obloku a pozoroval Slnko ktoré sa po hviezdnatej oblohe rýchlo blížilo k veľkému glóbusu Zeme. Potom sa sklonil nad mikrofón na šikmej doske pred sebou.

— Hláste, ako pracujú reaktory. Keď sa prvý hrot slnečnej koróny schová za Zemou, zapnite motory. Pri polovičnom zatmení štartujeme. Úplné slnečné zatmenie budeme pozorovať už ďaleko od Mesiaca.

— Všetko v poriadku, sme pripravení, — znela odpoveď.

Noví obyvatelia lietadla a ľudia v hale sa darmo usilujú zatajiť vzrušenie. V tejto chvíli sa človek po prvý raz odhodláva do takých obrovských diaľok! Veď na konci tejto cesty môžu čakať neznáme tvory, oživujúce neznáme planéty — alebo katastrofa a koniec pokusu o dobytie vesmíru.

Na vysokej veži nad halou niekoľko ráz bliklo belasé svetlo. Lúč sa zaligotal v žiare reflektorov…

Odrazu sa pod kolosom zjavuje červená žiara. Okolo konštrukcie sa dvíhajú šedivé mračná prachu. Žiara žltne a mení sa na plamene. A plamene sa menia na bielu žiaru.

Kolos sa pohol. Kĺže sa pomedzi ramená konštrukcie a rozvážne sa dvíha do výšky.

Teraz už konštrukciu opustil a vznáša sa vo vzduchoprázdnom priestore. Čoraz rýchlejšie stúpa k hviezdnatej oblohe.

— Šťastlivú cestu, statoční plavci! — prinášajú mu rádiové vlny pozdrav zo Zeme. — Pozdravujte od nás tvory na neznámych planétach! Pozdravujte planétu X.

— Ďakujeme, odovzdáme. A do videnia, — odpovedá Navrátil za celú posádku a obracia sa k prístrojom.

V desiatich kilometroch nad mesačným povrchom lietadlo sa stáča do vodorovnej polohy a rýchle mizne za obzorom.

— Veľká cesta do neznáma sa začala, — hovorí opäť televízny hlásateľ. — Lúč čoskoro dosiahol takú rýchlosť, že ľahko prekonal príťažlivosť Mesiaca. Ale ani táto rýchlosť mu ešte nestačila. Veď príťažlivosť Slnka bola ešte stále vážnym nebezpečenstvom.

No prepočty akademika Navrátila nesklamali. Po niekoľkých dňoch Lúč unikol vplyvu našej slnečnej sústavy. Teraz mu už nestoja v ceste nijaké prekážky. Nekonečný voľný priestor priamo pobáda k zvyšovaniu rýchlosti. A je aj potrebná, lebo cesta je ďaleká…

Zrýchľovanie sa reguluje tak, aby ho posádka lietadla zniesla. Pokračuje však pravidelne.

Niet tu už sily, ktorá by mohla Lúč pribrzdiť.


Po piatich mesiacoch raketový pohon tíchne. Lúč dosiahol potrebnú rýchlosť a ďalej letí zotrvačnosťou…

Jurko je taký zaujatý reportážou, že ani nepozoruje, že už dávno nie je v miestnosti sám…

Na premietacom plátne sa striedajú zábery z medzihviezdneho lietadla.

— Čím hlbšie preniká Lúč do vesmíru, tým ťažšie má spojenie so Zemou, — pokračuje hlásateľ. — Ako viete zo školy, rádiovlny sa šíria priestorom rýchlosťou svetla. A vzdialenosti, ktoré musí Lúč prekonať, merajú sa na svetelné roky. O tieto roky sa zprávy z Lúča oneskorujú — a rovnako aj naše zprávy, vyslané smelým dobyvateľom vesmíru. A to je veľký nedostatok. Hneď sa presvedčíme prečo.

Vráťme sa o tri roky naspäť…

Lúč je už päť rokov na ceste nekonečným vesmírom…

Na obrazovke sa vynára pracovňa prezidenta Svetovej akadémie vied. Vchádza akademik Lesný. Jeho tvár prezrádza hlboké vzrušenie.

— Čo sa vám prihodilo? Vari sa stalo nejaké nešťastie? — vykročil mu prezident v ústrety.

— Dosial nie! Podarilo sa mi však rozlúštiť signály z planéty X. Je to volanie o pomoc. Tvory pri Proxime Centauri sú čímsi vážne ohrozené. Čím, to som dosial nepochopil.

Prezident chytil akademika za ramená:

— Viete určite, že je to volanie o pomoc?

— Áno. Presvedčte sa sám. — Akademik podal prezidentovi kotúč lesklého drôtu a zväzok listín…

Obraz na premietacej ploche sa mení. Hlásateľ hlavného televízneho vysielača oznamuje celému svetu:

— Signály z vesmíru sú volaním o pomoc. Žiaľ, posádka Lúča zachytí túto zprávu až o štyri roky.

V tom čase bude už dávno na planéte X.

— A týmto obrazom končíme naše spomienkové pásmo o lete do susednej slnečnej sústavy, — hovorí opäť hlásateľ výročnej reportáže.

— Ako som vám už oznámil, možno práve v tejto chvíli došiel Lúč na planétu X. Podľa prepočtov akademika Navrátila má dnes posádka lietadla pristáť na neznámej obežnici pri Proxime Centauri. Dúfajme, že nebezpečenstvo, ktoré hrozí našim susedom, sa už pominulo.

Na počesť statočných dobyvateľov vesmíru bude dnes večer vo všetkých mestách sveta zapálený ohňostroj a na oblohe zažiaria svetelné nápisy:


LÚČ — PLANÉTA X


Škoda, že zpráva posádky Lúča o pristátí na planéte nás dostihne až o štyri roky…


Zatiaľ čo chlapci v myšlienkach putujú s Lúčom do vesmíru, doktor Zajac si zložitými prepočtami overuje výsledky včerajších pokusov. Stále mu niečo nesúhlasí.

— Nieto nič jednoduchšieho, — vraví si. — Pokusy proste zopakujeme — a potom sa ukáže, v čom spočíva chyba. — Sadá pred širokú dosku s obrazovkami a siaha na páku, aby pustil do chodu prístroje vo vedľajšej miestnosti. No ruka mu zostáva meravo stáť kúštik nad pákou.

Zajac sa prekvapene díva na obrazovku gravimetra. Svietiaca čiara sa rozochvela beztoho, že by sa v laboratóriu voľačo pohlo. A teraz sa tak rozmihala, že sa premenila na nepravidelné mazance. Azda otras zeme? Ale seizmograf sa ani nepohol…

Zajac beží do susedného laboratória.

Úplný pokoj.

Vedec kontroluje prístroje; všetko v poriadku.

Vracia sa teda nazad do svojej pracovne.

Teraz už aj seizmograf vystrája ako pri zemetrasení.

Uteká do miestnosti pre hosťov a zastane medzi dverami: Na stene pokojne pokračuje reportáž a chlapci sa preľaknuto obracajú.

— Prepáčte…myslel som, že mi tu najmenej rozbíjate nábytok, — zajachtá na ospravedlnenie. — Viete, zbláznil sa mi gravimeter i seizmograf.

Rýchle vytočil číslo na televíznom telefóne a sotva sa v malom oblôčiku ukázala tvár staršieho človeka, zhurtoval: — Prosím vás, čo sa robí? — Áno, tu Zajac. — Kde sa pracuje s výbušninami? Vystrájajú tak aj vaše seizmografy?

Človek na obrazovke sa začudoval.

— Upokojte sa, súdruh. Nezabúdajte, že dnes je nedeľa — a nakoľko viem, v poslednom čase sa s výbušninami vôbec nikde nepracuje. Počkajte chvíľku, mám tu dôležité hlásenie, o chvíľu vás zavolám.

Chlapci vyskočili z kresiel a zhŕkli sa okolo telefónu.

Konečne bliklo červené svetielko.

— Mali ste pravdu, doktor, — vyjachtal vzrušene človek na obrazovke. — Dejú sa čudné veci. Z Durbanu práve prišla krátka zpráva, že na východnom pobreží Afriky medzi Port Shepstonom a Mganduli sa znezrady zjavila na oblohe červená žiara. Krátko potom sa ozval prudký výbuch, ktorý podľa mienky Wernera podobá sa navlas výbuchu atómovej bomby. Ešte vás zavolám, keď dostaneme zprávy od komisie, ktorá zaraz odletela na miesto nešťastia.

— Kde by sa dnes vzala atómová bomba? — krútil hlavou Zajac. — Kto by ju odpálil? Veď nebezpečenstvo vojny sa už dávno pominulo.

Chlapci stratili záujem o osudy Lúča. Vypli televízor a spoločne so Zajacom netrpezlivo očakávali zprávy z Afriky.

Rozhovor viazol.

Na oblohe sa mihlo raketové lietadlo, ktoré veľkou rýchlosťou uháňalo na juh.

* * *


Bežali sekundy, minúty — uplynula hodina.

— Na akadémii na nás asi zabudli; už je poludnie. Pusťme si zprávy, azda sa dozvieme niečo nového, — navrhol Jurko.

Zpráva o Afrike bola zaradená ako prvá. Hlásateľ oznámil nešťastie a pokračoval:

— Príčiny prekvapujúceho výbuchu sú zatiaľ neznáme. Rádioaktívne žiarenie, ktoré dosial znemožňuje bližšie preskúmanie miesta výbuchu, jasno dokazuje, že ide o účinky atómovej zbrane. Ale kde sa táto zbraň mohla vziať ešte dnes, keď už ľudstvo nijaké zbrane nevyrába, to je ťažko pochopiteľnou záhadou. Na šťastie výbuch nastal na neobývanom skalnatom pobreží, takže podľa predbežného zistenia nevyžiadal si veľké obete. Jediným raneným je dosial neznámy človek, ktorého našli štyridsať kilometrov od miesta explózie. Má ťažké popáleniny od rádioaktívneho žiarenia…

Ďalšia dôležitá zpráva:

Na južnej oblohe v súhvezdí Centaura — práve v smere letu našej výpravy — zjavila sa dnes v noci nová hviezda, nova. Podľa predbežného merania paralaxy pohybuje sa v priestore medzi naším Slnkom a Proximou Centauri. Teda je to naša najbližšia stálica.

Dúfajme, že neočakávaný výbuch dosial neviditeľnej hviezdy neohrozil posádku Lúča. Netrpezlivo očakávame hlásenie. Dôjde k nám čo najskorej, lebo letí vesmírom rovnako rýchlo ako svetlo…

* * *


Deň, taký bohatý na udalosti, sa chýli ku koncu…

Na Zajacovom stole zvoní telefón.

— Tu Chotenkov. Nehnevajte sa, že vás vyrušujem tak neskoro večer, — ozýva sa v slúchadle. — Mohli by ste ma, prosím, navštíviť tu v akadémii?

— Veľmi rád. Mám prísť hneď? — čuduje sa vedec a díva sa na hodinky. Práve je polnoc.

— Buďte taký dobrý. Vec súri. Radi by sme sa s vami o niečom dôležitom poradili. Naše lietadlo vás čaká na letisku.

Zajac sa rýchle preobliekol, na lístok z notesa napísal odkaz pre manželku a rozbehol sa do garáže.

O pätnásť minút už sedí v trupe raketového lietadla — a o ďalších pätnásť minút vystupuje na letisku pri veľkom paláci Svetovej akadémie.

— Ako ďaleko ste so svojimi pokusmi? — spýtal sa Chotenkov, len čo sa pozdravili. — Počul som, že ste už prišli na princíp ako rozrušiť gravitačné pole.

— Aby som pravdu povedal, neviem, — mykol plecami Zajac. — V sobotu sa mi to na chvíľočku podarilo, ale keď som chcel včera pokusy opakovať, prišiel do toho ten otras z Afriky. Popoludní som bol taký rozladený, že som už v pokusoch nepokračoval. Pustím sa do toho dnes popoludní.

Chotenkov sa upreto díval na návštevníka.

— V pokusoch by ste mali pokračovať hneď dnes ráno, len čo sa vyspíte. A čo sa týka udalostí v Afrike…tie vás môžu iba posúriť do ďalšej práce.

Doktor Zajac sa pozrel nechápavo.

— Vy jediný totiž môžete zabrániť tomu, aby výbuch v Afrike nemal dozvuky až kdesi vo vesmíre, — dodal Chotenkov.

— To nemyslíte vážne, — usmial sa nedôverčivo Zajac.

— Nie, nežartujem. Nikdy som nehovoril tak vážne ako teraz. A konečne — presvedčte sa sám!

Chotenkov sa obrátil k malej skrinke, stojacej na stolíku pri stene, a otočil dva gombíky. V reproduktore sa ozvalo stenanie človeka, ktoré sa rýchlo menilo na zúfalé volanie:

— Chcem žiť, chcem žiť! Zachráňte ma, ja chcem žiť…

Opäť stenanie a výkriky:

— Ja som nikdy nechcel vraždiť. — To — len Smith a Morgan schovávali bomby…Bože, zachráňte ma…všetko vám poviem…Na Lúči sú ešte traja…chcú ovládnuť vesmír…Gruber…McHardy.

Slová sa menia na nezrozumiteľné mumlanie. Chotenkov vypol aparát.

— Už ste pochopili? Na zvukovom páse je totiž hlas raneného človeka, ktorého našli neďaleko výbuchu. Skrýval sa spoločne s niekoľkými ďalšími šialencami v skalách afrického pobrežia. Čert vie, kde vzali tí blázni atómovú bombu. Stala sa im osudnou. Pri výbuchu zahynuli skoro všetci. Nažive ostal iba ranený a ďalší traja šialenci, ktorí zatiaľ pokojne pracujú ako vedci na palube Lúča. Hovoria si vraj Bratstvo silnej ruky!

Chotenkov sa na chvíľku odmlčal.

— Prirodzene, Lúč sme hneď varovali. Ale rádiová depeša nám už teraz nepomôže, lebo je pre nás príliš pomalá. Na Proximu dôjde, ako viete, iba o štyri roky — a to už môže byť neskoro. V tom čase bude posádka dávno na planéte X, ak, pravda, nezahynula pri výbuchu novy. Od výsledkov vašej práce závisí teraz nielen osud planéty X, ale aj osud Lúča. Už chápete, prečo som vás zavolal?

Poblednutý vedec prikývol.

— Pochopiteľne — netušil som…Urobím všetko, čo bude v mojich silách.


KATASTROFA


Smelí dobyvatelia vesmíru si v Lúči už dávno odvykli rozoznávať deň a noc. Za roky rýchleho letu sa dostali do takej diaľky, že naše slnko sa im javí len ako hviezdička uprostred súhvezdia Andromedy. Zato z druhej strany im už do kabín žiaria nové slnká. Najčastejšie svieti žlto a je podobné nášmu, menšie je oranžové — a najmenšie rumelkovo červené. Astronómovia ich zaradili do súhvezdia Centaura a pokrstili na Alfa Centauri A, Alfa Centauri B a Proxima Centauri.

Čo sa však pod týmito menami skrýva?

Takouto otázkou sa práve zaoberá inžinier Severson, ktorý počas letu doštudoval astronautiku. Upreto sa díva z obloka na tri oslnivo žiariace hviezdy a hlavou mu letia myšlienky rýchlosťou bežiaceho filmu.

Ako nás prijmú ľudia na planéte X? Ako budú vyzerať? Akú majú kultúru?

A aký bude život na planétach, ktoré sme objavili pri Alfe Centauri A? Žijú tam aj mysliace tvory, alebo tam nájdeme len rastlinstvo ako na našom Marse? Či sú nové planéty azda len zahmlenými púšťami bez života? Objavíme planéty aj pri Alfe Centauri B?

Pozornosť hlavného navigátora Frateva, ktorý sedí vedľa Seversona, je zameraná celkom iným smerom. Napnuto sleduje kontrolné obrazovky rádiolokátorov a chvíľami počíta na logaritmickom pravítku.

— Tristo komét! Niečo sa mi tu nepozdáva, Severson, — vyrušuje konečne spolusediaceho z myšlienok. — Radarové impulzy sa vracajú z Proximy prv, ako mám v tabuľkách — ak tomu ešte čoraz častejšie.

— Čo to vravíte? — zvolal Severson prekvapene. — To by znamenalo, že… — …že sme zvýšili rýchlosť, — nenechal ho Fratev dokončiť vetu.

— Vzdialenosť?

— 0,319027326.

O chvíľu to isté číslo oznamuje hlavná pozorovateľná kapitánovi Madarászovi. Na jeho pracovnom stole sa rozsvecuje červené svetlo.

— Pozor, zbadali sme sotva merateľnú úchylku smerom k súhvezdiu Hydry. V rovnakom smere hlási gravimeter neviditeľné teleso. Vyslali sme k nemu rádiové impulzy, ale dosiaľ sa nevrátili…

* * *


Akademik Navrátil, Molodinová a ostatní vedci, ktorí striedavo riadia Lúč, zatiaľ ešte nič netušia. So záujmom sledujú v klubovni básnický súboj medzi inžinierom Krausom a akademikom Wroclawskim. Kraus recituje svoje najnovšie epigramy a Wroclawski svoje piesne o vesmíre. Kým sa porota škriepi, komu priznať prvenstvo, profesor McHardy karikuje oboch novopečených básnikov do hrubého skicára. —

Pozor! Všetci sa pripútajte, zapíname raketu! — ako hrom vletel zrazu do klubovne hlas z reproduktora. McHardy sa od ľaku tak mykol, že Krausov nos na karikatúre poriadne predĺžil.

— Čo sa stalo? Veď na spomaľovanie máme ešte dosť času, — začudoval sa Navrátil a rýchlo zamieril k hlavnej spojovacej chodbe.

K dverám sa už nedostal. Nečakane sa vzniesol k povale, akoby dlážka i oceľové podošvy naraz stratili svoju magnetičnosť.

Kraus, ktorého nezvyčajné pohyby lietadla pritisli k obloku, s údivom sledoval hviezdnatú oblohu. Dosiaľ stála nepohnuto — a teraz sa začína otáčať okolo Lúča…

— Čoskoro si všetci vymeníme dlážku za povalu, — pokúšal sa o vtip akademik Navrátil. Už sa spamätal z prvého zľaknutia a teraz si jasne uvedomil, že lietadlo sa obracia hlavnými dýzami proti smeru letu, aby výbuchmi rakiet postupne zmiernili rýchlosť.

Okrúhlymi oblokmi prenikla do kabíny oslnivá slnečná žiara…

O niekoľko hodín neskoršie niesli už rádiové vlny rýchlosťou svetla mimoriadnu zprávu pre obyvateľov Zeme:

„Dnes, 23. augusta roku 2015 o 11. hodine nášho času sme vo vzdialenosti Slnko Zem preleteli pomimo neznámeho telesa o približnej hmote 0,08. Pod jeho vplyvom sa Lúč vychýlil z hlavného smeru a naša rýchlosť neočakávane vzrástla. Zásluhou pohotových opatrení profesora Madarásza nedošlo ku katastrofe. Keď sme sa vzdialili na 32,9 minúty, tmavé teleso zrazu vybuchlo a premenilo sa na novu. Súčasne sme objavili ďalšie dve tmavé telesá…

Podrobnejšiu zprávu vám pošleme neskoršie, keď objav vedecky spracujeme. Všetci sme zdraví. Príjem máme dobrý dúfame, že vy tiež. Bojové pozdravy celej Zemi — a do počutia. “

* * *


V klubovni je ticho, hoci tu sedí niekoľko vedcov. Pred chvíľou sa hovorilo o živote na Zemi — a teraz všetci spomínajú na vlasť a na domov.

— Vidím, že vás povzbudí poézia, — usmial sa Wroclawski a začal recitovať:
		Vzhůru již hlavu, národe,


		k nebi své zdvihni oči!


		viz: jsou tam i malé hvězdičky,


		kol nichž se veľké točí…


— Vy poznáte Nerudu? — čudoval sa akademik Navrátil.

— Poznám — a dobre. Ba viem aj to, že v jednej básni hovorí o cieli nášho letu.
		V pusté jsme. nebeské končině


		slunce i se planetami,


		jinde je světů jen naseto,


		my jsme tak světově sami!


		My, když i nožičky vyšvihnem


		do šipkých svetelných skoku


		letíme k nejbližsí sousedce


		přece jen trojici roku.


		„Paničko Alfo Kentauri,


		poptávce dovolte ňáké,


		matička Slunce se dáva ptát,


		máte-li dětičky také…!“


— A my teraz za Alfu môžeme odpovedať: Áno, deťúreniec-planiet mám dosť, celých osem! — zasmial sa Navrátil. — Neruda isto netušil, že jeho verše Písní kosmických budú sa recitovať práve v tých vesmírnych diaľkach, o ktorých spieval…

* * *


Čas síce neletel tak rýchle ako Lúč, ale nakoniec sa predsa len nakopil. Dobyvatelia vesmíru sa priblížili k cieľu svojej mnohoročnej púti, k planéte X, ktorej zúfalé volanie o pomoc pred rokmi zachytili ľudia na Zemi.

Posádka Lúča nechápala dosial zmysel vysielaných signálov, i keď ich Watson skúmal už niekoľko rokov. Tým drvivejšie ju ohromila hrozná skutočnosť na nešťastnej planéte.

Vypočujme si hlásenie Seversona, ktorý trasúcim sa hlasom oznamoval ľudstvu osud neznámych ľudí:

„Keď sme sa priblížili k planéte X na dohľad, zistili sme, že z jej povrchu šľahajú plamene. Domnievali sme sa, že sú to výbuchy sopiek.

Čoskoro sme však zistili oveľa strašnejšiu pravdu: na planéte X sa strhla ničivá atómová vojna. Jej dôsledky sú nedohľadné — spálená vegetácia, horiace mestá a osady, zohavené mŕtvoly alebo v hrozných bolestiach umierajúci ľudia.

Celá planéta je tuho rádioaktívna, preto sme ju nemohli bližšie preskúmať Zatiaľ krúžime okolo nej. Dúfajme, že všetci ľudia nezahynuli.

A ďalšia smutná zpráva:

Na palube Lúča sme odhalili zločinca Ditrichsona, člena podvratnej organizácie Bratstvo silnej ruky, ktorá vraj chce na Zemi obnoviť imperializmus. Bratstvo vraj poslalo Ditrichsona do vesmíru, aby ovládol mysliace tvory na neznámej planéte.

Ditrichson sa včera zbláznil a vyskočil z lietadla.“


Akademik Navrátil sa upreto díval na planétu zahalenú do nepriehľadného závoja čmudu a nervózne bubnoval na palubnú dosku.

— Nebudeme čakať, — obrátil sa zrazu k Molodinovej, sediacej vedľa neho. — Poločas rádioaktivity môže byť dlhý — a zásoby pohonnej hmoty nám dochádzajú…

— Tiež na to myslím, — prikývla Molodinová.

— A potom — akým prínosom pre vedu môže byť prehliadka obrovského pohrebišťa?

— Poletíme ďalej, súhlasíte?

— Všetci budú súhlasiť. Vy ste dnes kapitánom, vydajte rozkaz.

Navrátil zapol televízny telefón a povedal stručne:

— Smer Alfa Centauri A — vpred! Do riadiacej kabíny vstúpil Čan-su:

— Práve som zachytil mimoriadnu zprávu zo Zeme. Ľudstvo pomocou atómovej energie ovládlo počasie na celej zemeguli. Začína útočiť na ľadovce Antarktídy…

A rakety v korme Lúča sa rozospievali novou mohutnou hymnou víťazného života…

* * *


— Pozor, pozor, dôležitá zpráva pre všetkých členov posádky! Práve sme preťali dráhu planéty Oktávy. To znamená, že vstupujeme do slnečnej sústavy hviezdy Alfy Centauri A, — hlási slávnostne inžinier Fratev, ktorý je práve hlavným pozorovateľom Lúča. Jeho hlas sa prenáša do všetkých miestností medzihviezdneho lietadla.

Akoby zázrakom všetkých prechádza únava z niekoľkodennej usilovnej práce. Čím viacej sa Lúč blížil k jasno žiariacej dvojhviezde, tým zložitejšie a presnejšie museli pozorovať. Vedci trávili všetok čas v pozorovateľniach, pri meracích prístrojoch a v observatóriu. V pomerne krátkom čase museli presne prepočítať dráhy všetkých ôsmich planiet, ktoré za letu objavili pri Centauri A. Nedoceniteľným pomocníkom pri tejto práci im bol „mechanizovaný mozog“ českého vedca Slobodu! Za niekoľko minút dával prepočty, ktoré by ináč trvali roky.

Ešte pred príletom do slnečnej sústavy bolo nutné planéty odvážiť, zmerať, zistiť ich teplotu a zloženie atmosféry.

Akademici Navrátil a Čan-su sa ujali ďalšej dôležitej úlohy. Pomocou rádiolokátora prenikajú atmosférami planiet a študujú ich povrch. Fratevovo hlásenie ich zastihlo pri obrazovke astrotelevízora. Práve si pozorne prezerajú snímku planéty Tercie, ktorá dostala meno — rovnako ako ostatné planéty tejto neznámej slnečnej sústavy — podľa poradia vzdialenosti od slnka.

— Zdá sa, že prirovnanie Tercie k našej Zemi — ktorá je tak isto treťou planétou od Slnka — akosi kríva, — poškrabal sa Čan-su na temene hlavy: — More a more — tu a tam malý ostrovček — a zas more. Veľa miesta tam pre rastlinstvo a vyššie tvory nezvyšuje…

— Ani ma to príliš neprekvapuje, — ticho povedal Navrátil bez toho, že by odtrhol zrak od snímky planéty. — Je síce pravda, že sa Centaur A svojou svietivosťou, teplotou, váhou i veľkosťou veľmi podobá nášmu Slnku. Ale nesmieme zabúdať, že Centaur je trojhviezdie, kým naše Slnko je celkom osamotené. To znamená, že na planéty tejto slnečnej sústavy pôsobia ešte dve ďalšie slnká, ktoré sú pomerne blízko. Z toho možno usudzovať, že najlepšie podmienky pre vyššie formy života by mohla mať planéta vzdialenejšia od Centaura A — buď Kvarta alebo Kvinta.

Akademik Čan-su miesto odpovede stisol jednu z páčok televízneho telefónu:

— Súdruh Severson, zamierte, prosím, radarové impulzy na planétu Kvartu. Navrátil sa obrátil k obloku. Na tvár mu dopadla žiara vzdialeného slnka.

— Domnievam sa, že je zbytočné, aby sme čakali, kým sa nám impulzy vrátia, — riekol zadumane. — Prima, Sekunda ani Tercia nám veľa nádeje nedávajú. Nebolo by lepšie, keby sme zamierili priamo ku Kvarte a prezreli si ju na vlastné oči?

— Tiež som na to myslel, — usmial sa Čan-su. — Beztak sa už blíži chvíľa, keď musíme pristáť tak či tak. Molodinová stále lamentuje, že treba doplniť zásobu pohonnej hmoty a nečakať na poslednú chvíľu…

— Teda dobre. Spýtame sa celej posádky. — Navrátil sa sklonil nad šikmú dosku s niekoľkými radmi obrazoviek a stisol červený gombík. Na matniciach sa postupne zjavili tváre dobyvateľov vesmíru…

Navrátilov návrh všetci schválili.

Akademická Molodinová pripojila ďalší návrh, aby sa jedno z pomocných raketových lietadiel odpojilo od Lúča a súčasne letelo na prieskumnú cestu k planéte Kvinte. Tak zistia podmienky na obidvoch planétach naraz.

Aj s týmto návrhom súhlasili všetci. Rýchlo rozdelili úlohy: skupina akademika Navrátila vypracuje presný plán letu na Kvartu. Akademik Čan-su sa ujme riadenia Lúča ako kapitán. Vedecký prieskum bude viesť profesor Madarász. Vysielaciu stanicu na Lúči si vezme na starosť McHardy. Teraz ostáva otázka, kto sa ujme funkcie kapitána na pomocnom raketovom lietadle Lastovička.

— Let na Kvintu som navrhla ja, — podotkla Molodinová. — Dúfam, že budete súhlasiť aj s tým, aby som sa ho sama zúčastnila. Viem, že bude nebezpečnejší ako pohodlná cesta v mohutnom Lúči. Tým skorej chcem prevziať všetku zodpovednosť…

Konferencia sa skončila. Znova sa rozospievali „mechanizované mozgy“ dômyselných počítacích strojov. O tri hodiny boli už vedci s prípravnými prácami hotoví.

Z trupu pomocného lietadla vyšľahli červené plamene a Lastovička sa odpojila od Lúča ako kurča od kvočky. Chvíľu letela súbežne s ním. Potom zmenila kurz a zamierila ku Kvinte. Aj materské lietadlo vybočilo zo svojej dráhy…

* * *


McHardyho ktosi bezohľadne zatriasol.

— Prebuď sa konečne, spachtoš! Zaspíš súdny deň!

— To si ty, Gruber? Čo — čo sa deje? — zamumlal poľakaný spáč. — Azda vybuchla ďalšia planéta?

— Preber sa a počúvaj: Úžasné veci! Predstav si, že planéta Kvarta má podobné podmienky pre život ako naša Zem. Pred chvíľkou som sa o tom pri astrotelevízore na vlastné oči presvedčil.

Na planéte sú pevniny a moria — a snímka prezrádza hory a rastlinstvo. Celá posádka jasá. Svozilová tvrdí, že na Kvarte určite žijú aj vyššie živočíchy — a nie je vylúčené, že sa tam stretneme aj s ľuďmi.

McHardy vyskočil z postele.

— To by znamenalo — to by znamenalo — že sme skoro pri cieli! Náš plán sa veru splní do poslednej litery!

A čo tomu hovorí Kraus? Už si sa s ním rozprával? Gruber hodil rukou.

— Stále spieva tú istú pesničku. Hlúpa katastrofa na planéte X a Ditrichsonova smrť ho tak rozladili, že mám obavy, aby necúvol a ešte nás neudal.

— Radšej sa s ním o takých veciach nerozprávaj, si zlý taktik a veľký prcho — ešte by nás všetkých mohol priviesť do nešťastia. Prenechaj to mne, ja si už s ním poradím. A hovor tichšie, steny majú uši, kamarát, — položil McHardy ukazovák na ústa. — Nemôžeme kričať hop, kým sme nepreskočili — ako často rád hovorieva Navrátil. Tromfy na stôl vyložíme v pravý čas. Zatiaľ sme sa s ľuďmi na Kvarte nestretli. A konečne — ani potom sa nemôžeme len tak bez všetkého zbaviť dobrých služieb našej posádky. Nech nám len najprv pripravia pôdu na Kvarte.

— To bude ohromné, — neudržal sa Gruber a s rozkošou si oboma rukami prečesal plavé kučeravé vlasy. — Stále to vravím, že si dobrý diplomat. Načo by sme sa púšťali do boja s planétou sami traja, keď nám v tom môže pomôcť viacej schopných ľudí. Keď to budeme mať všetko v hrsti, ľahko sa s nimi porátame.

— Už som povedal — neraduj sa predčasne. Život na Kvarte bude možno taký nepohodlný, že radi zoberieme nohy na plecia. A sami traja by sme sa späť na Zem nedostali.

— Teda dobre, dobre — veď ešte nie je tak zle, netreba myslieť na najhoršie, — ochladol trochu Gruber, ale hneď potom chytil kamaráta za ruku.

— Musíme si vypracovať plán postupu. Pozri sa: Povedzme, že sa na Kvarte stretneme s ľuďmi asi na takej úrovni, na akej boli divoké kmene v staroveku. Alebo budú ešte vyspelejší. Čo potom…

— Uvidíme, — riekol McHardy chladno.

— Počkaj, to nie, tak nemôžeš hovoriť. Treba vypracovať presný plán. Nespoliehaj sa na náhodu. Už teraz by sme si mali určiť, aké kto bude zastávať funkcie v novom svete.

McHardy sa škodoradostne usmial, ale mlčal.

— Myslím, že tebe — pri tvojej rozvážnosti a chytrosti — by najlepšie svedčala úloha premiéra. Jednoducho by si riadil vládu, ktorú zostavíme — pochopiteľne — aj zo zástupcov ľudí na Kvarte. Veď to tak akosi robievali naši predkovia v minulosti. Po čase si z Kvarťanov urobíme poslušných otrokov.

— Otrokov — fuj, také škaredé slovo! — usmial sa McHardy. — Naopak, Kvarťanom dáme úplnú slobodu myslenia i pohybu. Vládnuť sa dá aj bez takého brutálneho systému. Keď Američania po druhej svetovej vojne ovládli polovicu sveta, azda hovorili, že prišli rozkazovať a vykorisťovať? Naopak, národom, ktoré si podmanili, prinášali slobodu a pomoc.

To je konečne vec taktiky. Horšie je to s tvojimi predstavami o zložení vlády nad Kvartou. Podľa teba teda mám byť premiérom — a ty alebo kráľom alebo prezidentom, však? Nie si taký hlúpy, ako vyzeráš. A čo by podľa teba robil Kraus?

— Vymenoval by som ho za ministra vnútra a vojenstva. Bude to dôležitá funkcia, pretože v trvalom mieri sa vládnuť nedá. Ľudí na Kvarte nesmieme nechať dlho žiť v pokoji. Skoro by sa proti nám spojili a prerástli by nám cez hlavu. Divide et impera — rozdeľ a panuj.

A potom príde raz chvíľa, keď sa na Zemi začnú o Lúč obávať, vyberú sa mu na pomoc a budú ho hľadať. Tak získame ďalšie schopné bojové lietadlo — a možno i viacej lietadiel, pretože s jedným sa už asi do vesmíru nevyberú.

Kvarťanov zoznámime s našou technikou, naučíme ich vyrábať zbrane a vodíkové bomby, urobíme z nich dobrých vojakov — a nakoniec sa s nimi vrátime na Zem. Nepripravené bezbranné ľudstvo pokoríme pomerne ľahko. Vieš ty vôbec, čo to znamená? Že sa staneme pánmi dvoch slnečných sústav! Pánmi celého vesmíru! Uznáš teda, že minister vojny má u nás veľkú budúcnosť?

— Maľuješ mi to krásne, priateľu. Všetko ti ide ako po masle. Už sa skoro cítim premiérom a morím sa s akýmisi čudnými ľuďmi, vysvetľujem im Pytagorovu vetu a učím ich hobľovať. A ty mi blahosklonne udeľuješ rady — ako novopečený prezident.

— No uvidíme…

* * *


Lúč sa priblížil k neznámej planéte Kvarte už natoľko, že hnedozelené pevniny a tmavomodré moria boli viditeľné prostým okom. Miestami ich zakrývali pásma nepriehľadných mračien.

Navrátil a Severson skúmali neznáme krajiny silnými ďalekohľadmi. Väčšinu zeme pokrývali lesy. Pobrežia, nakoľko boli viditeľné, zdali sa pusté. Ani na pevnine sa dosial neukázal svetlý bod, ktorý by pripomínal naše mestá.

— Pristaneme teda na mori? — spýtal sa Severson.

Navrátil si pretrel oči, unavené dlhým pozorovaním.

— Domnievam sa, že by sme urobili lepšie, keby sme nepristali vôbec, — povedal pomaly.

— Prečo? Azda to nemyslíte vážne? — zvolal prekvapene Severson.

— Prepáčte, nevyjadril som sa dosť presne, — usmial sa Navrátil. — Pochopi teľne som za pristátie — ale nie s Lúčom. Bolo by to príliš riskantné. Lietadlo by sa mohlo poškodiť — a ťažko by sme sa potom dostali naspäť — domov. Veď sa tu nikto nechce stať Robinsonom.

— Vy teda navrhujete, aby sme Kvartu navštívili iba v pomocných lietadlách a Lúč premenili na akýsi umelý Mesiac?

— Áno, presne tak. Počítal som s tým už v návrhu na medzihviezdny let. Za tých osem dlhých rokov ste na to asi zabudli; niet divu.

Lúč bez akejkoľvek ďalšej námahy premeníme na pohodlnú prestupnú stanicu vo vzduchoprázdnom priestore a z nej môžeme ľahko odštartovať domov alebo na ďalšiu cestu. Medzihviezdne lietadlo nám zároveň môže slúžiť ako dokonalé observatórium i ako rádiostanica, ktorá bude bez rušivých vplyvov atmosféry prenášať naše zprávy na Zem. Jednoducho zabijeme hneď jednou ranou niekoľko múch naraz.

— Skvelý nápad, dokonalý, — rozžiarila sa Seversonova tvár.

— Ale nie pôvodný. Tú múdrosť zjedli vedci dávno predo mnou.

— Teda mám dať Krausovi pokyn, aby začal robiť prípravy? — opýtal sa Severson.

— To predsa závisí len od vás, — usmial sa Navrátil a položil priateľovi ruku na plece.

— Veď teraz ste naším kapitánom, ktorému úplne dôverujeme.

Skoro potom sa otvoril bočný východ a z lietadla vystúpili do vzduchoprázdneho priestoru chlapi v kaučukových skafandroch. Plavnými pohybmi priblížili sa pomocou dlhých lán k zadnej časti kolosu, kde sú pripevnené ešte tri pomocné lietadlá.

A už sa otvoril aj hlavný otvor pre nákladný tovar. Zjavili sa v ňom dvaja chlapi, ktorí ťahali za sebou veľký kovový plavák. Pre nezasväteného diváka by bol tento výjav isto prekvapením, lebo chlapi zaobchádzali s ťažkým kusom kovu ako s hračkou. Priložili ho k trupu pomocného lietadla a niekoľkými obratnými pohybmi zatiahli veľké skrutky. A hneď sa vrátili pre ďalší, až nakoniec všetky tri pomocné lietadlá — Šíp, Sokol a Čajka — boli vyzbrojené vodnými lyžami.

Celý Lúč ožil ako podráždené mravenisko. Vo chvíľočke sa všetci vedci premenili na nosičov. Veľmi by sa mýlil, kto by si myslel, že ich táto práca nejako unavila. V medziplanetárnych priestoroch sú aj najťažšie náklady takmer bez váhy. Niet tu zemskej príťažlivosti…

— Hlásim, že všetky potrebné nástroje sú uložené v Šípe, — ozval sa konečne Krausov hlas v riadiacej kabíne.

— Nezabudli ste na vrtuľník?

— Je na svojom mieste.

— A člny sú prekontrolované?

— Áno, všetko v poriadku. Nezistili sme chyby.

— Teda pripravte Šíp na štart.


O zložení posádky raketového lietadla Šípu musel rozhodnúť žreb. Nikto sa neosmelil, aby sa sám prihlásil na let, ale každý po tom túžil. Veď výprava Molodinovej na Lastovičke letí iba na prieskumný let, ale Šíp má po prvý raz pristáť na neznámej planéte!

Žreb padol na akademika Navrátila, profesora Madarásza, Cahéna, Svozilovú, Grubera a Krausa. Za kapitána Šípu zvolili Navrátila.

Tesne pred odletom navštívil kapitána inžinier Severson. Ostal stáť vo dverách a rozpačito si hladil vrecko ako žiačik pri tabuli.

— Čo si želáte, Severson?

— Chcel by som vás o niečo požiadať, súdruh. Mohol by som teraz letieť s vami? Navrátil od prekvapenia zodvihol husté obočie:

— Ako to? Prečo? Veď ste neboli vyžrebovaný. Viac ako šesť ľudí nemôže teraz opustiť Lúč. Koho mám z posádky vyhodiť? Veď sa všetci rovnako tešíme na stretnutie s neznámou planétou…

— Súdruh Cahén by mi ochotne uvoľnil miesto, rozprával som sa s ním. Teraz všetko závisí len od vášho súhlasu…

— A prečo vám tak na tom záleží, aby ste boli medzi prvými, ktorí vstúpia na Kvartu?

Severson sklonil hlavu.

— Bojím sa o Alenu. Veď viete, ja a ona… — zašeptal.

— Tak je to teda! Vari žiarlite? Nedôverujete našim kolegom? Či si azda myslíte, že súdružka Svozilová je slabá žena, ktorá potrebuje po svojom boku rytiera? Veď ich bude mať päť…

Chápem, že chcete byť stále spolu. Nie som proti tomu, ale uvedomte si, že tu nie sme na prechádzke. Bojujeme s neznámymi končinami vesmíru, bez disciplíny by sme skoro stroskotali. Ako bývalý vojak by ste to mali vedieť lepšie ako ja. Hľadiac na hladkú tváričku, sýty nebudeš, hovorili naši predkovia, — usmial sa akademik pri pohľade na skormúteného Seversona.

— Aby ste poznali moje dobré srdce, ktoré tlčie pod hrubou halenou, pokúsim sa Cahéna prehovoriť. Ak vám naozaj prepustí svoje miesto v Šípe, leťte si s nami — poručeno Pánu Bohu…

Cahén ochotne odovzdal Seversonovi výzbroj a osobné zásoby potravín.

— Šťastnú cestu — a veľa srdečných pozdravov Kvarťanom!

— Do skorého videnia! — zvolal Navrátil ešte z dvier rakety.

Otvor sa nepriedušne uzavrel.

Niekoľko chlapov rýchlo odpútalo Šíp od kolosa.

Atómové reaktory čakali len na povel, aby uvoľnili obrovskú energiu pre reaktívne motory.

— Vpred! — dal pokyn Navrátil.

Lietadlo vykĺzlo z objatia Lúča a zamierilo dolu — k veľkému živému glóbusu. O dve hodiny sa už vznášalo sto dvadsať kilometrov nad povrchom planéty.

Šíp teraz zmenil smer a chvíľu letel rovnobežne s hladinou mora.

— Najprv si prezrieme celú planétu, všakže? — obrátil sa Navrátil ku Krausovi. — Filmový pás nám hodne pomôže pri vypracovávaní máp — a aj ľahšie nájdeme najvhodnejšie miesto na pristátie.

Hlavný pilot mlčky prikývol na súhlas.

Hlboko dolu sa rýchle striedali pevniny s tmavou hladinou mora. Na obzore sa v červeno prežiarenej atmosfére zjavilo najväčšie zo sĺnc — žltý Centaur A. O necelú hodinu potom vyplávalo nad horizont ďalšie slnko Centaur B, o niečo menšie, žiariace oranžovou žiarou. Najmenšie z družnej trojice — krvavočervená Proxima— ukázala sa až za letu nad druhou pologuľou.

— Pochybujem, že by Kvarťania poznali sane a lyže, — žartoval Kraus.

— Tiež si to myslím, — súhlasil Madarász. — Po Arktíde a Antarktíde niet na planéte ani stopy. Zdá sa, že tu veľa snehu neužijeme. Alebo hádam je práve na celej „zemeguli“ horúce leto? Nech človek háda, keď sa v tých troch čudných slnkách dosial nevyzná!

— Pozrite, — ukázal Kraus prstom dolu. — Vidíte ten široký prieplav medzi dvoma pevninami? To by bolo ideálne miesto na pristátie! Čo o tom myslíte, súdruh Navrátil?

— Mohlo by byť, — potriasol akademik hlavou. — Kto nám však zaručí, že sa práve v tých miestach nerozbijeme o dno? Rozhodne sa naň musíme pozrieť zblízka.

— Znesieme sa teda nižšie? — spýtal sa Kraus.

— Áno, klesajte až do dvoch tisíc metrov…

* * *


Lúč sa zatiaľ ustálil na rýchlosti 8 kilometrov za sekundu. Práve takú rýchlosť potreboval na to, aby sa mohol premeniť na umelú obežnicu Kvarty.

Dýzy v zadnej časti lietadla zatíchli.

Pri prístrojoch zostala len najnutnejšia obsluha. Ostatní si sadli k televízorom a napäto sledovali vysielanie zo Šípu.

— Vzduch obsahuje okrem dusíka ešte hélium, ale je celkom dýchateľný, — hlási Svozilová. — Tlak tisíc metrov nad zemou 0,8 atmosféry. To znamená, že sa dolu môžeme pohybovať voľne, bez skafandrov…

— Ohromné, úžasné! — tešili sa mužovia pri televízoroch.

Vtom sa celé lietadlo zatriaslo a kabínami sa ozvalo mohutné buchnutie. Všetci vyleteli z kresiel, prudko narazili do steny. Odstredivá sila za chvíľku prezradila, že Lúč sa dostal do rotačného pohybu.

Prvý sa spamätal Čan-su. S námahou sa doplazil k telefónu a stisol gombík.

— Telefón je bez prúdu! — skríkol. — Rýchle do skafandrov, Lúč je poškodený!

Wroclawski si rýchle natiahol kaučukový oblek a rozbehol sa hlavnou šachtou k riadiacej kabíne.

Čan-su ho nasledoval. Uprostred šachty sa však obrátil a pustil sa opačným smerom. Musí sa presvedčiť, čo sa stalo s elektrárňou. Bez prúdu by bolo lietadlo bezmocné…

Otvoril zaisťovacie dvere pred vstupom do atómovej elektrárne a zmeraveno zostal stáť. Obrovským, zubato pretrhnutým otvorom dívala sa na neho hviezdnatá obloha. Z celej elektrárne ostali len trosky.

Sklad pohonnej hmoty a potravín bol zničený.

Čan-su sa vrátil do šachty a starostlivo za sebou zasunul obidvoje dvere, aby neunikal z lietadla vzduch. Potom sa rozbehol priamo do hlavnej kabíny.

— Prístroje nefungujú, — privítal ho zúfalý Wroclawski.

— Zapnite náhradné plynové rakety. Lietadlo treba vyrovnať.

— Sláva, akumulátory sú v poriadku! — zvolal uľahčené Wroclawski a hneď ich zapojil na pomocný vysielač.

Čan-su mu vzal mikrofón z rúk.

— Nehnevajte sa, ale súrne sa musím rozprávať s Navrátilom…Haló, počujete ma? Tu Lúč. Lietadlo je poškodené. Ešte nevieme, čo sa stalo. Asi meteor… Atómová elektráreň je zničená, tak isto aj obidve spodné skladištia…

Práve keď Navrátil začul zúfalé volanie, plaváky Šípu sa dotkli hladiny mora. Prieskumné lietadlo pristávalo…


POD TROMA SLNKAMI


— Pri aparáte Navrátil. Počujete nás na Lúči? Prepínam na príjem.

— Tu Lúč. Pri aparáte Čan-su. Počujeme vás dobre. Núdzová vysielačka pracuje bezchybne. Pomocou náhradných rakiet sme lietadlo dali do pôvodného stavu, takže nehrozí nebezpečenstvo, že sa zrútime. Všetci sme zdraví.

— Tým ste nás najviac potešili. U nás je tiež všetko v poriadku. Šíp pristál na mori bez nehody. Teraz sa plavíme po hladine smerom k pevnine. Počasie máme krásne. Nad hlavou nám svietia dve slnká a od brehu fúka slabý vetrík. Už ste zistili, nakoľko je Lúč poškodený?

— O všetkých škodách dosiaľ nevieme, boli sme príliš zamestnaní vyrovnávaním letu. Jedno je však celkom isté: nárazom meteoru je Lúč natoľko zničený, že na spiatočnú dlhú cestu medzihviezdnym priestorom nemožno ani pomyslieť…

Akademik Navrátil zbledol. Aj profesor Madarász, Svozilová, Severson a ostatní členovia posádky ostali ako zarezaní.

— To znamená…— vydýchol Navrátil a rýchle dodal, — že sme na planéte Kvarte navždy uväznení. Stali sme sa Robinsonmi v neznámej slnečnej sústave…

Áno, bohužiaľ, je to tak, — povedal Čan-su. — Na šťastie nám ešte ostávajú dve pomocné raketové lietadlá — Šíp a Lastovička. Nie sú síce schopné prekonať

obrovskú vzdialenosť z Alfy Centauri k nášmu Slnku, ale umožnia nám voľný pohyb medzi planétami tejto slnečnej sústavy…

Pozornosť členov posádky Šípu sa zrazu obrátila na služobný televízor. Na obrazovke sa totiž ukázala tvár akademičky Molodinovej:

— Tu posádka Lastovičky. Konečne sme s vami nadviazali spojenie. Čo sa robí? Po celé tri hodiny vás darmo voláme. Práve sme obleteli planétu Kvintu. Našli sme na nej len najnižšie formy života. Atmosféra je pre človeka nedýchateľná. Na ožiarených miestach je príliš vysoká teplota — a na nočnej strane veľké mrazy. Kvinta je teda neobývateľná. Ako vyzerá život na Kvarte? Sú tam ľudia?

Navrátil sa nútil do úsmevu.

— Zatiaľ sme zistili, že vyššie formy života sa na Kvarte nedajú vylúčiť. Pred chvíľou sme totiž pristáli na mori a plavíme sa k brehu. Ďalekohľadom sme zistili, že ho pokrýva bujná vegetácia. Čo sa v nej skrýva, dosial nevidíme.

— Ďakujeme za zprávy. Vraciame sa k Lúču. Do videnia na Kvarte.

— Škoda, že ich čaká také nemilé prekvapenie, — vzdychol si Navrátil. — Jedinou našou nádejou je naozaj už len Kvarta.

— Naozaj jedinou, lebo väčšina zásob je zničená, — dodal Čan-su. — Podľa hrubého odhadu neostalo nám viacej potravín ako na dva mesiace…

* * *


Šíp sa mierne pohojdával na svojich plavákoch.

Breh sa už priblížil na dohľad prostým okom. Nad more sa klonili divoké skaly zaoblených tvarov, ktoré zabraňovali pristáť. Nad nimi na dlhej náhornej rovine rástli nízke stromy s hrubými šupinatými kmeňmi a veľkými listami.

Čím viacej sa lietadlo blížilo k pevnine, tým opatrnejšie sa pohybovalo dopredu. Gruber ultrazvukovým aparátom ustavične premeriaval hĺbku, aby sa Šíp mohol zavčasu vyhnúť úskaliam, skrytým pod hladinou mora.

— Teplota ovzdušia? — spýtal sa Navrátil.

— 38 stupňov Celzia, — hlásil o chvíľku Madarász.

— Pekne ďakujem, — poznamenal Kraus. — Zima nám tu nebude.

— Aj skúšky rádioaktivity sa skončili priaznivo, — oznámila Svozilová a ani nezdvihla hlavu od obrazoviek detektora.

— A rozbor morskej vody?

— Podľa predbežného zistenia obsahuje soli, sírany a chloridy podobne ako morská voda na Zemi. Tu má však o niečo väčšiu špecifickú váhu — 1,2. Je veľmi pravdepodobné, že obsahuje aj ťažký vodík.

— To by bolo pre nás veľmi výhodné…A skúška vzduchu, Severson?

— Zatiaľ som nezistil najmenšej stopy po jedovatých výparoch.

— Aj tak bude najlepšie, keď vystúpime na breh v skafandroch. Skúšky bude treba niekoľko ráz opakovať. Dva razy meraj a raz strihaj! Nachádzame sa v úplne neznámom prostredí a nevieme…


— Pozrite, pozrite, — zvolal zrazu Madarász a zamával nad hlavou mokrým svitkom filmu, ktorý práve vytiahol z ustaľovača. Film natiahol oproti obloku, ktorým vnikalo jasné slnečné svetlo. — Toto sú práve zábery z neožiarenej pologule Kvarty…

Jeden po druhom si napäto prezerali snímky.

Mlčali.

— Veď na nich nie je nič zvláštneho, — riekol konečne Severson sklamane.

— Že nie? Pozrite sa cez lupu…

— Svetlá! — zvolala prekvapene Svozilová. — Určíte sú to svetlá mysliacich tvorov. Ja som stále tvrdila, že tu nájdeme ľudí…

— Len sa tak neunáhľujte, dievča, — usmial sa Navrátil. — Kým sa s nimi nepozhováram, neuverím. Pre vedca vždy platí heslo: Neveriť, a svedomito skúmať…

Alena Svozilová sa zamračila.

— Vždy musíte človeku pokaziť radosť…Nuž teda si počkáme na rozhodnutie. Skoro uvidíme, kto mal pravdu. Len čo na brehu zostavíme helikoptéru…

Nedokončila. Šíp sa odrazu mykol a doslova poskočil.

— Čo sa robí? Prečo zvyšujete rýchlosť? — spamätal sa z preľaknutia Madarász. Lietadlo zatiaľ uháňalo po mori s vetrom opreteky. Plaváky sa sotva dotýkali hladiny.

— Obzrite sa napravo, — zvolal Kraus, ktorý dosial riadil Šíp.

— Vidíte ten ostrovček? Len-len že sme nenarazili. Neočakávane sa vynoril tesne pri lietadle…

Navrátil vzal ďalekohľad a pozorne si prezeral pohybujúcu sa hmotu.

— Zdá sa, že to nie je ostrovček, ale chrbát nejakej veľkej ryby. Pribrzdite.

— Tiež som si to myslel, — povedal Kraus uľahčene a stlmil motory. — Stretnutie sa s takou hračkou by nebolo práve príjemné.

Živý ostrovček sa rýchle vzďaľoval. Potom sa ponoril a viacej sa na hladine neukázal.

— Bude nám tu veselo, pekne sa to začína, — nútil sa Navrátil do úsmevu. — V každom prípade si štúdium života v Kvarťanskom mori necháme na neskorší čas, keď sa tu trochu poobzeráme. Kraus, najkratšou cestou k pevnine…

— Správne, — súhlasil profesor Madarász. Bol najrozvážnejším mužom celej výpravy. Osem rokov už žijem bez pevnej pôdy pod nohami. Je najvyšší čas niekde zakotviť…

* * *


Vedecká pracovňa doktora Zajaca v bratislavskej Petržalke ožila nebývalým ruchom. V najväčšom z laboratórií skupina inžinierov pod vedením slávneho vedca stavia čudný kotol. Trochu pripomína atómový reaktor a zároveň cyklotrón, v ktorom sa urýchľujú častice atómov.

Stavba kotla pokračuje rýchle.

A už sa montujú posledné súčiastky.

Doktor Zajac naposledy kontroluje celý prístroj…

— Pustite elektrocyklotrón do skúšobného chodu, — vraví konečne tichým, chvejúcim sa hlasom. Očami priamo visí na obrazovkách kontrolných prístrojov.

— Stodvadsaťtisíc — stoosemdesiattisíc — dvestotisíc, — šepká a oči mu žiaria.

— A teraz držte palce, — hovorí s úsmevom a pristupuje ku štvorcovej doske, upevnenej ako pomocný stôl medzi dvoma ramenami zložitého kotla.

Čaká ešte chvíľku — a potom pomaly vyťahuje z vrecka olovenú guľôčku veľkosti tenisovej loptičky. Niekoľko sekúnd ju drží nad lesklou doskou. Teraz roztvára dlaň a guľku púšťa.

Zdá sa, že stratila svoju váhu. Pomaličky klesá dolu k doske, akoby sa odrazu premenila na mydlovú bublinu.

— Hurááá, — ozýva sa v laboratóriu. Inžinieri sa chytajú za ruky a tancujú ako bez rozumu.

Doktor Zajac beží k televíznemu telefónu a rýchlo vytáča číslo.

— Svetová akadémia? Prosím si akademika Chotenkova…Obraz na obrazovke telefónu sa rýchlo mení.

— No, akú máte novinu? — hlási sa o chvíľočku akademik. — Podľa vašej tváre usudzujem, že dobrú.

— Áno. Výbuch atómovej bomby v Afrike ma predsa len priviedol na správnu cestu. Stále som si lámal hlavu, ako to, že môj gravimeter tak mocne reagoval na výbuch. Ustavične sa mi núkala myšlienka, že jedinou silou, ktorou môžeme odtieniť gravitáciu a narušiť gravitačné pole, je atómová energia, predovšetkým zrýchlený pohyb elektrónov…

A pokusy?

— Moju domnienku potvrdili.

— To musím vidieť na vlastné oči! Navštívim vás hneď…

O necelú polhodinu vstupuje už akademik Chotenkov do veľkého Zajacovho laboratória.

— No? — hovorí vzrušene a so záujmom si prezerá čudný kotol uprostred haly Zajac miesto odpovede chytá hosťa pod pazuchu a mlčky ho vedie k čudnej doske. Chvíľu hľadá vo vreckách. Chce nájsť niečo skleného, aby bol pokus pôsobivejší. Zrak mu padol na malú elektrónku, ležiacu na pracovnom stole. Vystupuje na stoličku. Naťahuje ruku, púšťa krehký predmet — a ruku strká do vrecka pracovného plášťa.

Elektrónka stojí vo vzduchu takmer nepohnuto. Len milimeter za milimetrom sa približuje k doske.

Akademik Chotenkov sleduje celý výjav so zatajeným dychom.

Zajac stále mlčí. Vyťahuje z vrecka guľôčku a podáva ju akademikovi. Ten ju poťažkáva a poznamenáva:

— Olovo…

Zajac ju berie späť a znova vystupuje na stoličku. Už-už ju chce pustiť nad dosku, ale tu mu prichádza nová myšlienka:

— Podajte mi, prosím, rebrík…

Rýchlo ho pristavia a doktor Zajac vystupuje na najvyššiu priečku.

Všetci napäto sledujú jeho počínanie.

— Tak — a teraz si dám guľôčku do vrecka a spustíme sa spoločne, — zvolal odrazu, naklonil sa nad dosku a pustil sa rebríka.

A už sa voľne vznášal vo vzduchu, akoby bol zavesený na neviditeľnom balóne, naplnenom héliom…

— Uvedomujete si, že váš objav je skutočnou revolúciou vo vede? — riekol Chotenkov po chvíli, keď Zajac stál opäť vedľa neho. — Odo dneška môže ľudstvo oznamovať zprávy nielen pomocou elektrického poľa, ale aj prostredníctvom gravitačného poľa. A pretože gravitácia sa šíri podstatne rýchlejšie než svetlo, poletia aj naše zprávy vesmírom oveľa rýchlejšie ako doteraz.

— Myslím, že môj objav trochu zveličujete, — riekol Zajac rozpačito. — Zatiaľ sa nám to podarilo len vo veľmi malom rozsahu. Ešte neviem, ako týmto objavom pomôžeme Lúču, či sa nám vôbec podarí ovplyvniť gravitáciu na takú veľkú diaľku.

Akademik chytil Zajaca za plecia. — Princíp je odhalený, cesta nájdená. Teraz bude záležať na vedcoch celého sveta, aby našli spôsob, ako váš objav prakticky využiť…Dovoľte, aby som bol prvý, ktorý má tú česť z celého srdca vám blahoželať…

A obaja priatelia sa objali…

* * *


Šíp sa zatiaľ opatrne plavil ďalej popri neznámej pevnine planéty Kvarty. Neprístupné skalnaté pobrežie o niekoľko hodín ustúpilo voľnej piesočnatej planine.

— Pristaneme? — prerušil dlhšie mlčanie Navrátil.

Všetci prikývli na súhlas a rýchle si obliekli skafandre.

Lietadlo sa priblížilo až tesne k brehu. Plaváky uviazli v piesku.

Kraus stisnutím gombíka spustil na dno schodíky. Gruber odistil dvere a opatrne ich otvoril. Do kabíny zavial teplý vzduch.

— Smiem vystúpiť prvý? — spýtal sa Severson a ani nečakajúc na odpoveď, zišiel po schodíkoch a postavil sa na dno. Voda mu siahala práve po kolená.

Prebrodil sa bližšie k brehu a zastal.

Postupne vystúpili aj ostatní vedci. Iba Kraus zostal v lietadle, aby nebolo bez dozoru. Ktovie, aké prekvapenie tu môže čakať…

Všetci ostatní sa chytili za ruky a spoločne vykročili dopredu. Srdcia im prudko búšili, dych sa zrýchľoval.

Slávnostná chvíľa…Členovia medzihviezdnej vedeckej výpravy sa po prvý raz postavili na pevnú pôdu neznámej, milióny kilometrov vzdialenej planéty…Navrátil rozvinul vlajku Svetovej akadémie vied a vysoko ju zodvihol nad hlavu, až sa prudko zatrepotala vo vetre.

— My energiu pevne ovládame… — slávnostným hlasom začal spievať hymnu Svetovej akadémie.

A všetci sa hneď pridali:
		— …My energiu pevne ovládame


		a krok náš premenil sa v let,


		my ďalšie zdroje sily vyhľadáme,


		aby krajší bol náš svet…


— Priatelia — a teraz do toho, — zvolal Navrátil, keď hymna doznela. — Najlepšie bude, keď si úlohy rozdelíme. Severson a Madarász by mohli zistiť zloženie vzduchu a my s Alenou zatiaľ preskúmame stavbu bunky a chemické zloženie rastlín. Čoskoro budeme na ne odkázaní. Nesmieme predsa čakať, kým vyčerpáme potraviny do dna…

Vedci vyniesli na breh niekoľko kufríkov a mikroskopy s inými prístrojmi — a štyri žrde s celtovinou, čo rýchle premenili na ochrannú strechu pred slnečnou páľavou.

Kým Alena na prenosnom stolíku zariaďovala malé botanické laboratórium, Navrátil, vyzbrojený kapsou, nožnicami, nožom a sieťkou na motýle, vydal sa na lov. Ustavične sa obzerajúc, prešiel piesočnatú planinu a pristúpil k prvému kru pestrej húštiny, ktorá sa o kus ďalej menila na prales.

Najprv si pod lupou prezrel čudné kvety. Mali tvar tureckého turbana a viseli na vetvičkách, pokrytých drobnými lalôčikmi. Aj listy mali nezvyčajnú podobu. Plocha obrátená k najväčšiemu slnku sa modrozeleno dúhovo leskla — a spodná strana pripomínala podhubie muchotrávky. Akademik uložil kvet i list do kapsy a opatrne pokročil ďalej do húštin. S úžasom si prezeral kry s obrovskými listami, pod ktorými by sa človek pohodlne schoval pred dažďom. Aj tieto listy boli niekoľko centimetrov hrubé a odspodu mali podhubie.

O chvíľu mal Navrátil kapsu plnú. Už sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď mu tu čosi zabzučalo tesne pri hlave. Vo vzduchu sa vznášal akýsi veľký chrobák alebo vták. Bližšie sa charakter živého tvora nedal určiť, lebo za letu tak rýchle pohyboval všetkými časťami tela, že ho akademik videl skorej ako rozmazanú škvrnu. Zahnal sa sieťkou a maličkého tvora polapil práve vo chvíli, keď vytrvalo víril na jednom mieste.

Ale ani pri bližšej prehliadke sa akademik nemohol rozhodnúť, či ide o vtáka alebo o chrobáka…

Keď sa vrátil naspäť na kraj húštiny, od prekvapenia div mu kapsa nevypadla z ruky. Kraus a Gruber sa práve brodili k brehu. Každý niesol na pleci debnu a obaja boli bez skafandra, iba v plavkách.

Navrátil sa ozlomkrky rozbehol k nim.

— Čo sa bláznite, nešťastníci? Prečo ste odložili obleky?

— Čo s nimi? Ďalšie skúšky rádioaktivity i rozbor vzduchu sa skončili priaznivo, načo sa teda v tej horúčave skrývať do kukiel ako motýle?

Navrátil sa všemožne usiloval premôcť rozčúlenie.

— Čo ste stratili všetku disciplínu a rozvahu vedca? — Rýchle sa pozrel pod celtovú strechu, a keď zbadal Svozilovú i Seversona v skafandroch, uľahčene si vydýchol.

— Vy si myslíte, že my traja sa pečieme v skafandroch zo zbabelosti? Uvedomili ste si, že seba i nás vystavujete obrovskému nebezpečenstvu?

— Prečo nebezpečenstvu? Naopak, ukázali sme vám cestu. Sami na sebe sme vyskúšali, že atmosféra Kvarty je pre človeka bezpečná. Keby ste vedeli, ako sa nám výborne dýcha…

— Zabudli ste však, že spolu so vzduchom možno vdychujete smrtonosné mikróby. Žiadam vás čo naj dôraznejšie, aby ste si opäť obliekli ochranné obleky.

Gruber i Kraus neochotne poslúchli.

— Dovolíte aspoň, aby sme vyložili aj ďalšie debny so súčiastkami helikoptéry? — opýtal sa Gruber s nádychom irónie.

Navrátil miesto odpovede zamieril k lietadlu, aby v práci pomohol. Bol ešte príliš rozrušený a nechcel pokračovať v nepríjemnom rozhovore…

* * *


Helikoptéru ešte ani zďaleka nezostavili, keď najväčšie slnko zapadlo za obzor.

Obloha stmavela do indiga. Nevysoko nad obzorom žiarilo krvavé slnkoProxima. Tretie slnko sa dosiaľ na nebi neukázalo…

Aby bolo lepšie vidieť na prácu, Kraus vystúpil do lietadla a zapol hlavné reflektory. Montáž pokračovala teraz pomalšie, ale všetkých päť vedcov pracovalo bez oddychu ďalej. Ani si nepovšimli, že nad morom sa zdvihla hustá hmla, ktorá skoro zakryla aj červené slnko. Čoskoro zatiahla celú oblohu a pobrežie zahalila do tmy.

Vysoko nad hlavami vedcov sa ozval prudký výbuch.

Poľakano pozreli hore.

Priestorom letela veľká ohnivá guľa.

A nový výbuch — a ďalšia ohnivá guľa…

— Elektrická búrka! — skríkol Madarász a rozbehol sa k lietadlu. Ostatní ho nasledovali. Rýchle priplesli za sebou dvere a posadali si k oblokom.

Severson duchaprítomne schytil filmovú kameru.

Dlho však nefilmoval. O chvíľu sa strhol prudký víchor. Ako pierko dvihol Šíp a posadil ho o kus ďalej na holú piesočinu, až k húšťave čudných rastlín.

More sa rozbúrilo. Obrovské vlny sa vyvalili na breh a prudko bili do stien lietadla, ktoré sa plavákmi zacviklo medzi hrubé kmene krov.

Ohnivé gule za hromového rachotu poletovali krížom-krážom po oblohe a ako rakety ožarovali celý výjav.

A nové a nové vlny sa trieštili o trup lietadla. Vedci sa kŕčovito držali sedadiel, aby pri prudkých otrasoch nenarazili hlavou na nejaký tvrdý predmet.

Napodiv, Šíp ešte vždy odolával zúrivej sile vôd…

— Naše prístroje — a helikoptéra… — zvolal zúfalo Severson. — Alenka, kde si? Ďalšie slová mu zamreli v hrdle. Neďaleko lietadla zažiarila elektrická guľa a za ohlušujúceho rachotu sa rozprskla. Stratili vedomie…

Keď sa prebrali z omráčenia, bolo už po všetkom. Nad obzorom sa opäť usmievala Proxima — a v jej žiare sa červeno leskol mokrý piesok na brehu…


PRVÉ KROKY


— Tomu už možno povedať krst ohňom. Potvorsky nebezpečný ohňostroj, — uľavil si Severson, sotva sa trochu prebral z preľaknutia.

Navrátil sa nahol tesne k obloku a starostlivo si prezeral oblohu.

— Zatiaľ je vonku pokoj. Ale aj tak zostaňme radšej v lietadle. Búrka sa môže neočakávane vrátiť — a potom by sme mohli ešte horšie pochodiť.

— Ale čo sa stalo s vrtuľníkom a s našimi prístrojmi na brehu? Ak dovolíte, pôjdem sa ta pozrieť, — strachoval sa Severson.

— Predsa len počkajme až do rána, — namietol Navrátil. Gruber sa trpko usmial.

— Do rána…Ako dlho to bude trvať? Vari vieme, kedy ktoré slnko vychádza a kedy zapadá? V kalendári tu budeme mať pekný blázinec…

— Teraz ste naozaj záťah do živého, — povedal vážne Navrátil. — Zostaviť kalendár na dlhší čas dopredu — to bude jedna z našich prvých úloh. Nebude to také jednoduché ako na Zemi, pretože dĺžka dní, polodní a polonocí sa bude často striedať. To bude mať, prirodzene, veľký vplyv na zmeny počasia. A tieto nečakané zmeny sú pre nás najnebezpečnejšie. Čo najskorej musíme na Kvarte zriadiť niekoľko meteorologických staníc, aby sme mohli predvídať počasie.

— A rovnako taká naliehavá je ďalšia úloha: Čo najskorej si tu niekde postaviť pohodlnejšie a bezpečnejšie bývanie, ako je Šíp, — dodala Svozilová. — Môžeme skutočne hovoriť o šťastí, že sa v búrke niekde nerozbil o skalu.

Kraus si až teraz uvedomil, že dosiaľ lietadlo neprezrel. Rýchle zapol atómový reaktor. Zelené svetlo na riadiacej doske oznámilo, že pracuje bez porúch. Ale na stisnutie hlavnej páky raketové motory nereagovali.


Kraus zalomcoval pomocnou pákou.

Opäť bez výsledku. Raketové motory ostali nemé.

— Ešte to nám chýbalo, — povedal zdrvené a vtisol hlavu do dlaní.

— No — nezúfajme, priatelia, možno sa chyba dá ľahko odstrániť, — povzbudzoval zronených spoločníkov Navrátil. — Ráno je múdrejšie ako večer…

Červená Proxima zapadla za obzor. Celé pobrežie utonulo v tmavej noci.

Väčšina vedcov zaspala od únavy sediačky.

Keď sa nad vzdialenými kopcami ukázali prvé zore, bdel už len Madarász, ktorý dobrovoľne držal stráž. Napäto očakával, ktoré zo sĺnk vypláva na oblohu.

V jasavej žiare sa zjavilo najväčšie a najjasnejšie slnko — Alfa Centauri A. Madarász opatrne otvoril dvere a chvíľu pozorne načúval.

Všade dookola úplné ticho. Na Zemi vítaval východ slnka radostný spev vtáctva — a tu mŕtvo ako v hrobe.

Tiesnivý pocit…

Madarászov zrak padol na piesočinu. Celú ju pokrývali žltozelené chaluhy. Po nedostavanej helikoptére ani stopy…

Prekvapený vedec chvíľu stŕpnuto hľadel na breh. Konečne sa spamätal. Rovnými nohami vyskočil z lietadla do piesku a utekal k miestam, kde včera stálo provizórne laboratórium. Zastavil sa až tesne pri mori.

„Debny i prístroje sú pochované v piesku,“ blyslo mu odrazu hlavou. Rýchle rozhrnul hrubú vrstvu chalúh a dal sa rozhrabávať mokrý piesok.

Hrabal minútu, dve…

Už prešlo štvrť hodiny, ale okrem kropají potu nezískal nič.

— Vy ste nás poľakali, na môj veru, — ozvalo sa znezrady nad ním… — Hľadáme vás po celom okolí, a vy sa tu schovávate do piesku ako pštros. Hľadáte azda helikoptéru?

Madarász dvihol hlavu a prekvapene sa díval na príchodzieho, akoby sa práve prebudil zo sna.

— Do žartu mi priam nie je, Severson, — riekol nevľúdne.

— Pozrite sa teda na kraj pralesa, hádam vám bude veselšie.

Madarász sa rýchle obrátil. Pri skupine krov s obrovskými listami šplhal sa Kraus s Gruberom po nejakom čudnom, lianami obrastenom telese.

— Naša milá helikoptéra sa nám tak dokonale zamaskovala, že sme ju sotva rozoznali od krovia, — usmial sa Severson. — Niekde neďaleko nej istotne nájdeme aj debny.

— To je celkom možné, — prikývol Madarász, ani neprerušiac prácu. — Helikoptéru i debny mohli vlny ľahko odniesť až k pralesu. S prístrojmi to bude pravdepodobne horšie. Sú príliš malé a ťažké. Myslím, že tu nehrabem nadarmo…

Severson potľapkal Madarásza po chrbte.

— Máte pravdu, ani kura nehrabe nadarmo. Ale teraz to zatiaľ nechajte tak a poďte sa naraňajkovať.

— Helikoptéra je celkom nepoškodená, — oznámil Kraus, keď vstúpil do lietadla. — Aj väčšinu debien sme už našli. Chýba nám len jedna. O chvíľu sa dozvieme, čo je v nej. Gruber totiž nájdené debny práve otvára a kontroluje ich obsah.

Len čo sa však Gruber priblížil k Šípu, poznali vedci z jeho tváre, že nesie Jóbove zprávy.

— Keď som otvoril poslednú debnu, do smiechu mi priam nebolo, — hovoril pomaly, akoby mu slová nechceli vyjsť z úst. — Čakal som, že v nej konečne nájdem najdôležitejšie veci — vrtule…

Odmlčal sa.

— Bezradne som si sadol na vrchnák a zahľadel sa do pralesa. Zrazu vo mne hrklo ako v starých hodinách. Pozerám, a čo nevidím: debna je zamotaná medz vetvami hodne vysoko nad zemou. Bežím ta a nové prekvapenie, tentoraz menej milé: debna nemá ani dno ani vrchnák. A pod stromom nič…Poďte so mnou, viac očí viacej vidí, možno som sa zle díval…

Kto by sa bol z diaľky díval na skupinu vedcov, kráčajúcich k pralesu, myslel by, že idú na pohreb.

Pozorne prezreli celý strom a rozhŕňali aj trsy drobných rastliniek, v ktorých by sa široké vrtule rozhodne nemohli ukryť.

— Pozrite, pozrite, — zvolala zrazu Alena a zohla sa k zemi.

Vo vlhkej hline boli čerstvé stopy nejakého zvieraťa. Zrejme chodilo na dvoch nohách a na každej malo štyri prsty.

— Sledujme tie stopy, — navrhla Alena. — Nie je vylúčené, že ich tu zanechal nejaký vyspelejší tvor — možno mysliaci obyvateľ Kvarty… — A hneď sa pustila po stopách do šera pralesa. A Severson za ňou.

Navrátil ich zadržal.

— Na cestu pralesom sa musíme lepšie vyzbrojiť. Takto s holými rukami sa ta predsa nepustíme. A ani nemôžeme ísť všetci. Niekto si musí vziať na starosť Šíp — Alena by zatiaľ mala preskúmať okolnú vegetáciu. Nezabúdajte, že čo najskorej tu musíme nájsť nejaké zdroje potravín.

Alena sa zachmúrila.

— Sama som tie stopy objavila — a teraz mám študovať rastlinopis. Veď moje prístroje ležia dakde v piesku. Radšej sa priznajte, že sa o mňa bojíte…

Navrátil mykol plecami.

— Poďme sa radšej pripraviť na prieskumnú cestu. Nejde predsa iba o stopy. A vo vašich Kvarťanov veľmi neverím…

Pred lietadlom Navrátil zastal.

— To nebolo veľmi rozumné, Kraus, že ste nechali dvere lietadla otvorené. Šli ste posledný, však?

— Šiel, — povedal prekvapene Kraus. — Ale dokorán otvorené som ich nenechal, na to sa celkom určite pamätám. Možno ich otvoril vietor.

— Vietor? — čudoval sa, — veď je úplné bezvetrie.

Kraus rýchle vybehol po schodíkoch lietadla.

— Niekto tu bol, pozrite, — ukazoval na šálky od raňajok, rozhádzané po dlážke.

— Pravdepodobne sem vniklo nejaké zviera, mysliaci tvor by ich bol skorej ukradol. A konečne — spočítajte ich…

Kraus šálky pozberal a položil na sklápací stolík.

— Štyri, — vydýchla Alena. — Dve chýbajú.

Všetci sa dali do hľadania.

— Že by naozaj Kvarťania… — zamyslene povedal Navrátil, keď nič nenašli. Zrazu vstal a vybehol z lietadla.

— Áno, sú tu skutočne stopy — k lietadlu i od lietadla. Sú také isté ako v pralese. — Urobil niekoľko krokov a bezradne zastal.

— Tu sa odrazu stopy končia, akoby sa záhadný tvor vyparil do vzduchu.

Zdalo sa to neuveriteľné, ale všetci sa o tom presvedčili na vlastné oči.

— Aké to môžu byť tvory? Sú nám nebezpečné? Nemajú azda aj zbrane? — uvažoval Kraus nahlas. Rovnakými otázkami sa zaoberali aj ostatní.

Gruber, ktorý sa celou cestou tešil na stretnutie s Kvarťanmi — s budúcimi otrokmi — zrazu dostal strach.

— Nemali by sme sa s Krausom pustiť do opravy lietadla hneď? — obrátil sa k Navrátilovi. — Možno ho budeme skoro potrebovať. Vy zatiaľ môžete preskúmať okolie. Nie je vylúčené, že neďaleko nás majú neznáme tvory svoje sídlo…

Navrátil prikývol.

— A my sa vyberieme na cestu hneď, — dodal.

Rozhodli sa, že si vezmú so sebou okrem strojných pílok a najnutnejších prístrojov tiež pištole — pravda, len pre najhorší prípad. Hlavnou zásadou výpravy musí byť: Vyhýbať sa akýmkoľvek konfliktom a šetriť prírodu i životy neznámych zvierat a tvorov.

Čím hlbšie postupovali do pralesa, tým bola cesta obťažnejšia. Stopy záhadného tvora sa čoskoro stratili v húštinách.

— Týmto smerom sa ďalej nedostaneme, — zastavil sa Severson, ktorý šiel s Alenou prvý. — Konečne — nenatrafili sme dosiaľ na jedinú vec, ktorá by podávala svedectvo o nejakej civilizácii. Dokonca tu niet ani vyšliapanej cestičky. Bude lepšie, keď sa oblúkom vrátime k moru a vydáme sa do vnútrozemia po riečke, ktorú sme videli neďaleko odtiaľto zo Šípu.

— Máš pravdu, — súhlasila Alena. — Pri rieke máme aj väčšiu nádej, že objavíme nejaké sídlo.

Vedci teda odbočili vpravo a opatrne postupovali spleťou lián. Svetlo vreckových lampášov na niekoľkých miestach vyrušilo divné vtáky, ktoré trepotavým letom unikali pred nevítanými návštevníkmi do korún stromov. Zatiaľ to boli jediné živočíchy, s ktorými sa výprava stretla.

Asi po sto metroch obťažnej chôdze došli vedci neočakávane na kraj pralesa. Stáli na brehu riečky, o ktorej hovoril Severson.

S neskrývaným obdivom si prezerali čudné rastliny, ktoré sa knísali nad hladinou.

— Také nádherné a také obrovské kvetiny som ešte nevidela, — zvolala Alena.

— Natrhám ti kyticu, chceš? — žartoval Severson. Pristúpil k najbližšej rastline a chytil ju za stvol. Ale poľakano cúvol. Rastlina sa pod ťarchou ruky prehla, akoby bola z penovej gumy. Veľký kvet klesol takmer až na zem, ale hneď zase vyplával hore.

— Čudné. Zdá sa, že pláva vo vzduchu ako vo vode, — čudoval sa Madarász.

— Pravdepodobne je ľahší ako vzduch, — uvažovala Alena nahlas. — Hneď sa o tom presvedčíme. — Vytiahla z kapsy strojnú pílku a vo výške hlavy stvol prerezala.

Veľký kvet sa ľahko zachvel a pomaly sa vznášal dohora ako detský balónik z púte.

— Neuveriteľné, — zvolal Severson. — Ako vo sne.

Alena odrezala kus zvyšujúceho stvola a pozorne ho prezerala pod lupou:

— Tajomstvo je odhalené. Takúto kyticu mi môžeš pokojne natrhať, Leif. Pohodlne ju unesiem. Bunky sú totiž vyplnené nejakým ľahkým plynom.

— Nechajte si tú kyticu až na spiatočnú cestu, holúbkovia, neutečie vám, — smial sa Navrátil. — Asi tu čoskoro budeme potrebovať voľné ruky. O prekvapenie tu zrejme nie je núdza.

— Drž sa pri mne, nikam nechoď sama, bojím sa o teba, — nahol sa Severson k Alene.

— Vôbec sa všetci držme pokope, — dodal Navrátil s úsmevom.

Madarász vytiahol z batoha gumený čln a naplnil ho kyslíkom z bomby skafandra.

— Prekvapuje ma, že rieka netečie vpravo — smerom k moru, ale na opačnú stranu, — divil sa Navrátil, keď nasadli do člna.

— Asi v týchto miestach vytvára veľký oblúk, — mienil Severson a dal sa veslovať proti prúdu.

Plavili sa pomaly, aby si mohli dobre prezrieť prales po obidvoch stranách. Brehy boli na mnohých miestach úplne neschodné. Previsali ponad ne mohutné, divoko pokrútené stromy s obrovskými hrubými listami.

Rieka napodiv tiekla ustavične rovno, bez najmenších zákrut.

— Ak ma neklame môj osvedčený zmysel pre orientáciu, plavíme sa stále smerom k moru — a pritom proti prúdu. To naozaj nemôžem pochopiť, — krútil hlavou Madarász.

— Veď do mora sa dostať nemôžeme, — ukázal Navrátil pred seba. — Konečne sa rieka obracia. Stavím sa s vami, že za touto zákrutou sa obrátime o sto osemdesiat stupňov a vrátime sa do vnútrozemia.


Keby sa bol akademik naozaj stavil, bol by prehral. Za zákrutou sa prales rozostúpil a pred prekvapenými vedcami sa zjavilo more.

— Záhada je rozlúštená. Rieka miesto toho, aby tiekla do mora, tečie z mora do vnútrozemia, — zvolal Severson a pustil vesla.

— Záhada tým rozlúštená nie je, iba objavená. Ale nám táto kvarťanská zvláštnosť, myslím, nebude nijako prekážať. Po prúde sa nám lepšie pôjde, čo poviete, priatelia? — riekol veselo Navrátil a chytil vesla.

— Teda hore — vlastne dolu do vnútrozemia!

Teraz ubiehala cesta oveľa rýchlejšie. Rieka skoro opustila pobrežnú rovinu a vplávala do údolia so skalnatými úbočiami. Na niekoľko kilometrov ju ešte vrúbil prales, ktorý však čoraz viacej redol, až sa úplne stratil.

Pútnici neznámou planétou prirazili k brehu. Čln opäť zložili do batoha a pokračovali v ceste pešky.

Krajina v týchto miestach bola pustá, bez života. Len celkom pri rieke rástli svieže zelené rastliny, pripomínajúce šašinu.

Vedci šli niekoľko sto metrov po brehu, až prišli k malej riečke. Riečka sa s veľkým hukotom rútila do úzkeho údolia, ktoré pretínalo súvislú skalnatú úboč.

— Pozdĺž riečky je cesta neschodná, do údolia sa asi nedostaneme, — zistil Severson, keď urobil niekoľko krokov k úboči.

— Pokračujme teda v plavbe po záhadnej rieke, — navrhol Madarász.

— Ja som skorej za to, aby sme vystúpili na úboč a trochu sa rozhliadli po okolí, — namietala Alena. — Možno sa nám tam ukáže zaujímavejšia krajina — a hádam aj vhodné miesto pre naše budúce sídlo…

Výprava zamierila hore pozdĺž divokej riečky. Výstup bol namáhavý, lebo úboč bola rozrytá kľukatými rigolmi a posiata balvanmi najrôznejších tvarov a veľkostí.

— O čo ľahší by bol prieskum s našou helikoptérou, — vzdychol si Severson, keď si vedci sadli na plochý balvan, aby si na chvíľku odpočinuli.

Široká rieka ležala už hlboko pod nimi. Niekoľko kilometrov sa ešte uberala rovno — iba na obzore sa strácala v prudkej zákrute.

Nad náprotivným brehom, ktorý bol o niečo nižší, vypínal sa k belasej oblohe vysoký kužeľ. Z vrcholu unikala biela para…

— Nepríjemný spoločník, — poznamenal Navrátil. — Dúfajme, že sopka prežíva práve obdobie pokoja. Možno nad touto úbočou vládne rovnaký patrón…

Zvedavosť nútila vedcov na ďalší výstup.

— Aká krása! — zvolal Madarász, ktorý prvý prešiel pomedzi dva obrovské balvany a ocitol sa na náhornej rovine.

Celú rovinu pokrýval zelený koberec, popretkávaný pestrými kvetmi. O kus ďalej nízke rastliny vystriedali vysoké stromy, tvoriace hustý les. A za ním uzavierali rovinu strmé skaly.

— Cítim sa, akoby som si neočakávane sadla k prestretému stolu, — zajasala Alena.

— Dobré prirovnanie, — nadchol sa krajinou aj Severson. — Dúfam, že túto rovinu zanesieme do našich máp pod názvom Prestretý stôl. Čo na to poviete, priatelia?

Zatiaľ čo sa vedci opájali krásnym pohľadom, vznieslo sa nad skaly v pozadí ďalšie slnko. Veľké zelené listy sa v jeho žiare premenili na zlato…

* * *


Pomocné lietadlo Lastovička sa vrátilo z prieskumnej cesty. Oblúkom obletelo Kvartu, aby sa mohlo opäť pripojiť k materskému lietadlu. Všetci členovia posádky napäto pozorovali neznámu planétu.

— Keby som mohol na chvíľu zabudnúť, že sme osem rokov leteli vesmírom, nikto by ma teraz nepresvedčil, že glóbus pod nami nie je naša Zem. Pozrite len — moria a pevniny, pásma mračien a atmosféra, — radoval sa Wroclawski, ktorý riadil lietadlo.

Pred riadiacou kabínou Lastovičky zjavil sa Lúč.

— Čo sa stalo? Podívajte sa na zadnú časť lietadla! — ukázala Molodinová na veľký otvor v trupe kolosa.

— Obidve pomocné lietadlá sú poškodené. Ponáhľajte sa, možno už prichádzame neskoro!

— V riadiacej kabíne sa svieti.

— Žijú, — radostne vykríkol Wroclawski. — Zazrel som už akademika Čan-sua, McHardyho a Cahéna.

Sotva sa Lastovička pripojila k Lúču, otvorili sa hlavné dvere. Zjavil sa v nich Čan-su.

— Som rád, že sme zase pokope. Teraz nás čaká ťažký boj o život. Pomoc zo Zeme môžeme čakať najskorej o pätnásť rokov. Len naša zpráva o nešťastí ta poletí vyše štyroch rokov. Najmenej rok potrvá stavba nového medzihviezdneho lietadla — a osem rokov cesta sem…

Posádka pomocného lietadla bola zronená. Prezreli si poškodené časti Lúča a riadiacu kabínu, a potom odišli do klubovne, aby si trochu odpočinuli. Všetci mlčali.

— Nepoškodené reaktory musíme čo najrýchlejšie dopraviť na Kvartu a postaviť tam atómovú elektráreň. Bez atómovej energie nič nedokážeme, — prerušila mlčanie Molodinová.

— Tu Navrátil, voláme Lúč, — ozvalo sa znezrady v prijímači.

— Tu Čan-su, počujeme, — odpovedal Čan-su, ktorý mal práve službu v riadiacej kabíne.

— Pri rieke, ktorú sme, mimochodom, nazvali Nádej, našli sme vhodné miesto na stavbu dočasného sídliska, — pokračoval Navrátil. — Podľa predbežného prieskumu niet tu nebezpečných zvierat ani hmyzu, vo vzduchu niet jedovatých výparov. Celú náhornú rovinu kryje pred vetrami skalná stena, v ktorej je rozsiahle bludisko jaskýň. Z nich máme najväčšiu radosť, lebo nám sprvoti môžu slúžiť ako úkryt pred búrkami a zlým počasím — i ako skladište. Zároveň nám uľahčia geologický prieskum nižších vrstiev…


NEPRÍJEMNÉ STRETNUTIE


— Behá už ako hodinky, — spokojne riekol Kraus a vypol motor Šípu. — Bola to poriadna lopota. Hlavná vec, že sa zase môžeme odlepiť z miesta. Trochu spánku by nám teraz neuškodilo. Aj tak sme prebdeli skoro celú noc. Čo na to povieš?

— Nie som proti, — súhlasil Gruber. — Musíme sa však dobre zamknúť. Tí záhadní štvorprstí ľudia, čo nám ukradli dve šálky, môžu mať rôzne nápady. Ešte šťastie, že trup lietadla je neprestreliteľný…

Ešte chvíľu sa zhovárali o neznámych tvoroch, až nakoniec obaja zaspali.

Prvý sa prebudil Gruber. Pretiahol sa na pohovke a sadol si. Prekvapilo ho, že v kabíne lietadla je tak šero.

,Vari som nespal až do večera,“ pomyslel si a vykukol z obloka. Od údivu vyvalil oči.

Kúštik od obloka sa klonil k lietadlu obrovský list s hrubým podhubím. A za ním ďalšie a ďalšie. Spleťou výhonkov, šupinatých kmeňov a listov nebolo možno dovidieť na oblohu.

— Vstávaj! — zatriasol Gruber svojho priateľa. — Niekto nás i s lietadlom preniesol do krovia.

Rozospatý Kraus sa mykol.

— Čo-čo-čo to vravíš za nezmysly? — Rýchle schmatol pištoľ, ktorú si pred spánkom položil na stolík vedľa pohovky, a skočil k obloku.

— Chytro poďme pozrieť, či sa niečo nestalo s lietadlom, — hodil rukou a pristúpil k dverám. Odomkol a stisol kľučku. Dvere sa však ani nepohli. Až násilným myknutím dvere povolili.

— Oprel sa o ne kmeň akéhosi kra, — vysvetľoval, keď opatrne zostupoval po schodíkoch. — Ako nás niekto mohol vtesnať do takej spleti rastlín, to nechápem, — krútil hlavou.

— Radšej sa vráť do lietadla, možno tu na nás nachystali nejakú pascu, — varoval Gruber. — Hneď zavolám na pomoc Navrátila a ostatných…

Gruberovo zúfalé volanie o pomoc razom pretrhlo príjemné chvíle pohody Navrátilovej skupiny.

— Šíp váži niekoľko desiatok ton — veď to nie je hračka, — žasol Madarász. Severson zatiaľ rýchle napĺňal čln vzduchom.

— Takou hračkou môže pohnúť jedine — obor, — skľúčene dodala Svozilová. — Tak som sa tešila na stretnutie s mysliacimi tvormi — a teraz aby som sa bála, že nás neočakávane rozšliapnu…

Severson chcel Alene dodať odvahy, ale darmo hľadal utišujúce slová.

Cesta proti prúdu rieky bola teraz oveľa namáhavejšia. Chlapi sa pri veslách často striedali. Svozilová sa úzkostlivo obzerala na všetky strany.

— Nepoznám horšieho pocitu, ako je neistota, vyplývajúca z neznalosti, — prerušil napäté mlčanie Madarász, ktorý práve naberal sily, aby o chvíľu prevzal veslá. — Teraz sme v rovnakej situácii ako ľudia v pravekú, ktorí si zo strachu z nepoznaného vymysleli rôznych duchov a nakoniec náboženstvo. Uvažujme triezvo: Ak sú Kvarťania obri, ako teda mohli vniknúť do nášho lietadla a ukradnúť dve šálky?

Madarászove slová vedcov trochu upokojili.

— Ani živočíšstvo tomu nenasvedčuje, — živo súhlasil Navrátil. — Ešte sme tu nezbadali väčšie zviera ako…

Nedokončil. Veslá zabrali naprázdno. Akademik sa zotrvačnosťou zvrátil nazad a vypadol z člna.

Severson i Madarász, ktorí sa súčasne nahli ponad okraj, aby mu podali ruky, vykríkli od hrôzy. Čln, nadvihnutý neznámou silou, vznášal sa už niekoľko metrov nad hladinou rieky. Navrátil zúfalo zamával vo vode rukami, ukázal kamsi pred seba — a rýchle, čo mu sily stačili, plával k brehu. Vedci sa podívali naznačeným smerom a znova vykríkli. Iba teraz si uvedomili, v akom nebezpečenstve sa nachádzajú. Z vody sa vynáral obrovský had — a čln i s posádkou sedel na jeho hlave.

Oblude sa nezvyčajná čiapka zrejme neľúbila. Zaknísala sa a jediným myknutím striasla zo seba nepríjemné bremeno.

— Na breh! Alenka, drž sa ma! — zvolal Severson, sotva sa traja stroskotanci opäť vynorili na hladinu. Hnaní pudom sebazáchrany za chvíľku boli pri Navrátilovi, ktorý im pomohol rýchle vystúpiť na pevnú pôdu.

Na dlhé uvažovanie nebolo kedy. V takýchto chvíľach je jediné riešenie — útek. Na šťastie v tých miestach bol breh holý, takže im nič neprekážalo v behu.

Madarász sa obzrel.

— Počkajte, počkajte, — udychčane vysotil zo seba. — Zatiaľ sa tvári mierumilovne, mali by sme si ho trošičku prezrieť.

Netvor so sploštenou hlavou bol asi ľuďmi v skafandroch rovnako vyvedený z miery ako oni ním. Zvedavo naťahoval krk a vypliešťal červenkasté oči, aby mohol lepšie preskúmať nezvyčajnú návštevu. O chvíľu stratil záujem o nehybne stojacich ľudí. Zvedavo sklonil hlavu k člnu. Otvoril vlnito vykrojenú papuľu a pokúšal sa ho chytiť do drobných zubov. Otvor bol však príliš úzky pre taký veľký kúsok. Čln poskočil a rozbehol sa po prúde. Netvora to na chvíľku prekvapilo. Opäť dvihol hlavu hore a kútikom oka sledoval pohybujúci sa predmet.

Konečne si dodal odvahy a pustil sa za ním. Niekoľkokrát zavlnil mocným krkom — a korisť sa ocitla v novom zajatí.

— Pohybuje sa nebezpečne rýchle, — poznamenal Navrátil, ktorý sa zatiaľ spamätal z preľaknutia.

— Dúfajme, že len vo vode, — zašepkala Svozilová.

— Nestrácajme náskok, — varoval Madarász. — Sme úplne bezbranní. Pištole i s ostatnou batožinou ležia niekde na dne rieky…

Severson sa rozhliadol.

— Musíme sa čo najrýchlejšie dostať niekam do bezpečia, — riekol ustarostene. — Pozrite — ideálna obranná pozícia, — ukázal na úboč, kde ležalo niekoľko obrovských balvanov. — Za mnou!

Len čo obluda zazrela utekajúcich vedcov, zaraz opustila čln a niekoľkými vrtkými pohybmi priplávala k brehu.

— Had to nie je — podívajte sa, má nohy, — zvolal Severson.

Skutočne. Obluda už stála na štyroch mocných nohách v mokrom pobrežnom štrku a z celej sily sa usilovala vytiahnuť z vody svoje ťažké telo. Vedci pozorovali výjav úzkou škárou medzi dvoma balvanmi. O chvíľu sa nad hladinou ukázal ďalší pár nôh a o chvíľku opäť ďalší…

— Strašné! Má viac nôh ako my všetci dokopy, — vydýchla Alena bezmocne. — A za nami holá úboč…

Severson bez slova chytil veľkú skalu a vyskočil s ňou na balvan. Podobne sa ozbrojili aj ostatní. Napäto sledovali každý pohyb mnohonohého jaštera — a vyčkávali.

— Podľa labutieho krku by to mohol byť plesiosaurus, ten sa živil rybami, — blyslo Madarászovi hlavou. — Ale nohy má skorej ako naša stonožka…Celkove pripomína bylinožravého brontosaura…

Jašter vytiahol celé dlhé telo na breh. Len koniec šupinatého chvosta ostal dosiaľ skrytý vo vode.

— Nehýbte sa, — zašeptal Navrátil. — Pravdepodobne vníma iba veci, ktoré sa pohybujú…

Jašter sa chvíľu skúmavo obzeral, akoby hľadal svoju obeť. Zdalo sa, že akademikova domnienka je správna, lebo netvor o niekoľko minút roztiahol nohy a celou svojou váhou si ľahol na žlté brucho do piesku. Pokojne sa vyhrieval v žiare dvoch neďaleko seba stojacich sĺnc — a len občas zakýval ťažkým chvostom, až voda striekala. Hlavou bol však stále obrátený ku skupine vedcov, ktorí nepohnuto stáli na balvanoch.

Míňali sa sekundy — minúty…

Severson znervóznel:

— Táto hra na postriežku ma rozčuľuje. Nebudeme tu vari stáť až do večera…

— Len pokoj a rozvahu, však sa to raz skončí, — upokojoval ho Navrátil.

* * *


— Nestrácajme nadarmo čas, priatelia, — vstala Molodinová z kresla. — Cahén a Baldík sa budú starať o Lúč, a my ostatní sa presťahujeme na planétu. Naši sú tam v nebezpečenstve. Najväčšie obavy mám o skupinu akademika Navrátila, ktorá skúma okolie rieky Nádeje. Už dve hodiny nedali o sebe vedieť — a to je podozrivé. Mohli by ste zistiť, kde asi je rieka Nádeje? — obrátila sa na McHardyho.

Štíhly vysoký človek vytiahol z vrecka mapu a rozložil ju na okrúhlom stole.

— Približne tuto, — ukázal na široký prieliv medzi dvoma pevninami. — Mapa je dosiaľ nepresná, hmly a pásy mračien nám sťažujú pozorovanie. Ale prieliv nájdeme ľahko, rozdeľuje dva najväčšie svetadiely. Na Kvarte sú dokopy iba tri väčšie pevniny a dve menšie.

Svetadiel, na ktorom je teraz naša výprava, sme zatiaľ nazvali Nová Európa.

— Výborne — a ako ďaleko sme s prípravami?

— Fratev pred chvíľou oznámil, že atómové reaktory i ďalšie neporušené zariadenie atómovej elektrárne už uložili do Lastovičky. Do lietadla ešte treba presťahovať laboratórium, zásoby — a môžeme štartovať.

Gruberovo ustavičné volanie o pomoc a záhadné mlčanie Navrátilovej skupiny popoháňalo osadníkov Lúča. O necelú hodinu bola už Lastovička pripravená na štart.

Na pokyn Molodinovej Wroclawski zapol motory a lietadlo zamierilo na planétu. Len čo obleteli neosvetlenú pologuľu, zjavil sa pod nimi prieplav.

— O chvíľu bude noc, musíme sa poponáhľať, — upozorňoval Čan-su. — Červená Proxima, ktorá o chvíľu vyjde, nevyrovná sa ani svitu nášho Mesiaca.

Popri okrúhlych oblokoch lietadla sa rozprskol vejár vodného prúdu. O chvíľočku sa už Lastovička pokojne hojdala na plavákoch.

Oranžové slnko práve zapadalo za obzor. Aj žlté slnko sa už blížilo k západu.

— Máme šťastie, — zvolal Fratev, ktorý si práve prezeral pobrežie ďalekohľadom… — Je to ústie rieky. Dúfajme, že je to naša Nádej.

Sotva sa však lietadlo priblížilo k brehu, Čan-su sklamane pokrútil hlavou:

— Ako vidíte, táto rieka tečie do mora, nie je to Nádej. Veď tá naopak vyteká z mora.

Wroclawski stisol nožnú páku. Lietadlo priam poskočilo. Rútilo sa vpred čoraz rýchlejšie, až sa sotva dotýkalo morskej hladiny. Tvárnosť pobrežia sa menila priamo pred očami. Strmé skaly, piesočnaté pláne, nádherné roviny porastené pralesmi…

Slnko sa schovalo za tmavú clonu mrakov, ktoré viseli nízko nad horizontom. Krajina ošerela — deň pohasínal v dúhovej žiare zôr…Lietadlo práve prechádzalo neveľkou zátokou.

— Zastavte. Tu je pravdepodobne prameň Nádeje, — radostne zvolal McHardy a chytil mikrofón. — Gruber, Kraus, kotvíme práve pri malej zátoke, z ktorej vyteká rieka do vnútrozemia. Počujete nás?


— Áno, — ozvalo sa v prijímači. — Po pravej ruke vidíte divoko zvlnené skaly — mám pravdu?

— Úplne — a ľavý breh sa dvíha mierne — a pokrýva ho husté krovie.

— Správne. Asi osemsto metrov vľavo nájdete piesočinu a kýpte stromov. Na tej piesočine — asi sto päťdesiat metrov od mora — sedel náš Šíp. Tam azda nájdete stopy, ktoré vás dovedú k nám.

— Tisíc atómov — aj tých vybuchnutých, máme ich, — zasmial sa Fratev. Ostávajúcich osemsto metrov prebehla Lastovička za chvíľku. Darmo však všetci napínali zrak — po piesočine a kýpťoch stromov ani stopy…

— Azda sa Gruber zmýlil v odhade, poďme ešte ďalej…

Ale ráz brehu bol jednostaj rovnaký: úzky pás naplaveného piesku — a hneď za ním hustá spleť čudných rastlín s veľkými listami a šupinatými kmeňmi…

— Počkajte, neponáhľajte sa, — zamával Fratev ďalekohľadom nad hlavou. — Na brehu sa niečo leskne.

Wroclawski zamieril priamo k pevnine. Lietadlo uviazlo plavákmi na plytčine.

— Nech sa prepadnem dvadsať metrov pod zem, ak to nie je drobnohľad, — vykríkol Fratev a už sa rútil k dverám. Molodinová sa darmo pokúšala zadržať ho Rovnými nohami skočil priamo do vody. Zatackal sa, ale hneď sa dlhými skokmi rozbehol k brehu.

— Áno, je to náš drobnohľad, — kričal radostne. Drahocenný prístroj bol sčasti zaborený do piesku.

Šťastný objav vyvábil z lietadla aj ostatných členov posádky. Len Wroclawski disciplinovane ostal v riadiacej kabíne.

— Veď som to vravel — Gruberov odhad akosi pokuľháva, — zasmial sa McHardy. — Tento úzky pásik piesku má podľa neho merať sto päťdesiat metrov…

— Nech je to už akokoľvek, sme na správnej stope, — zaradovala sa Molodinová. — Teraz rýchle pílky, sekery a zbrane. Okolie musíme prehľadať ešte za svetla.

Wroclawski rozdal výzbroj a sám sa postavil k dverám so samopalom v ruke.

Vedci odvážne vstúpili do húštin. Na čelo výpravy si stali Fratev s Čan-suom, za nimi postupovali McHardy a Molodinová. Prví dvaja odstraňovali z cesty prekážky, ďalší dvaja zaisťovali bezpečný postup. Vetvy i kmene čudných krov boli na šťastie také mäkké, že výprava pomerne rýchlo prenikala do vnútrozemia. Ostával po nej iba úzky chodník, vyzerajúci ako tunel. Z kmeňov stekala ružová miazga…

Fratevova strojná pílka znezrady zazvonila o niečo kovového a do šera zasvietilo niekoľko iskier. Rýchle priskočil a rozhrnul veľké listy.

— Nech som — neviem čo…tu sú! — vykríkol, až všetkým zaľahlo v ušiach. Ostávalo už len niekoľko pokrútených vetiev a šupinatých kmeňov — a vedci stáli pri dverách Šípu. Roztvorili sa rýchlosťou blesku — a než sa urastený Fratev spamätal, držal Grubera v náručí. Vedľa neho sa objímal Kraus a Čan-su.

— Kde sme to? Kam nás tie záhadné príšery zaniesli? — pýtal sa Gruber, len čo ho Fratev postavil na zem.

— Máte naozaj dobré oko na vzdialenosti, vy hrdina, — usmial sa škodoradostne McHardy. — Šíp je na tom mieste, kde ho v noci posadila búrka; najviac sto päťdesiat metrov od brehu…

— To nie je možné. Ako ďaleko sme od ústia Nádeje?

— Presne tak, ako ste nám určili — niečo medzi osemsto až deväťsto metrami.

— Nerobte si zo mňa blázna, — rozhorčene zvolal Gruber. — Veď v tých miestach je najmenej dvesto metrov široký pás holej piesočiny…

Rozbehol sa čerstvo prerazeným priesekom, ale po niekoľkých metroch sa zrazu obrátil. — Nehrozí tu nijaké nebezpečenstvo? Nestretli ste sa s nejakou obludou?

— Len smelo vpred, — zasmiala sa Molodinová. — Nestretli sme ani živej duše. Pre istotu pôjdem s vami.

Na kraji pralesa Gruber prekvapene zastal. Niekoľko krokov pred ním v piesku dohášali pravidelne za sebou bežiace vlny pokojného mora. Pri pohľade na drobnohľad sa chytil za hlavu.

— Ako je to možné? Na tomto mieste sme naozaj vystúpili na breh. Ale kde sa vzali tie húštiny? Ráno tu určite neboli.

— Asi cez deň narástli. Ako si to chcete ináč vysvetliť? Kto sa vyzná v tunajších pomeroch? Podhubie na listoch veľmi pripomína naše huby — a o nich vám predsa povie aj malé dieťa, že sa z čista jasna zjavia cez noc. — Pri pohľade na zapadajúce slnko sa však Molodinová zháčila.

— Ešte kým sa celkom zotmie, musíme nájsť Navrátila. Haló, nastupovať.

Lastovička sa rozbehla po hladine mora…

* * *


Navrátilovi i ostatným vedcom sa už od únavy podlamovali kolená.

— Mám dojem, že jašter zaspal, — zašeptala Svozilová.

— Tiež sa mi vidí, — súhlasil Madarász. — Do rána tu predsa stáť nebudeme. Musíme si nájsť miesto na nocľah. Bez člna nemôžeme na spiatočnú cestu ani pomyslieť…

Vedci opatrne zliezli z balvanov a rýchlym krokom vystupovali hore úbočou. Alena sa obzrela.

— Obluda lezie za nami! — skríkla zdesene a pustila sa do behu.

Severson ju chytil za ruku a bežal po jej boku.

Navrátil sa na chvíľku zastavil. Jašter sa skutočne zodvihol. Jeho dlhé telo sa zavlnilo. Niekoľko nemotorných kolísavých krokov — a už sa šinul priamo k akademikovi.

— Má síce dvanásť nôh a pohybuje sa aj po suchu — ale nás nedohoní, — zvolal uľahčene akademik a rozbehol sa za svojimi priateľmi. — Čoskoro sa oblude stratíme z očú.

Ale celá náhorná rovina bola porastená iba akousi trávou a drobnými rastlinami, takže bol po nej dobrý prehľad. Možnosť záchrany sľubovala jedine skalná stena za neveľkým hájikom.

Severson zabočil prudko vpravo a spoločne s Alenou vbehol do hájika. Potkýnali sa o spletité liany a vrážali do kmeňov a vetiev. O chvíľku sa stratili v šere húšťavy. Madarász a Navrátil pustili sa za nimi. Pri skalnej stene ostali na chvíľu bezradne stáť.

Kdesi neďaleko sa ozval praskot a lomoz.

A tu sa opäť ukázali Alena so Seversonom.

— Chytro — do jaskyne, — skríkol Severson a ukázal na otvor v skalnej stene. Vedci sa vrútili do širokej tmavej chodby. Alena rozžala reflektor na skafandri.

— Tu zostať nemôžeme, jašter tu prelezie…

Chodba sa krútila hneď doľava, hneď doprava, ale nezužovala sa. Naopak. Miestami sa dokonca rozširovala do priestranných jaskýň, ktoré tisícami plamienkov odrážali žiaru reflektora.

Vedci už úplne stratili predstavu o tom, ako hlboko zablúdili do vnútra skál. Lomoz sa ustavične približoval.

„Tadiaľto,“ Madarász objavil v skale dlhú trhlinu. Bez rozmýšľania do nej vkĺzol — a ostatní za ním.

Už bol najvyšší čas. Utečenci sa pritisli tesne k sebe a so zatajeným dychom očakávali príchod netvora. Zrejme sa pohyboval celkom bezpečne aj v úplnej tme, lebo huk mocnel každou sekundou. Odrazu však utíchol.

A hneď potom sa ozvalo ohlušujúce buchnutie. A ďalšie…

— Počujete to tiež? — neisto sa spýtala Alena.

— Určite to boli výstrely z pušky, — potvrdil Navrátil.

— To sú istotne naši, — zajasal Madarász a rýchle sa predieral späť do chodby.

— Počkajte, opatrnosti nikdy nie je dosť, — varoval ho Navrátil, ktorý ani v najťažšej chvíli nezabúdal na príslovie. Nakazil tým celú výpravu. Opäť všetci zatíchli a napnuto sledovali, čo sa bude robiť ďalej.

— Súdruhovia, ste zdraví? — preniklo z diaľky tlmené volanie.

— Súdruhovia, ste zdraví? — opakovala niekoľkokrát za sebou ozvena.

— Sú to naši!

— Ako ste nás tu našli? — úprimne sa čudoval Severson.

— Ako? Tiež sa tomu čudujem, — zasmiala sa Molodinová. — S čistým svedomím vás môžeme poslať na olympiádu.

— Nech som kráľ Kvarťanov, ak by ste si odtiaľ neodniesli všetky zlaté medaily. To veru bol šprint, — s uznaním dodal Fratev. — Skoro ste nám utiekli i s obludou.

— Z tej nás už hlava bolieť nebude — tri výstrely jej úplne stačili, — usmial sa McHardy a s rozkošou poťažkal pušku v pravej ruke.

— To už tak býva na tom svete hrboľatom: keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia, — vrátil sa opäť humor Navrátilovi. — Moja babička to tiež vravievala.

— Celá výprava sa pomaly vracala naspäť, aby si členovia Navrátilovej skupiny mohli prezrieť jaštera zblízka. V žiare elektrických lámp pôsobil ešte strašidelnejším dojmom než pri prvom stretnutí…

— Blíži sa búrka, — ozval sa hlas Wroclawského, ktorý ostal na stráži pri vchode do jaskyne. — Práve vyšlo najmenšie červené slnko — a to zrejme neobľubuje pekné počasie…

Výprava sa rozhodla, že prenocuje v niektorej z jaskýň.

— Budeme tu dobre chránení pred búrkou i pred dvanásťnohými krásavcami, — chválil rozhodnutie McHardy.


PRVÉ OBYDLIE


U Zajacov majú dnes čiernu hodinku. Všetky svetlá v obývacej izbe sú zhasnuté, iba v kozube plápolá niekoľko smrekových polienok. Veselo praskocú a príjemne voňajú živicou. Jurko sedí na krajíčku kresla, lakte opreté o kolená a líca zaborené do dlaní. Zasnene pozoruje malebné plamienky v kozube a načúva.

Doktor Zajac, ako už pri čiernych hodinkách býva zvykom, rozpráva o svojej mladosti a spomína na veselé historky z práce. Mihotavé svetielka na stenách uvoľňujú fantáziu a dávajú jej krídla, aby sa mohla voľne rozletieť po svete.

— Otecko, — ozval sa ticho Jurko, keď doktor Zajac na chvíľu prerušil svoje rozprávanie. — Prosím ťa, doletel už Lúč na neznámu planétu alebo je ešte na ceste? Vlani si mi hovoril, že Nový rok oslávi na planéte — včera večer hlásateľ z Lúča hovoril, že majú iba tri štvrtiny cesty za sebou. A teraz už máme začiatok marca…

Chlapcova otázka ihneď vytrhla vedca z pokojnej rodinnej pohody a vrátila ho do zhonu denných udalostí.

— Keby som to vedel! — vzdychol si. — To vedia len oni — odvážni plavci na Lúči. Dúfajme, že šťastlivo pristáli. Je dosť možné, že sa práve dorozumievajú s tamojšími obyvateľmi osvedčenou medzinárodnou rečou — rukami a nohami, — zasmial sa trpko. — Žiaľ, naše zpravodajské prostriedky sú príliš pomalé na také obrovské vzdialenosti. Zo včerajšej reportáže sme sa nedozvedeli nič nového. Veď za tri roky, čo letela vesmírom, poriadne zostarla. Nezabudni, že reportáž, ktorú vysielajú z Lúča práve teraz, priletí k nám iba o štyri roky, pretože rádiovlny, ktoré ju nesú, nemôžu letieť rýchlejšie ako svetlo. O Lúč sa ani tak nebojím, ten je dobre zhotovený a dokonale vyzbrojený. Väčšmi sa bojím o posádku lietadla. Obávam sa, že tí traja zločinci, ktorí s nimi letia, vykonajú na planéte niečo zlého. Sú to šialenci. Určite sa pokúsia ovládnuť planétu — a nebude sa im bridiť ani násilie…

— Dúfajme, že sa to všetko šťastlivo skončí, — upokojovala svojho muža pani Zajacová. — Pevne verím, že sa ti podarí varovať posádku. A zločinci — tí rozhodne nepôjdu tak ďaleko, aby povraždili všetkých svojich spolucestujúcich. Ostali by potom sami traja proti celej planéte.

— Nič by mi nebolo milšie, ako keby si teraz mala pravdu. Princíp využitia gravitácie je síce odhalený, ale od jeho využitia sme ešte ďaleko. Ešte sme nenašli spôsob ako využiť gravitáciu na zpravodajstvo do veľkých vzdialeností.

Otecko, budú to na Lúči poznať, keď sa vám to podarí? — opýtal sa Jurko.

Doktor Zajac sa usmial.

— Chceš tým povedať, že na Lúči nemajú prijímač, ktorým by mohli naše gravitačné vlny zachytiť, však? Nie, neboj sa, majú ho. Je to obyčajný astrogravimeter. Keď ho so sebou brali na cestu, prirodzene, ešte netušili, akú dôležitú úlohu môže splniť. Iba niekoľko mesiacov po štarte sme im oznámili, na čom pracujeme, a požiadali sme ich, aby jeden z astrogravimetrov trvale smeroval na Zem — pre prípad, že sa nám podarí využiť gravitáciu.

— Ako rýchlo sa šíri gravitácia priestorom? — opýtala sa pani Zajacová.

— To ešte presne nevieme: dosial sme to vo väčšom rozsahu nevyskúšali. Jedno je však isté: rozhodne sa šíri mnoho ráz rýchlejšie ako svetlo. Niektorí vedci sa dokonca domnievajú, že pôsobí hneď, bezprostredne.

— A prečo ste ešte tú zprávu o zločincoch neposlali, keď ta doletí tak skoro? — spýtal sa Jurko.

Doktor Zajac ho pohladil po vlasoch.

— Radi by sme — ale ešte sme neprišli na to ako. Keď budeš väčší, pochopíš to…

— Zdá sa mi, že niekto pri dverách zazvonil. Jurko, choď sa pozrieť, — prerušila rozhovor pani Zajacová.

— Áno, otecko je doma, poďte, prosím, ďalej, — ozval sa o chvíľu z predsiene chlapcov hlas. Zajac rýchle vstal a rozžal svetlá.

Do izby vstúpil vysoký plecnatý chlap s čiernymi kučeravými vlasmi a s usmievavou tvárou.

— Prepáčte, že vás vyrušujem doma, ale záležitosť, s ktorou prichádzam, je veľmi súrna. Dúfal som, že vás nájdem v laboratóriách v Petržalke…

Som inžinier Kraskin z Moskvy.

Keď sa všetci zvítali s hosťom, matka s chlapcom odišli do druhej izby, aby nevyrušovali. Zrejme tu šlo o pracovnú záležitosť.

— Domnievam sa, že zprávy, ktoré vám prinášam, vás potešia, — začal inžinier Kraskin. Otvoril aktovku, vytiahol z nej hrubý obal a položil ho na stôl.

— Už dávno pracujem na rovnakom probléme ako vy: hľadám cestu ako využiť gravitačné pole na zpravodajskú techniku. Dlho som sa nemohol pohnúť z miesta. Až váš objav odtienenia gravitácie mi otvoril oči. Pri svojich pokusoch som šiel trochu inou cestou ako vy, ale došiel som k rovnakému záveru: že gravitačné pole môžeme ovplyvniť. Na základe vášho objavu a svojich skúseností som vypracoval návrh na prvú pokusnú vysielaciu stanicu. Chcete si ho prezrieť?

— Zajac pozorne listoval v mape a letmo prezeral zložité výpočty.

— Áno, to je správna cesta: štvorcový systém vysielačov, — zvolal konečne. — Dovoľte, aby som vám gratuloval k obrovskému úspechu. Predložili ste už svoj návrh Svetovej akadémii vied?

— Rád by som ho predložil spoločne s vami. Veď uskutočňuje vašu myšlienku. Ešte chýba aj niekoľko výkresov, ktoré by som chcel vypracovať za vašej spolupráce. Ak nie ste príliš unavený, môžeme sa pustiť do práce hneď. Zajtra prerokuje návrh akadémia a pozajtra začneme so stavbou vysielača. Ide predsa o životy ľudí na Lúči…

Zajac ochotne súhlasil.

O necelú polhodinu zažiarili do tmy obloky laboratória v Petržalke.

* * *


Prvá noc v jaskyniach bola rušná. Rachot guľových bleskov zalietal až do vnútra skál a vytrvalo zháňal z očí spánok.

Skoro ráno boli už všetci na nohách. Za veliteľa výpravy na Kvarte zvolili Molodinová, mladú, ráznu ženu so širokým rozhľadom.

Keď sa presvedčili, že Šíp i Lastovička šťastlivo prečkali noc bez najmenšieho poškodenia, dali sa do práce. Najprv preskúmali podzemné bludište a vyhľadali vhodnú jaskyňu pre atómovú elektráreň. Problém vody rozriešil Madarász. Opre l sa o skalnú stenu, aby mohol jediným pohľadom prezrieť celú jaskyňu — a tu začul divný hukot.

Chvíľu načúval.

— Vodu máme na dosah ruky, — vykríkol. — Kúsok od nás je podzemný vodopád.

Skúšobný vrt Madarászovu domnienku potvrdil. Takmer zvislou šachtou sa do temných hlbín rútil prúd chladnej vody.

Kde podzemný potok pramenil, dosial nikto nevedel. Ani si nad tým nelámali hlavy. Voda je tu — a to je hlavné. A dokonca pitná, ako zistila Svozilová vo svojom provizórnom laboratóriu.

Tvrdším orieškom bola doprava atómových kotlov. Z Lúča do Lastovičky ich skupina Molodinovej preložila bez veľkej námahy — nepotýkala sa tam s príťažlivosťou, ktorá sa neúprosne prihlásila o slovo dolu na planéte. A taký atómový kotol nie je maličkosť. Aj pri najväčšej úspore materiálu a pri najdômyselnejšej konštrukcii váži niekoľko ton, lebo sa nemôže zaobísť bez ochranného obalu, ktorý je vyrobený z najťažších kovov.

Vedci sa najprv pokúšali dopraviť atómové reaktory na náhornú rovinu cez strmú úboč. Pri vykladaní z Lastovičky im pomohol žeriav z pomocného lietadla. Prvý reaktor naložili na podvozok, určený na pristávame Lastovičky na zemi. Na balvany nad úbočou pripevnili veľké kladky a pretiahli nimi hrubé lano. Jeden koniec lana priviazali na podvozok s reaktorom a druhý na trup lietadla.

Fratev si sadol k riadeniu a uviedol Lastovičku do pohybu. Lano sa naplo a podvozok s kotlom sa pohol po piesočine k úboči.

Radosť však netrvala dlho. Sotva sa podvozok dostal na úpätie kopca, stiahol lietadlo naspäť. Fratev zosilnil činnosť raketových motorov, ale kotol sa z miesta ani nepohol. Na dovŕšenie nešťastia začalo lano praskať.

Deň stratili — a výsledok nijaký. Iba Gruber a Kraus dosiahli určité úspechy pri uvoľňovaní Šípu zo zajatia. Pomocou mechanických pílok vyčistili v kroví desať metrov dlhý pás a plaváky lietadla výmermi za podvozok. Podali o tom zprávu do jaskyne a na Lúč, ľahli si do kabíny a spokojne zaspali. Boli takí ustatí, že ani starosť o atómovú elektráreň ich nemohla pripraviť o spánok.

Zdalo sa, že aj vedci v podzemných spálňach tvrdo spia. Väčšina z nich však spánok iba predstierala. Molodinová i Navrátil, Severson i Madarász premýšľali ako dopraviť reaktory do jaskyne.

Už bolo hodne po polnoci, keď sa Severson naklonil k Navrátilovi a zašeptal.

— Spíte? — Tušil som, že si nad tým tiež lámete hlavu. Už to mám…

— Ako? — ticho sa spýtal Navrátil.

— Nechajte sa prekvapiť. Za výsledok ručím. Teraz už môžeme pokojne spať. Dobrú noc.

Ráno oznámil Severson svoj plán:

— Helikoptéru zatiaľ nemôžeme použiť. Pomôže nám teda Lastovička. Reaktory naložíme pekne späť do lietadla, na náhornej rovine vybudujeme letisko — a pristaneme i s ťažkým nákladom priamo pred vchodom do podzemia. Čo na to poviete?

Všetci sa zhodli v tom, že to bude príliš riskantné.

— Nezabúdajte, že Lastovička potrebuje najmenej päťsto metrov dlhú plochu, — namietol Navrátil.

— Čo nám bráni, aby sme ju neurobili hoci ešte dlhšiu? Konečne skôr či neskôr ju budeme rovnako potrebovať. Či azda chcete všetky náklady vláčiť na pleciach cez úboč?

Severson nakoniec svojich súdruhov presvedčil a Molodinová rozdelila vedcov na dve pracovné skupiny. Prvá skupina dostala za úlohu vedecký prieskum životných podmienok na Kvarte — a druhá si vzala na starosť úpravu letiska.

Svozilová s Wroclawskim najprv preskúmali zloženie rastlín. Prekvapovala ich zaujímavá bunečná stavba a chemické zloženie. Bunky mali podlhovastý tvar a boli priemerne oveľa väčšie ako rastlinné bunky na Zemi. Na šťastie obsahoval ich organizmus veľké percento uhlíka ako u našich rastlín, takže mohli slúžiť za kurivo.

Aj štúdium obrovského jaštera prinieslo veľa zaujímavých poznaní. Podľa tvaru zubov Svozilová usúdila, že je to bylinožravec. Pri pitve sa ukázalo, že mala pravdu. V žalúdku netvora našli neznámy druh vodných rastlín, podobný morským chaluhám. Aj tajomstvo neobvyklých dvanásť nôh odhalili. Stavba nôh v ničom nepripomínala nohy našich jašterov. Boli to vlastne akési výbežky z rebier, ktoré umožňovali dlhému zvieraťu rýchlejší pohyb po suchej zemi. V dávnej minulosti bolo zrejme vodným hadom, ktorý žil iba vo vode. Dokazovali to i zakrpatené žiabre. Neskoršie bol had prírodnými podmienkami prinútený presťahovať sa na suchú zem. Pohyb pomocou rebier (tak sa pohybujú naše hady) bol veľmi obmedzený veľkou váhou tela. Príroda si teda pomohla tým, že rebrá obrovského zvieraťa predĺžila a premenila ich na náhradky nôh.

— Nejde mi do hlavy, prečo nás toto zviera prenasledovalo, keď sa živí len rastlinami, — čudoval sa Wroclawski.

Záhada ostala zatiaľ nerozriešená.

Opäť sa priblížil večer. Štartovacia dráha bola iba v začiatkoch.

— Ide to príliš pomaly, — unaveno povedala Molodinová, keď sa všetci zišli na palube Lastovičky, aby si v chránenom priestore mohli odložiť skafandre a pri pokoji sa navečerať.

— Nech som brontosaurus, ak nás tie skafandre neumoria, — uľavil si Fratev a šmaril kuklu do mäkkého kresla. — Plahočíme sa tu ako rytieri v pancieroch. A možno je to celkom zbytočné. Nemali by sme sa radšej trochu poobzerať po okolí a nájsť si vhodnejšie miesto pre osadu? — Či sa nedá nájsť niečo priamo pri vode, kde by nám nestála v ceste úboč a lietadlá by mohli pristávať na hladine?

— Tiež som o tom premýšľala, — prikývla Molodinová. — No nezabúdajte, Dimitrij, že príroda nám tu nedáva mnoho času na rozmýšľanie. Jednoducho sme v takej situácii, ako boli pravekí ľudia. Kým tu dôkladne nepreskúmame podmienky pre život, musíme sa skrývať po jaskyniach podobne ako praľudia. Tam nám nemôže ublížiť ani nepriaznivé počasie ani zvieratá. Keď dáme do prevádzky atómovú elektráreň, jediným skokom sa dostaneme z praveku do atómového veku.

Molodinová sa zamyslela.

— Tak mi blyslo hlavou — prečo by sme to nemohli urobiť hneď?

— Tomu sa hovorí dobrý nápad, — živo súhlasil Fratev. — Reaktoru sa nemôže nič stať. A má tam leňošiť? To nech radšej beží naplno.

Tak sa začala prvá noc usilovnej práce. Na dohodnutých šesť hodín spánku nikto ani nepomyslel. Severson a Madarász si vzali na starosť montáž pumpy a potrubia. Navrátil s Molodinovou reaktor a Čan-su s Wroclawskim inštaláciu provizórneho elektrického vedenia do jaskyne. Lastovičku pri brehu zakotvili tak, aby jej reflektory osvecovali celé pracovisko.

Ráno už dával reaktor prvý prúd. V jaskyniach sa rozžiarili elektrické svetlá. Moderní Robinsoni sa z toho tešili ako deti.

Ešte len teraz sa nikomu nechcelo spať. Uvoľnená atómová energia dodávala vedcom príjemný pocit sily a istoty. Teraz už nie sú v boji s neznámou prírodou bezbranní.

Navrátil s Čan-suom najprv zmontovali vrhač vysokofrekvenčných lúčov, ktorých prúd dokáže spáliť nielen mokré rastliny, ale aj rozbiť tvrdý kameň.


Molodinová s Madarászom prekontrolovali polarizátor rádioaktívneho žiarenia a hneď sa dali do boja s baktériami, ktoré poletovali vo vzduchu.

Večer sa konečne prihlásila únava. Molodinová nemusela ani dva razy opakovať, že čas odpočinku sa už nedá odkladať. Vedci zaspali, len čo sa uložili na lôžka.

Osviežení spánkom pokračovali na druhý deň v usilovnej práci. Teraz postupovali oveľa rýchlejšie ako spočiatku. Vrhač vysokofrekvenčných lúčov a polarizátor preukazovali neoceniteľné služby. Za týždeň spálili na náhornej rovine všetky rastliny a väčšinu balvanov rozbili na drobný piesok. Veľké útesy skál odstránili z cesty výbušninami.

Svozilová ukončila asanáciu okolia a na niekoľkých miestach vykonala skúšky. Ich výsledok bol potešujúci: všetky baktérie boli usmrtené.

Ďalší týždeň venovali úprave priestoru pre elektráreň a vyrovnávaniu štartovacej dráhy pre lietadlo. Dokončili aj priesek v lesíku pred vchodom do jaskýň.

Nadišla dlho očakávaná chvíľa. Reaktory naložili do Lastovičky a Severson spustil jej motory. Preplavil sa Nádejou do mora a zvýšil rýchlosť. Lietadlo sa odlepilo od hladiny a zakrúžilo nad krajinou. Vedci ho sledovali so zatajeným dychom. Ešte jeden obrat — a už klesalo k letisku.

Severson ho riadil majstrovsky. Podvozky dosadli ľahko na zem hneď na kraji štartovacej plochy…

Lastovička sa zastavila tesne pri hlavnom vchode do podzemia.

Na oblohe sa ukázalo ďalšie lietadlo.

— Sláva, náš Šíp sa už zbavil zelených okov. Konečne sme zase všetci pokope!

Montáž atómovej elektrárne si vyžiadala hodne lopotenia. Vedci museli často použiť primitívne nástroje, ako sú sochory a páky, ale ani práca s pneumatickými kladivami nebola ľahká.

Až po mesiaci ťažkej práce mohla Molodinová dať povel na spustenie všetkých reaktorov v podzemnej elektrárni. Radosť nad dokončeným dielom narúšali starosti o jedlo — a obavy z chvíle, kedy Madarász oznámi, že zásoby uránu, tória a ostatných štiepnych materiálov sú vyčerpané. Podľa triezvych odhadov mohli vystačiť ešte najviac na dva mesiace. Všetci vedci sa preto museli premeniť na geológov a vydať sa na púť za uránom.

Najprv preskúmali vnútro planéty v jaskyniach a podzemných chodbách. Prechádzali najodľahlejšími kútmi podzemného bludišťa, vyzbrojení citlivými prístrojmi na zisťovanie rádioaktivity.

Geologický prieskum podzemia si už vyžiadal niekoľko dní, a stále neprinášal kladné výsledky. Po jednej z prebdetých nocí sa vedci dohodli, že sa vydajú za uránom do okolia.

Alena Svozilová ešte raz preskúmala ovzdušie, a keď nezistila nijaké nedostatky, po prvý raz za celého pobytu na Kvarte vedci odložili skafandre a vdýchli do seba svieži vzduch vo voľnej prírode…


SVETLÁ V ÚDOLÍ


Na výpravu za štiepnymi materiálmi sa vybrala iba skupina Molodinovej. Navrátilova skupina ostala v podzemnom domove, aby dokončila úpravu obytných miestností a starala sa o atómovú elektráreň.

Vedci, vyzbrojení najrôznejšími prístrojmi, skúmali najprv strmú skalnú stenu, ktorá v sebe skrývala podzemné bludište. Keď prešli asi päťsto metrov, zjavil sa pred nimi ďalší vchod do skaly.

— Výborne! — radostne zvolala Molodinová. — Zdá sa, že sama príroda nám chce ušetriť prácu. Asi jej je ľúto, že nás tak drsne privítala.

Reflektory ožiarili širokú chodbu. Po niekoľkých krokoch odbočovala ostro vľavo, a potom odrazu stúpala hore.

Výstup bol čoraz namáhavejší.

Na jednom mieste sa chodba čoskoro rozšírila na širokú jaskyňu.

— Našiel som žily wolfrámu, — zvolal Čan-su radostne.

— A ja zinok a molybdén, — dodala o chvíľku Molodinová.

Gruber obišiel jaskyňu a nazrel do jedného z otvorov v stene.

— Rozprávka, — vykríkol, až sa všetci zľakli. — Poďte sa chytro pozrieť, stavím sa s vami, že niečo takého ste ešte nevideli.

Kým vedci pribehli k otvoru, Gruber sa stratil v hlbinách skál. Opatrne ho nasledovali. Sotva však vstúpili do vedľajšej jaskyne, oslepila ich oslnivá žiara. Svetlo reflektorov odrážali zlato zafarbené zvlnené steny ako tisíce zrkadiel.

Gruber rýchle otvoril fľaštičku s kyselinou a kvapol z nej na jeden z výbežkov.

— Je to skutočne zlato. Predstavte si to bohatstvo, sme v jaskyni, ktorá je celá zo zlata.

Molodinová sa skoro spamätala z prekvapenia.

— Je to síce krásny objav, ale milší by mi bol urán alebo tórium. Zo zlata veľa energie nedostaneme.

— To nie, ale zlato má vždy svoju cenu, — namietol Gruber. — Len si spomeňte, akú úlohu zohralo v dejinách ľudstva. Azda nám poslúži aj tu. Nie je vylúčené, že sa čoskoro stretneme s mysliacimi tvormi — s Kvarťanmi — a že zlato bude pre nich rovnakým cenným platidlom, ako bolo prv pre nás. Nebude na škodu, ak budeme môcť s nimi obchodovať — a v prípade konfliktu azda aj niektorých z nich za zlato získať na svoju stranu…

— K takému podlému počínaniu by ste sa vari neznížili, Gruber, — zhrozila sa Molodinová. — Ak sa tu stretneme s mysliacimi tvormi, pristúpime k nim s priateľskými úmyslami. Ak sú inteligentní, neoplatia nám naše priateľstvo vojnou…

— Tak zle som to zase nemyslel, — ohradzoval sa Gruber. — Vari ste nepoznali, že žartujem?

— Prepáčte, nepoznala. Domnievala som sa totiž, že z otázky mieru a vojny sa žarty nerobia.

— Gruber si zahryzol do perí. Hneval sa sám na seba, že v slabej chvíli tak hlúpo dal priateľom nazrieť do svojich myšlienok.

— Pokračujme v prieskume, čas nestojí, — usiloval sa situáciu zachrániť Kraus. Pri vchode do ďalšej jaskyne sa stretol s Gruberom. Akoby náhodou rypol ho lakťom do rebier a výsmešne sa mu podíval do očí.

— Hrdina! — zašeptal a pokojne pokračoval v prehliadke podzemia.

Po niekoľkých minútach výstupu vedci objavili olovo. Mali z toho väčšiu radosť ako zo zlata.

— Kde je olovo, musí byť aj urán, — zaradoval sa Čan-su.

Naozaj. V ďalších jaskyniach zaznamenali prístroje zvýšenú rádioaktivitu.

— Vyhrali sme. V ďalšom prieskume budeme pokračovať až zajtra, — povedala Molodinová pri pohľade na hodinky.

— Keď sme už došli tak ďaleko, mali by sme sa presvedčiť, kam podzemné chodby vyúsťujú, — navrhol Kraus.

— Vystúpili sme už vyše sto metrov nad vchod do jaskýň — určite nie sme ďaleko od vrcholkov skál.

Zvedavosť zvíťazila nad únavou. Vedci pokračovali v ceste.

Kraus, ktorý stále šiel prvý, odrazu sa obrátil a zvolal: — Vidím oblohu!

O niekoľko minút ocitli sa naši pútnici na malej plošinke medzi divokými skalami. Obidve veľké slnká už dávno zapadli za obzor. Uprostred mihotavých hviezd žiarila iba červená Proxima.

Gruber sa vyšplhal na veľký plochý balvan a rozhliadol sa dookola. Pred jeho očami sa otvoril nádherný výhľad do kotliny, uprostred ktorej sa ligotala hladina jazera.

„Tu je teda naša zásobáreň vody,“ pomyslel si a obrátil sa na druhú stranu. V širokom údolí žiarili stovky svetiel…

— Všetci poďte sem, možno ma klame zrak. Objavil som mesto, osvetlené elektrickými svetlami!

Raz-dva stáli všetci vedľa Grubera.

— Teda predsa mysliace tvory, — zašeptala Molodinová a rýchle zapla prenosnú vysielačku.

— Tu skupina Molodinovej. Počujete ma, súdruh Navrátil? Počujete nás, súdruhovia na Lúči? Objavili sme mesto mysliacich tvorov. Jednotlivosti zatiaľ nemôžeme rozoznať ani ďalekohľadom. Zabraňuje nám v tom les — a svetlá sú od nás príliš vzdialené. Majú žltkavú farbu, akú mali naše bývalé elektrické žiarovky…

* * *


Na letisku Svetovej akadémie vied žiaria tisícky svetiel. Zelené svetlá a dva silné reflektory ukazujú cestu štartujúcemu lietadlu Raketa, ktoré uháňa po rozjazdovej dráhe. Odlepuje sa od zeme a mizne v tmavej bezhviezdnej noci.

Iba nad súvislou clonou mračien a hmly zjavuje sa cestujúcim usmievavý mesiac a obloha s nenápadným súhvezdím Centaura. No prvý pohľad doktora Zajaca a inžiniera Kraskina patrí práve týmto trom skromným hviezdičkám.

— Obávam sa, že našu zprávu dostanú príliš neskoro, — prerušil mlčanie doktor Zajac. — Podľa prepočtu akademika Navrátila má Lúč pristáť na neznámej planéte o mesiac. Za ten čas sotva postavíme všetky štyri vysielače…

— No j a som väčší optimista ako vy, — usmial sa inžinier Kraskin. — Už som totiž v Afrike pracoval a poznám jej obyvateľstvo. Pracoval som na stavbe hydrocentrály na Viktóriiných vodopádoch, zúčastnil som sa na stavbe atómovej elektrárne pri Zimbabve a sledoval som aj regulovanie rieky Zambezi. Neviete si predstaviť, s akým zápalom pracujú ľudia, ktorí sa oslobodili od koloniálneho tyranstva a ktorým vyspelejšie národy podali pomocnú ruku. Nepochybujem o tom, že pomocou takých nádherných ľudí, akými sú obyvatelia Rhodézie, dokončíme vysielače ešte prv, ako máme v pláne.

Kraskin rozložil na stolíku mapu Južnej Afriky.

— Oceliareň pri Viktóriiných vodopádoch bola nedávno prebudovaná na nový spôsob tavby. Vyrába oceľ priamo z rudy pomocou usmernenej atómovej energie. To znamená, že špeciálnu konštrukciu možno vyrobí prv ako za štrnásť dní, s ktorými počítame. V Zimbabve, ako viete, pripravujú už pre vysielač terén. V Kapíri Mpoši nám terén pripravila sama príroda. Jediným orieškom bude stavba vysielača pred ústím Zambezi, ale aj tam si poradíme. Postavíme ho jednoducho na skale. Ak si prácu dobre zorganizujeme, bol by v tom hrom, aby vysielače nestáli načas…

Lietadlo pristálo na letisku neďaleko Livingstonu a vedci prestúpili na vrtuľník. Vzniesol sa do výšky a zamieril k slávnym vodopádom. Až do kabíny pre cestujúcich doliehal hukot mohutnej rieky, ktorá padá do hĺbky sto desať metrov. Dva prúdy neďaleko rozorvaného brehu sú spútané vôľou človeka a prinútené pracovať pre jeho dobro. Len stred prekrásneho vodopádu je v pôvodnom stave — pre potešenie rekreantov a turistov, ktorí sem prichádzajú z celého sveta. Energiu, ktorá tu uniká, nahradzujú atómové elektrárne…

Vrtuľník pristál vo vzduchu tesne pred vodopádom. Stierače na oblokoch ticho bzučia a s monotónnou pravidelnosťou odstraňujú zo skla kvapky večného dažďa, ktorý široko-ďaleko rozprašuje trieštiaci sa prúd.

Doktor Zajac zadumane pozoruje mesiacom ožiarenú úchvatnú scénu a spomínasi na slávnych cestovateľov minulosti. Za hukotu vôd snívali o budúcnosti Afriky, o jej prebudení, ktoré je dnes skutočnosťou…

* * *


V priestrannej jaskyni, upravenej ako spoločenská sála, je živo. Všetci vedci sú vzrušení záhadnými svetlami v údolí za vyhasnutou sopkou, ktorej podzemné bludište sa stalo prvým domovom Robinsonov na Kvarte.

— Nesúhlasím s Nadeždou, — živo gestikuluje nízky územčistý Kraus. — Som za to, aby sme sa do susedného mesta vybrali hneď — totiž ráno — hneď po rozodnení. Aspoň budeme vedieť, na čom sme. Takto by sme stále museli žiť v strachu, aké prekvapenie nám Kvarťania pripravia. Viete vôbec, čo sú to za ľudia? Sú mierumilovní alebo nevraživí? Neviete…

Navrátil sa zahľadel do nástenných malieb, ktorými Wroclawski a Madarász vyzdobili „spoločenskú sálu“.

— Ja zase naopak úplne súhlasím s rozhodnutím súdružky Molodinovej. Mimochodom — jej rozhodnutie treba rešpektovať — veď sme si ju jednohlasne zvolili do čela výpravy. A v tomto prípade rozhodla naozaj správne. Kvarťania v susednom meste nám nijako neprekážajú a pravdepodobne o nás ani nevedia. Nesmieme sa prenáhliť ani podliehať dobrodružným chúťkam, Kraus. Najprv musíme dobre uvážiť, ako k tunajším obyvateľom pristúpime, aby sme ich ani zbytočne nepoľakali, ani nepodráždili. U nás sa síce hovorieva: Dobré slovo železnú bránu otvára, ale táto múdrosť nám tu veľa nepomôže, — zasmial sa. — Hovor s Kvarťanom, keď mu nerozumieš. Najlepšie by bolo, keby sme ich za istý čas tajne pozorovali. Keď spoznáme ich spôsob života a zvyky, budeme sa im môcť lepšie prispôsobiť…

— Obávam sa, že súdruh Navrátil nemá úplnú pravdu, predovšetkým v tom nie, že Kvarťania o nás dosial nevedia. Rozhodne videli naše lietadlá, keď krúžili nad Prestretým stolom. Aj nás tajne navštevujú. Len si spomeňte na ukradnuté šálky. Kleptománia je u nich asi dosť rozšírená nemoc. Myslím, že nám ukradli aj vrtule z helikoptéry. Stopy na kraji pralesa to dosvedčujú…

— Krádežou by som to nenazvala, — odporovala Alena. — Keby ste vy, McHardy, na prechádzke po okolí Pittsburgu našli kus krídla z medziplanétneho lietadla Marťanov — alebo dokonca narazili na celé lietadlo, rozhodne by ste niečo vzali so sebou — a nikto by nemohol povedať a upodozrievať vás, že ste to azda ukradli…

— Až teraz si uvedomujem — náš príchod na planétu asi spôsobil u Kvarťanov poriadny rozruch, — usmial sa Čan-su. — Nijaká ich delegácia nás dosial oficiálne nenavštívila. Asi sa nás boja a robia to isté, čo chceme urobiť my — pozorujú nás.

— Človek aby sa bál vystrčiť nos z domu, — rozčuľoval sa Gruber. — Čo ak majú nebezpečné zbrane a niekoho z nás zákerne zastrelia? Navrhujem spoločne s Krausom, aby sme sa po zuby ozbrojili a vybrali sa do mesta. Obidve lietadlá nech krúžia nad nami, aby zaisťovali našu bezpečnosť. Alebo nás Kvarťania prijmú priateľsky, alebo im vypovieme vojnu. Keď boj, tak boj. Takú ohnivú sprchu ešte nevideli, akou by sme ich pokropili…

— To už prestáva všetko, — očervenela Molodinová. — V rozčúlení hovoríte ako nejaký kolonizátor alebo imperialista, a nie ako vedec. Akým právom by sme mali vyvolávať vojnu s miestnymi obyvateľmi? Sme tu iba hosťami — na to nezabúdajte, ani keď strácate nervy. Kto seje vietor, žne búrku. Prišli sme sem s dobrými úmyslami — a Kvarťania to isto pochopia, aj keby spôsob ich myslenia bol akýkoľvek.

McHardy predstieral, že ho tak isto pobúrili Gruberove slová:

— Kam vás až priviedol váš hlúpy strach, Gruber. Viem, máte trochu prchkú náturu, ale viacej ovládania sa by vám nezaškodilo. Konečne je to smiešne — číre prázdne slová, vyslovené v rozrušení. Kto z nás — povedzte — kto z nás ľudí, ktorí sa oslobodili od hrôz vojny, myslel by dnes naozaj na vojnu?

— Nehovorme už o tom, kolega Gruber to skutočne nemyslel tak, ako to povedal, — usiloval sa upokojiť spoločnosť Severson. — Rozhodne súhlasím s tým, aby sme teraz postupovali veľmi opatrne a aby sme zosilnili nočné stráže. Tiež by neškodilo, keby sme občas hliadkovali pri východe z jaskýň smerom k mestu.

— Dobre. Kto sa teda dobrovoľne hlási na stráž? — opýtala sa Molodinová. Všetci dvihli ruku.

— To je azda priveľa, — zasmiala sa. — Dožičme to predovšetkým tým, ktorí sa Kvarťanov boja. So zbraňou v ruke sa budú cítiť bezpečnejšie ako v spánku v posteli…

— Správne — to je slovo, — zvolal Kraus. — Na stráž teda ideme my traja — McHardy, Gruber a ja. Súhlasíte, chlapci? — podíval sa na nich povzbudivo.

Neboli priam nadšení, ale prikývli, aby sa nepovedalo, že sú zbabelci.

Vzali si zbrane a odišli.

— Ten Gruber je ale divoká povaha, — usmial sa Navrátil. — A človek to o ňom ani nevedel. Celou cestou sa tváril pokojamilovne ako baránok — a odrazu toto. Tichá voda brehy myje — nadarmo sa to nehovorí. Možno mu tiež zlyhali nervy. Nebolo by divu, tých osem rokov cítime všetci.

Hodil rukou.

— No — každý sme inakší…Ako klávesy na klavíri — tiež každá predstavuje iný tón. Hlavná vec, že spoločne dajú harmonickú melódiu…

* * *


Do jaskyne vbehol Fratev.

— Tisíc rozpálených hmlovín a ani jedna chladná — tí naši kolegovia hore na Lúči sú čertovsky netrpezliví. Teraz som sa s nimi rozprával. Zpráva o ožiarenom veľkomeste ich tak navnadila, že sa im už v stratosfére neľúbi. Chcú vraj prísť dolu, za nami. Jednoducho ich už máme vystriedať. Ja sa im divím, veď sú tam oveľa bezpečnejší ako my. Či vieme, aký sused nám býva za humnami?

— Naozaj — už je najvyšší čas, aby sme ich vymenili, — povedala Molodinová a obrátila sa k Navrátilovi.

— Nech rozhodne lós, kto pôjde na ich miesto. Čo na to poviete?

— Súhlasím. Chápem, že hore sú už nedočkaví. Posádka lietadla nech vezme na spiatočnú cestu so sebou čerpadlá, vysokotlakový kotol a zariadenie laboratórií, ktoré na Lúči nepotrebujú. Let sa tak lepšie využije a nám tie veci budú na osoh. Teraz sa tu cítim ako v tej riekanke:

„Prestri na stôl.“

„Nie je čím.“

„Dávaj na stôl.“

„Nie je čo.“

„Teda zožni.“


NOČNÁ VÝPRAVA K SUSEDOM


— Zaslúžili by ste si päťadvadsať, Gruber, — uľahčil si McHardy, len čo sa traja noční strážcovia ocitli pri východe z jaskýň. — Príliš vytŕčate rožky, dajte si pozor, aby ste si nepopálili prsty. Neradil by som vám, aby ste nás svojou táravosťou prezradili. Mohlo by sa vám prihodiť to, čo Ditrichsonovi. Náš čas ešte nenadišiel…

— Odkedy si vykáme, pán veľkomožný? — rozčuľoval sa Gruber.

— Pán sa už cíti vládcom Kvarty a zabúda na kamarátov…A to večné čakanie ma už znervózňuje. Osem rokov robiť zo seba spôsobného chlapčeka, ktorý poslúcha mamičku — to je nad sily aj pre slona — a ten niečo znesie…

— Nehádajte sa, chlapci. Gruber vyviedol hlúposť a dúfam, že sa to už nebude opakovať, — zasiahol do sporu Kraus. — Hlavná vec, že sme tu objavili mysliace tvory, aké potrebujeme. My si už s nimi nejako poradíme. A s druhými kolegami zo Zeme tiež. Buďte radi, že sa to tu neskončilo rovnako biedne ako na planéte X a že sa tu teraz neprechádzame na pohrebišti po atómovej vojne.

Gruber má totiž v jednom pravdu: nesmieme zbytočne strácať čas — treba konať. Zbrane máme v hrsti — vyberme sa teda do mesta ako delegácia našej výpravy…

— Teraz v noci? — skočil mu do reči Gruber. — Zbláznil si sa, alebo čo? Chceš neočakávane dostať guľku do tyla alebo nechať sa rozšliapať dvanásťnohým jašterom? Ani sa mi nesníva.

— Hrdina — mal si najviacej rečí, a teraz zbabelo cúvaš. Výprava do mesta bude pre nás v každom prípade výhodná. Spoznáme tých našich záhadných susedov prv ako ostatní, aj sa s nimi prv spriatelíme a môžeme vopred získať nejaké výhody. Povieme im — alebo — čo to vravím — nejako im naznačíme, že my to s nimi myslíme dobre, ale tí ostatní že ich prišli okradnúť, ale že to nedovolíme…

— Cestou si môžeme nabrať trochu zlata v zlatej jaskyni a trošičku si ich kúpiť. To všetko je dobre premyslené. No aj tak by som výpravu odložil na zajtra, keď bude svetlo. Človek sa tak cíti istejším.

— Tiež si zbabelec…Ty si to bol, čo si nás pribral do Bratstva silnej ruky — ja som do toho šialeného dobrodružstva veľa chuti nemal — a teraz prvý cúvaš. Prečo sa pcháš na miesto kráľa celej planéty. Mohol by si mi vysvetliť, ako sa chceš zajtra vytratiť z jaskýň na dlhší čas, aby to nikto nespozoroval? Nemám rád odklady a ani sa nebojím. Alebo ta pôjdeme hneď — alebo — alebo vystúpim z vášho trojspolku…

— No, no, len sa mierni a nevyhrážaj. Dobre vieš, čo by znamenalo porušenie prísahy… — výhražne pozrel na neho McHardy.

— Chceli by ste mi niečo urobiť? Prv vás všetkých postrieľam. Len sa ma opovážte dotknúť…

Kraus odskočil o niekoľko krokov späť a namieril na svojich priateľov hlaveň automatickej pušky.

McHardy zbledol. Prižmúril oči a pokúsil sa o úsmev.

— Spamätaj sa, kamarát. Veď sme na jednej lodi…

— Teda z nej neutekaj ako potkan, — odsekol Kraus a sklonil pušku.

— Gruber, ideme? — opýtal sa strmo.

Gruber mlčky prikývol.

— Teda idem tiež — nemysli si, že sa bojím…

— A ty si zase nemysli, že som hlúpy. Pekne bežte obidvaja predo mnou. Nerád by som si vyťahoval nôž z chrbta…

— A kto bude za nás držať stráž? — opýtal sa Gruber.

— Utekaj niekoho o to poprosiť — a nezabudni dodať, že ideme na nočný výlet, — uškľabil sa Kraus. — Poďme! — Nech tu zatiaľ stráži svätý Peter. A drahých kolegov nech čert vezme.

— Radšej nie — ešte ich budeme potrebovať — ale hádam sa im nič nestane, veď sú nie malé deti, — utešoval sa McHardy, keď už prechádzali úzkym priesekom pozdĺž skalnej steny.

Po oblohe sa naháňali tmavé mračná, slabučko ožarované červenou Proximou, ktorá sa dosiaľ skrývala za obzorom. Vietor občas rozkýval ťažké listy pokrútených stromov a čudným kamarátom nahnal trochu strachu.

Kraus šiel ustavične niekoľko krokov pozadu.

Čoskoro vstúpili do podzemného bludišťa. Chvíľami sa zastavovali a načúvali. Do ticha šumela iba odniekiaľ z hĺbky skál tečúca voda.

Krausova lampa maľovala na stenách podzemnej chodby fantasticky skreslené tiene ustrašených chodcov. McHardy sa občas rýchle obzrel a skúmavo sa podíval na tretieho vzadu. Ten sa však tváril pokojne. Ironicky sa usmieval a oči mu pritom horeli odrazeným svetlom.

— Počkajte na mňa, skočím po to zlato, — prerušil dlhé mlčanie McHardy.

— Gruber, choď s ním — počkám tu na vás, — úsečne povedal Kraus.

O chvíľu sa vrátili s niekoľkými kusmi blýskavého zlata. Napchali ho do vreciek a s ťažkým závažím pokračovali vo výstupe podzemným bludišťom.

Keď vyšli z chodby, vyšplhali sa na balvan, na ktorom stáli večer, a dlho sa dívali mlčky na blikotajúce svetlá v údolí.

Vpravo sa rysovala proti oblohe silueta sopky a na ľavej strane sa obzor končil divokými horami.

Od balvana klesala do údolia kamenitá úboč. O niekoľkosto metrov nižšie sa strácala v pralese a v nepriehľadnej noci.

— Urobili sme hlúposť — ako vždy, keď sa niečo robí nachytro, — poznamenal McHardy. — Nevzali sme so sebou noctovizory…

— Úplne nám stačia naše lampy. Stlmte ich modrým filtrom, aby nás Kvarťania nespozorovali už z diaľky. O chvíľu vyjde Proxima a môžeme ich zase zhasnúť, budeme vidieť aj bez nich…No — a ideme. Do mesta je ešte pekných pár kilometrov a do rána sa musíme vrátiť.

Zliezli z balvana a opatrne zostupovali po úboči.

Kraus sa potkol o kameň a zahrešil. Jeho spoločníci sa preľaknuto obzreli — kameň sa skackavo zgúľal popri nich.

— Nemôžeš sa lepšie dívať? — oboril sa McHardy. — O chvíľu budeme pochodovať s fanfárami. A — preboha vás prosím — nestrieľajte zbytočne. Len v najväčšej tvŕdzi. Kvarťania by to mohli považovať za útok — a my by sme mohli zle pochodiť…

Vstúpili do pralesa.

Lampy rozžali naplno a dôkladne nimi presvecovali každý kút. Svetlo reflektorov čoskoro prebudilo spiacu prírodu. Nad hlavami chodcov zabzučal akýsi vták a hneď zmizol v húštinách. O chvíľu sa vrátil a niekoľko ráz zakrúžil okolo Grubera. Preľaknutý chlap zašermoval rukami, rýchle sa zohol a hlavu schoval medzi ruky ako korytnačka.

Kraus priskočil a pažbou pušky zrazil vtáka na zem. McHardy sa zatiaľ trochu spamätal a rýchle na neho stúpil.

Bol to naozaj zvláštny tvor. Mal pevné valcovité telo s malými hrubými krídelkami, ktoré trochu pripomínali tučniaka. Telo zakončovala guľatá hlava so široko otvoreným pyskom.

— Veď toto nie je vták, ale lietajúci cicavec, — uvažoval Kraus. — A ako ten netvor môže lietať? Tieto krídelká ho sotva unesú…

— Čudné, — krútil hlavou McHardy. — Možno lieta na spôsob propulzora. Ale načo si nad tým lámať hlavu — nešli sme predsa na zoologickú vychádzku…

— Správne — ideme ďalej, — krátko povedal Kraus.

Podobných prekvapení skrýval prales v sebe viacej, ale nakoniec prešli húšťavami bez úrazu.

— Pozor, pred nami je močiar! — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý.— Musíme ho obísť…

Odbočili teda vpravo. Na kraji pralesa rástla hustá bičíkovitá tráva, do ktorej sa im ustavične zamotávali nohy. Potkýnali sa tak ešte asi kilometer, až sa dostali na holú rovinu. Končila sa skalnatým hrebeňom, ktorý sa kedysi v praveku planéty vydul do výšky následkom sopečnej činnosti.

Pomaly vystupovali po hrboľatom lávovitom povrchu. Svetlá v údolí sa im už dávno stratili z dohľadu.

— Proxima už vychádza, to chválim, — zvolal Gruber a ukázal na žiaru nad balvanom, ktorý ležal na hrebeni.

Chlapi sa zastavili, zhasli svetlá a čakali, kým sa ukáže veľká červená hviezda. Tu sa Kraus prikrčil k zemi. McHardy bolestivo stisol Gruberovi ruku — a Gruber sa začal triasť na celom tele. Všetci traja s hrôzou vyvaľovali oči na balvan.

Nad ním sa zjavila Proxima — a v jej žiare ostro vynikala silueta akejsi postavy. Podľa tvarov hlavy a tela sa dalo usúdiť, že je to nižší človek, akoby oblečený do fraku s dlhými polami. Stál nepohnuto a díval sa kamsi do diaľky. Na guľatej hlave mu alebo sedel klobúk, alebo mal veľké okrúhle uši. Bol príliš vzdialený na to, aby bolo možno rozoznať podrobnosti.

Sekundy sa míňali — minúty sa vliekli…

A postava sa ešte vždy nepohla…

— Nie je to socha? — zašeptal konečne Kraus. McHardy mu dlaňou zapchal ústa, lebo postava poobrátila hlavu.

— Hauúíí…, — ozvalo sa do nočného ticha.

Zdvihol pomaly ruky, s nimi aj frak — skrčil nohy a odrazil sa od balvana. A ako prízrak sa vzniesol do vzduchu. Frak sa premenil na krídla, ktorými niekoľko ráz zakýval…

O chvíľu sa stratil za obzorom…

— Vrátim sa… — vyjachtal McHardy.

Gruber sa vzchopil prvý a rozbehol sa dolu zo skaly. Pred samým úpätím stratil rovnováhu a s výkrikom dopadol na zem. Aj Kraus a McHardy sa dali na útek.

— Pomôžte mi, zlomil som si nohu, — zúfalo za nimi volal Gruber. Ale chlapi sa ani neobzreli. McHardy vbehol priamo do močiara. A Kraus za ním. Zem sa pod nimi otvorila ako v Danteho pekle.

Zúfalo hádzali rukami a darmo hľadali nejaký pevný predmet, ktorého by sa zachytili.

McHardy začal volať o pomoc.

Zatiaľ Gruber štvornožky priliezol k močiaru.

— Psi, mal by som vás nechať zahynúť, ako ste to chceli urobiť vy mne, — lapal dych. S námahou sa trochu nadvihol a s bolestným stenaním odlomil z kra pri močiari dlhú haluz. Doplazil sa až k močiaru a podal ju McHardymu. Ten ju kŕčovito chytil a pritiahol sa k brehu. Vytrhol haluz Gruberovi z ruky, pridržal sa kra a podal ju Krausovi. Len čo sa však obaja vyslobodili z močiara, znova sa dali do behu.


Gruber chytil kameň a hodil ho za nimi.

McHardy sa vrútil do pralesa ako bezhlavý.

Kdesi v korunách sa ozvalo duté buchnutie, a hneď potom pocítil prudkú bolesť v chrbte.

A ďalšie buchnutie.

Popri hlave mu preletel guľatý predmet.

Už tu bol aj Kraus.

— Strieľajú na nás, — kričal McHardy a priskočil k hrubému kmeňu. Strhol z pleca automat a stisol kohútik.

Pralesom sa rozľahla rachotivá paľba.

— Aj ty sa bráň, nestoj nečinne! — kričal McHardy.

— Stratil som automat…rýchle preč…

Zastavili sa až v podzemnom bludišti. Sadli si na zem a dlho lapali dych.

— Čo teraz? — opýtal sa McHardy. — To si si ty zmyslel…

— Nefňukaj, radšej poďme k rieke vyprať si šaty, vyzeráme ako strašiaci…

— A čo s Gruberom?

— Nech mu je Boh milostivý — azda sa nejako doplazí. Na zlomenú nohu sa neumiera…

Gruber sa skutočne doplazil až ku vchodu do podzemného obydlia. Na každom pleci vliekol jednu pušku.

— Najradšej by som vás zastrelil, zbabelci, — chrčal. — Ešte sa s vami porátam. Čo povieme Molodinovej?

— Že — že si videl lietajúceho Kvarťana — utekal si za ním po úbočí — a zlomil si si nohu. Čo iného?

* * *


Svitá.

Lietadlá i ľudia, pobiehajúci okolo nich, tonú ešte v zelenkavom šerosvite, ale skalná stena nad Prestretým stolom je už ožiarená slnkom. Oranžová žiara mení spleť balvanov na zlatý vodopád…

Ťažkými hmlami nad horizontom sa prediera ďalšie slnko. Obláčiky dymu nad sopkou svetielkujú ako ožiarená fontána.

V záplave svetla prebúdza sa aj úbočie na druhom brehu. Ale čo sa to s ním cez noc stalo? Včera ešte svojou žltozelenou farbou nenápadne dopĺňalo ráz krajiny — a dnes hýri najpestrejšími farbami ako práve odložená maliarova paleta.

— To by bol obraz, — vzdychol si Madarász. — Škoda, že sa práve dnes tak ponáhľame…

— Ani najdokonalejšia kamera nemôže zachytiť krásu prírody tak živo a verne, ako to dokáže umelcova ruka. Nie som síce Cézanne, ale s týmto motívom by som sa s chuťou chytil za pasy, — usmial sa.

— Dnešný deň nie je posledný. Ešte si tu na Kvarte narobíme toľko obrázkov, že nás z nich bude hlava bolieť, — zasmial sa Navrátil. — Nuž, deti, program je bohatý a chvíľa vážna. Do roboty!

— Šíp — štart! — zvolala Molodinová.

Dýzy raketového lietadla zahvízdali. Nad rozjazdovou dráhou sa dvihli klbá prachu. O chvíľku sa trup Šípu oslnivo zaligotal v žiare slnka.

— Lastovička — štart! — ozval sa opäť zvučný hlas Molodinovej, teraz už v riadiacej kabíne lietadla. Druhé lietadlo sa rozbehlo po letisku.

Vysoko nad nimi zakýval Šíp krídlami na pozdrav a zamieril hore k nebesiam.

— Pozdravujte posádku na Lúči — a do skorého videnia!

— A vám veľa zdaru! — odpovedala Svozilová. Šíp zatiaľ unikol z dohľadu. Čan-su pritisol čelo k obloku a pozorne sledoval krajinu pod Lastovičkou. Skalnaté priepasti a pralesy čoskoro ustúpili moru. Obidve slnká kreslili na jeho hladine mihotavé pestré čiary, ktoré jednostaj bežali s lietadlom.

Skoro sa na obzore zjavila ďalšia pevnina.

— Raketové lietadlo rozhodne nie je najvhodnejším prostriedkom na prieskum, — prerušil mlčanie akademik Navrátil. — Priznám sa, že si o krajine pod nami nemôžem urobiť o nič lepšiu predstavu ako z mapy, ktorú zhotovili kolegovia na Lúči.

— Pomalšie už letieť nemôžem, súdruh Navrátil, — ospravedlňoval sa Fratev, ktorý lietadlo riadil. — Ako viete, Lastovička má príliš malú nosnú plochu, prepadli by sme sa ako prezreté jablko.

— Nič vám nevyčítam, priateľu, — usmial sa Navrátil. — Ani vám neradím, aby ste sa zniesli nižšie. Jediné, čo teraz môžete urobiť, je oblúkom sa vrátiť späť a presne naletieť na Nádej. Kamery pracujú bez porúch? — oslovil Molodinovú.

— Všetko v poriadku. Ale asi nám veľmi nepomôžu. Pozrite, — ukázala na pevninu. — V nížinách sa ešte prevaľujú hmly. Vezmem si na starosť rádiolokátor…

— Nebojíte sa, že nás Kvarťania zostrelia — v domnienke, že sme nepriateľské lietadlo? — opýtal sa Čan-su, neobrátiac hlavu od obloka.

Molodinová hodila rukou.

— To by som sa musela volať Gruber. Vôbec — ten Gruber sa mi v poslednom čase akosi neľúbi…

— A čudujete sa mu? Dobre viete, aký som ja bojazlivý — a veru neviem, ako by mi bolo, keby som sa uprostred noci neočakávane stretol s lietajúcim človekom… — namietol Fratev.

— Nemám na ume práve tú jeho nočnú príhodu s vytknutou nohou. Ale jeho pomer k neznámym obyvateľom Kvarty sa mi zdá čudný. Nečakala som, že ešte dnes môže mať niekto také bojovné záľuby…

Fratev miesto odpovede pevne stisol riadiacu páku a stiahol ju k sebe. Lietadlo začalo prudko stúpať.

Molodinová, Čan-su i Navrátil sa podívali na pilota.


— Veľhory za obydleným údolím sú ešte ďaleko — a rozhodne nedosahujú výšku nášho letu, — divila sa Molodinová.

— Tak sa teda podívajte priamo dolu. Nech som atóm na rozbitie, ak ten kŕdeľ, čo sa vynoril z hmly, nie je eskadra lietadiel alebo aspoň skupina zvedavých lietajúcich Kvarťanov.

Molodinová i Navrátil rýchle priložili k očiam ďalekohľady a napnuto pozorovali pohybujúce sa tmavé body.

— Lietadlá to nie sú, — uľahčene povedala Molodinová.

— Kvarťania vyslali hliadku, — hádal Navrátil. — Zrejme ovládajú techniku dokonale. Pozrite, ako geniálne si vyriešili letún pre jednu osobu. Priateľu, odbočte vpravo a krúžte nad údolím, aby sme si ich mohli lepšie prezrieť, — požiadal Frateva a znova zaostril ďalekohľad.

Okrídlené tvory ešte chvíľu poletovali nad údolím — a potom ako na povel ponorili sa všetky do hmly…


ASTROGRAVIMETER HOVORÍ


— Sláva, Šíp sa už blíži! — radostne volal inžinier Baldík, najmladší člen posádky obrovského medziplanétneho lietadla. Pred odletom do vesmíru doštudoval architektúru a na výpravu sa prihlásil ako pomocná sila v atómovej elektrárni na Lúči. Bol to málovravný, skromný mladý človek, ktorý obetavo pomáhal, kde sa dalo. Za iných okolností by jeho radostný výkrik bol prekvapujúci — správal sa vždy ticho a nenápadne — ale dnes sa jeho nadšeniu nikto nečudoval. Veď všetci štyria chlapi na Lúči rovnako netrpezlivo čakali na chvíľu, keď konečne po mnohoročnom lete vstúpia na pevnú pôdu a nadýchajú sa voľného vzduchu.

Pomocné lietadlo priplávalo ku kolosu a pritislo sa k nemu ako kuriatko ku kvočke. Vedci v skafandroch rýchle prestúpili do materského lietadla a hlavnou chodbou sa ponáhľali do riadiacej kabíny. V polceste sa stretli s Cahénom, ktorý im šiel v ústrety.

— Už nám tu bez vás bolo smutno, — povedal na privítanie a všetkým potriasol ruku.

Akademik Watson zaraz odovzdal riadenie lietadla Madarászovi a s rozžiarenými očami pristúpil k príchodzím.

— Sadnite si u nás, priatelia — a rozprávajte. Čo je na Kvarte nového? Ako sa vám tam ľúbi? A čo Kvarťania?

Kraus mykol plecami a zasmial sa.

— Neviem, už som tam tri hodiny nebol. Ako viete, zatiaľ sme si s Kvarťanmi ruku nepodali. Hráme sa na svojom dvorčeku a robíme účet bez hostinského, ako by asi povedal Navrátil. Možno — vravím možno — nám nijako nebudú škodiť…

— A ako sa darí Gruberovi? Už sa spamätal z preľaknutia? — opýtal sa Scheiner, vedec nízkej postavy so šedivými vlasmi, čo sa počas letu staral o prieskumné prístroje.

— Wroclawski už zase z neho urobil chlapa, — odpovedal McHardy.

— Noha je ako-tak v poriadku — a srdce sa tiež upokojilo. Madarász prezrel všetky kontrolné obrazovky a poobrátil sa:

— Súdruhovia, nepredlžujte si zbytočne väzenie na Lúči. Nikto z nás vám Kvartu nemôže opísať tak živo, ako ju dolu uvidíte na vlastné oči. Radšej naložte potrebné zariadenie a vyberte sa na cestu…

Kraus a McHardy neochotne prevzali službu pri prístrojoch. Závistlivými pohľadmi sledovali odchádzajúcich vedcov…

* * *


Mapa krajiny okolo rieky Nádeje, čo vypracovali podľa leteckých snímok, mala ešte hodne bielych miest. Chýbali na nej predovšetkým roviny a údolia. Dosť podrobne popisovala vyššie kopce a hory, ktoré sa dvíhali nad súvislé pásmo nepriehľadnej hmly. Kužeľovité tvary veľhôr prezrádzali, že okolie podzemného obydlia je bohaté na sopky. Na šťastie boli väčšinou vyhasnuté.

Po príchode štyroch ľudí z Lúča sa vedci rozdelili na tri pracovné skupiny. Jedna si vzala na starosť atómové reaktory a obydlie, druhá vedecký výskum a tretia okolie, najmä údolie Svetiel, ako mu teraz hovorili.

Skupina Molodinovej sa na výpravu ku Kvarťanom pripravovala naozaj starostlivo. Vypracovali si podrobný zoznam prístrojov, náradia a zbraní, ktoré so sebou vezmú na cestu. Nezabudli ani na horolezeckú výzbroj a na stany, keby sa museli dakde utáboriť. Keď to všetko naskladali na hŕbu, zhrozili sa.

— To by neuniesli ani obrí — a vozidlo nemáme žiadne, — lamentoval Fratev.

— Vozidlo by nám ani nepomohlo, — dodala Molodinová. — Kvarťania by nám sotva postavili asfaltovú hradskú až po východ z podzemia.

— Nech som štvrté slnko nad Kvartou, ak teraz nemám geniálnu myšlienku, — vykríkol o chvíľku Fratev. Watson, ktorý stál blízko neho, sa mykol.

— Keby bola aspoň taká geniálna, ako je hlasitá, — zlostil sa. — Čo musíte tak kričať?

— Keď vám to poviem, tiež budete kričať — od radosti. Sadnite si, priatelia, a pridržte sa zeme — začínam. Teda — batožinu nám ponesie balón, naplnený héliom…

— Máte na ume záchranný balón z raketového lietadla? To je skutočne dobrá myšlienka, — živo súhlasil Watson. — Celkom som naň zabudol. Viete — osem rokov sme ho nepotrebovali.

— Koľko záchranných balónov máme celkove na Šípe a na Lastovičke? — zadumane sa opýtala Molodinová.

Fratev v duchu počítal a ukazoval na prstoch.

— Rovných desať. Dúfam, že ich Gruber udržoval v poriadku…Aha, už to mám — už viem, kam tou otázkou mierite. Predsa som len múdra hlava. Práve ste si mysleli, že môžeme použiť viacej balónov a že nám môžu pomôcť nielen ako nosiči, ale aj ako lietadlá. Nemám pravdu? Všakže som správne prenikol do tajov vašich myšlienok?

— Ste dokonalý jasnovidec, — rozosmiala sa Molodinová. — Na ceste sa stretneme určite s mnohými prekážkami, ako sú priepasti a skalné steny, ktoré by sme bez balónov asi ťažko prekonávali — a zbytočne by nás pripravovali o drahocenný čas…

— A ešte jednu výhodu budú mať naše balóny: V prípade, že Kvarťania na nás neočakávane zaútočia, pomôžu nám ujsť do bezpeky, — uvažoval Watson.

— To sotva, — potriasol hlavou Fratev. — Ja som Kvarťanov videl na vlastné oči, aj keď len zďaleka. Nezabúdajte, že sú to veľmi prefíkané tvory a že sú vyzbrojené ešte dokonalejším lietacím prístrojom, než sú naše nemotorné balóny. Viem si celkom dobre predstaviť, ako by sa to s nami mohlo skončiť…

— Nemaľujte čerta na stenu — úplne nám postačia nástenné maľby našich nádejných výtvarníkov, — smiala sa Molodinová.

Do jaskyne, ktorá bola upravená ako spoločenská miestnosť, vstúpil Severson. Bol celý mokrý, akoby ho bol dakto práve vytiahol z vody.

— Odkedy sa kúpete v šatách? — spýtal sa Watson s úsmevom.

— Aby to čert vzal, — rozčuľoval sa Severson. — Takú sprchu som ešte v živote nedostal. Pekne sa prechádzam po Prestretom stole, keď sa tu zrazu priženie víchor — a s ním sa prevalili cez našu strechu ťažké mračná. A pustil sa lejak ako pred potopou sveta. Ja to stále vravím — tá Proxima je tu patrónom zlého počasia. Hneď ako som ju zbadal nad obzorom, tušil som, že nám neprinesie nič dobrého.

— Búrky a dažde tu na šťastie netrvajú dlho. Kedy odchádzame? — obrátila sa Molodinová k členom svojej skupiny.

— Odklad — zlodej času. Som za to, aby sme odišli už zajtra ráno. Aspoň budeme mať istotu, — mienila Svozilová.

Teraz to nebola len prehánka. Celú noc sa lialo ako z krhle a ráno tiež. Obloha bola zatiahnutá tmavými mračnami a celý kraj otmavel. Výpravu museli odložiť na druhý deň. A potom opäť na druhý…

Nastalo dlhé obdobie dažďov.

* * *


Kraus sa vrútil do observatória Lúča celý zadychčaný. Zmätene mával vo vzdu chu mokrou fotografiou.

— Pozrite, čo som objavil na druhom svetadiele. Pozoroval som ho dôkladnejšie ako prv, lebo náš svetadiel je už vyše mesiaca zahalený mračnami…

McHardy sa na neho chvíľu stŕpnuto díval, akoby nepochopil zmysel jeho slov. O fotografiu nejavil veľký záujem.

— Čo tu stojíš ako soľný stĺp? Preber sa. Vieš ty vôbec, aký význam má pre nás táto fotografia? Je to prvý hmatateľný dôkaz, že Kvarťania sú civilizovaní ľudia. Oveľa presvedčivejší ako svetlá v údolí. Pozri: tu sú nejaké stavby — a od nich sa na tri strany rozbiehajú rovné hradské. A tu — tu je dokonca letisko, — ukázal na obdĺžnikovú plôšku na fotografii.

McHardy stále mlčal.

— Čo je s tebou? Nie ti je vari dobre? Si bledý ako stena… — prezeral si ho pozorne.

— Nie mi je dobre… — vyjachtal konečne McHardy a pohladkal si krk. Podišiel k televíznemu telefónu a prikryl ho hárkom papiera.

— Nerád by som, keby nás tu teraz pozoroval Madarász. Čert nikdy nespí…— Povedz mi konečne, čo sa ti stalo, — naliehal Kraus.

— Nesúr tak, naozaj nie je prečo tak súriť. Či sa už azda nemôžeš dočkať, kedy ti hodia slučku na krk?

— Slučku na krk? Prečo? — stŕpol Kraus.

— Doktorovi Zajacovi sa podarilo využiť gravitáciu pre zpravodajstvo…

— To je síce pekné, ale čo to má spoločného so šibenicou?

— Toto, — McHardy vytiahol z vrecka papierový kotúč a kus pásika rozmotal Krausovi pred očami.

— Kontrolný záznam z astrogravimetra…Ako si to rozlúštil? Nerozumiem im ani trošku…

— Tri vlnovky — čiarka, dve vlnovky — bodka. Jedna vlnovka — deliace znamienko medzi slovami a vetami, — povedal dutým hlasom McHardy a začal pískať:

—. /. —. /.—. /.— /…— //.—. /. —. /— //. —. /. — /. — /. —. /…/./ —. — //

— Zpráva pre Lúč — už mi je to jasné. Ukáž, — vytiahol McHardymu kotúč z ruky a čítal nahlas:

— Pozor, pozor. Na palube vášho lietadla sú traja nebezpeční šialenci, ktorí si hovoria Bratstvo silnej ruky. Ich kolegovia sa skrývali v Afrike. Pri neopatrnom zaobchádzaní s atómovou bombou boli zničení. Jediný človek, ktorý výbuch prežil, vypovedal pred smrťou, že sú to Gruber a McHardy. Tretieho už smrteľne ranený nemenoval. Musíte ho odhaliť sami.

Držte zločincov v izolácii a počkajte na ďalšie zprávy.

Prezídium Svetovej akadémie vied

Chotenkov.

Opakujeme dôležitú zprávu pre Lúč…

Krausovi pri čítaní zlyhával hlas.

— Strašné, — zašeptal McHardy. — Zprávu som objavil pred pol hodinou, keď som kontroloval prístroje. Ešte šťastie, že som ju dostal do ruky ja, a nie niekto z nich.

Darmo sa utešuješ. Akadémia bude zprávu určite dlho opakovať — kým neprídu na ňu aj ostatní. Čo teraz?

— Budeš ťahať s nami ďalej alebo nás zradíš? — opýtal sa miesto odpovede McHardy — a hneď dodal: — Teba predsa v zpráve nemenujú…Ale upozorňujem ťa, že ti to beztak nepomôže. Postarám sa už o to, aby si s nami ťahal až do konca…

— O tom nepochybujem, ty gentleman…Máš zbytočné obavy…Dôležitejšie je teraz rozhodnúť, čo urobíme. Najlepšie, myslím, bude, keď zatiaľ zprávu zatajíme a kajúcne sa priznáme sami. Sebakriticky sa budeme biť v prsia, vyhlásime, že sme si uvedomili zločinnosť svojich plánov a že to všetko odčiníme statočnou prácou…

— A ty si myslíš, že ti na to niekto naletí? Vži sa len na chvíľu do ich situácie. Maznal by si sa so svojím úhlavným nepriateľom? Pre istotu by si mu radšej krky vykrútil, ako to asi urobia oni nám — o tom niet čo pochybovať…

— Neverím tomu. Jednoducho sa staneme zajatcami, bojovníkmi, ktorí zložili zbrane do rúk víťazného nepriateľa…

— Kreslíš si to ideálne, a pritom naivne. Zničia nás, určite nás zničia, ako by sme to urobili my, keby sme zvíťazili. Nepozostáva nám iná cesta ako utiecť, uniknúť. Na Kvarte je dosť miesta, kde sa schovať…

— A čo si počneme sami traja na neznámej planéte, plnej nebezpečenstiev. Z jednej strany nám bude hroziť smrť hladom, z druhej strany smrť rozdrvením alebo uškrtením — nezabúdaj na dvanásťnohých jašterov a na Kvarťanov — a k tomu nebezpečenstvo odhalenia. Či si myslíš, že nás nebudú kolegovia prenasledovať?

— Teda si chceš radšej sám hodiť slučku na krk? Iba útek nám dáva nádej na záchranu. Veď nemusíme odísť s holými rukami. Môžeme si so sebou vziať Šíp alebo Lastovičku, zbrane a prístroje. A s Kvarťanmi sa nakoniec môžeme tak spriateliť, že sa stanú našimi spojencami. Potom si vyrovnáme účty i s našimi drahými kolegami. Ba možno sa nám tak rýchlejšie splní náš dávny sen…

— Nuž dobre — a ako sa teraz chceš dostať dolu? Tak skoro nás nevystriedajú. Do tých čias môže Madarász zprávu objaviť. Veď občas astrogravimeter prezerá. A poškodiť ho, to nám nič nepomôže. Nahradil by ho iným…

— Vravím to stále, že nemáš trochu dôvtipu. Riešenie je predsa ľahké: navrhneme, aby Lúč riadili z planéty, veď to nie je nijaký problém…

Madarász s tým nesúhlasil.

— Automatické zariadenia sa môžu pokaziť — a my potom budeme bez spojenia so Zemou. To predsa nemôžeme pripustiť. A potom — ako sa dozvieme, či sa Zajacovi podarilo rozlúštiť problém gravitačného poľa?

V McHardym hrklo ako v starých hodinách. Rýchle skrutol rozhovor na iné pole. Na druhý deň oznámil Madarászovi, že pre prudké bolesti hlavy nemôže vykonávať službu a že žiada o preloženie na planétu.

Hneď nato dostal Kraus žalúdočné kŕče.

Madarász sa toho veľmi naľakal.

— Asi ste sa dolu nakazili nejakým vírusom alebo mikróbom zo vzduchu. Svozilová zrejme nemala pravdu, keď tvrdila, že nášmu organizmu neškodia. Zaraz sa postarám, aby pre vás prileteli…


ÚDOLIE SVETIEL


Obdobie dažďov uväznilo vedcov na dlhý čas v podzemnom obydlí. Nikto si však ruky nezložil do lona. Navrátilova skupina usilovne pracovala na plánoch novej atómovej elektrárne a oceliarne, Čan-suova skupina dokončovala plány obytnej budovy — a skupina Nadeždy Molodinovej budovala v podzemí modernú kuchyňu. Bolo to vlastne veľké laboratórium, v ktorom pomocou atómovej energie premieňali prvky — a z nich sa potom vyrábali umelé jedlá. Neboli to azda nejaké pilulky, ako by sa niekto podľa názvu domnieval, ale dokonalé pokrmy, ktoré sa chuťou i úpravou úplne vyrovnali prirodzenej potrave. Bez takéhoto opatrenia by sa let do druhej slnečnej sústavy vôbec nemohol uskutočniť, lebo zásoby potravín by zabrali väčšinu priestoru v medzihviezdnom lietadle.

Obytná budova, atómová elektráreň i oceliareň mali stáť na Prestretom stole. Náhornú rovinu totiž dobre chránila pred vetrami skalná stena a rozprestierala sa tak vysoko nad riekou, že ani pri veľkej povodni nehrozila tu záplava. Aj geologický prieskum potvrdil správnosť rozhodnutia. Pod pomerne slabou vrstvou zeminy bol pevný žulový základ, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre všetky väčšie stavby.

Architekt Baldík navrhol pre všetky stavby výzdobu. Boli to hlavne sochy, reliéfy a nástenné maľby, ktoré sa pre všetkých stali krásnou príležitosťou na vyskúšanie talentu. Hoci podľa hlavného plánu výstavby nového sídliska mala sa táto výzdoba vytvoriť až nakoniec, mnohí sa vo voľnom čase pustili do výtvarnej práce hneď. Severson sa pokúšal o bustu Aleny, Madarász si načrtával vzory ornamentov a Cahén odvážne riešil veľké figurálne kompozície.

Nezabúdalo sa ani na ostatné druhy umenia: na hudbu, na poéziu a prózu. S „nemocným“ McHardym a Krausom priviezol Fratev z Lúča aj klavír a iné nástroje, ktoré spoločne vytvárali slušný orchester…

Wroclawski nemocných hneď dôkladne prezrel v provizórnej ordinácii, umiestenej v jednej z jaskýň.

— Nič vážneho, — prehlásil konečne, keď prezrel röntgenové snímky a dokončil vírusové skúšky. — Trochu predráždené nervy. Na istý čas potrebujete pokoj a všetko bude opäť v poriadku.

Až po dvoch mesiacoch začal dážď slabnúť a hmlové mračná sa pretrhli. Na Pre stretý stôl sa opäť usmiali slncia — a hneď všetky tri odrazu, akoby chceli nahradiť, čo zameškali.

Nádej sa za obdobia dažďov premenila na veľtok. Hladina mútnej vody siahala takmer až k náhornej rovine.

— Bol už najvyšší čas, že dažde prestali, — s úľavou riekla Molodinová pri pohľade na valiaci sa prúd. — Ešte niekoľko dní — a mali by sme tu Benátky.

— Za takú krásu pekne ďakujem, — zlostil sa Fratev. — Na gondole sa nerád vozím…Pozrite, súdružka, čo vystrája naša Nádej, — ukázal na plávajúce kmene stromov.

— Čo je na tom zvláštneho? — čudovala sa Molodinová. — Pri každej záplave…počkajte, máte pravdu, — zvolala prekvapene. — Rieka zmenila smer toku, tečie teraz k moru, a nie opačne ako prv…Zvláštne…

— Nech som kráľ Kvarťanov, ak raz neprídeme na to, čo má tá tunajšia príroda za lubom, — rozhorľoval sa Fratev. — Nemali by sme si tú našu záhadnú susedku prezrieť ešte prv, ako sa vyberieme do údolia Svetiel na besedu s Kvarťanmi?

— Ťažko povedať, čo je teraz pre nás dôležitejšie, — pomaly povedala Molodinová. — Rieka i záhadní obyvatelia Kvarty môžu rovnako citeľne zasiahnuť do nášho života…Konečne — je tu ešte jedno riešenie. Preskúmajme Nádej i údolie Svetiel súčasne.

— Nadarmo sme si vás nezvolili do čela výpravy. To je už čosi! — zvolal Fratev. — Čudujem sa, ako si prv mohli ľudia myslieť, že žena sa v rozhodnosti a múdrosti nevyrovná mužom…

— Georgij, Georgij — zase nadsadzujete, — smiala sa Molodinová. — Keby som vás nepoznala, myslela by som si, že si zo mňa uťahujete…

— Hlásim sa dobrovoľne na prieskum Nádeje, — primiešal sa do rozhovoru McHardy. — Už mi je celkom dobre — hlava ma už nebolí — a výlet po neznámom kraji mi bude iba na osoh, — dodal rýchle.

— Ja som už celkom zdravý. Tiež by som rád šiel, — pridal sa Kraus. Môžeme použiť našu Lastovičku. Na plavákoch sedí dobre — a pri nebezpečenstve sa s ňou rýchle dostaneme do vzduchu. Pilotom by som mohol byť ja — McHardy môže byť druhým pilotom — a pozorovateľom — Gruber. Beztak sa mu asi nežiada ísť do údolia Svetiel. Myslím, že mu celkom stačí prvé stretnutie sa s Kvarťanmi…

— Vari tým nechcete povedať, Kraus, že som zbabelec? Kvarťanov sa nebojím… — očervenel Gruber. — Veď Nádej možno v sebe skrýva viac úskočnosti ako všetci Kvarťania dokopy. Iba preto sa i ja hlásim…

* * *


— Ako to, že tunajšie rastliny tak rýchle rastú? — zamyslene riekla Alena a utrela si spotené čelo vreckovkou. — Myslím, že celé tajomstvo je ukryté vo zvláštnom chlorofyle, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo chemicky preskúmať…


— Tristo atómov tomu naháňam, ten chlorofyl mi ide na nervy! — rozčuľoval sa Fratev. — Ak sa ho nejako nezbavíme, zarastieme raz ako v tej rozprávke o Šípkovej Ruženke. Či je to rozumné — po každom daždi sa vysekávať z pralesa? Pozrite, aké pľuzgiere mám na dlaniach…

— Teraz na rýchly rast nadávame, ale ktovie, či nám táto podivuhodná vlastnosť neskoršie neprinesie úžitok? — upokojoval ho Navrátil. — Keď raz tieto rastliny privezieme na Zem, môžu sa stať základom nového druhu poľnohospodárstva.

— Stačilo by rozlúštiť tajomstvo tunajšieho chlorofylu, — vrátila sa Svozilová k svojej poznámke.

Vedci boli presekávaním chodby v lesíku pred vchodom do podzemia a odstraňovaním novo vyrastených rastlín na rozjazdovej dráhe takí unavení, že zaspali, len čo si ľahli. A spali tak tvrdo, že ich stráž vôbec nemohla zobudiť.

— Ani ste ma ešte nemuseli budiť, — mrmlal rozospatý Fratev. — Práve sa mi snívalo, že som bol na Zemi a prechádzal sa po uliciach Sofie…

— Dorozprávate nám to až po ceste, — povedal mu Navrátil. — Musíme sa dobre pousilovať, aby sme sa za svitania dostali do horného východu z podzemia. Nebojíte sa toho odvážneho transportu cez kopec?

— Ja — a báť sa? Kto si dovolí tieto dva pojmy zlúčiť do jedného, toho vopred ľutujem, — zasmial sa Fratev. — Balón i rakety sú v poriadku — čo sa mi teda môže stať? Ako je vonku?

— Zatiaľ ticho — bezvetrie. Ale musíme sa poponáhľať. Obávam sa, že po svitaní sa dvihne vietor…

Všetci sa zhromaždili na rozjazdovej ploche, kam vyniesli batožinu. Sadli si do kruhu a Molodinová ešte raz zopakovala plán oboch výprav.

— Nezabúdajte na rádiové spojenie, — obrátila sa na Krausa. — Aj my podáme najmenej raz za hodinu zprávu o priebehu cesty.

— Spoľahnite sa na nás. Keď bude treba, zaraz prídeme na pomoc. Šíp bude ustavične pripravený na štart. Nuž teda veľa zdaru — a mnoho srdečných pozdravov, — vstal Navrátil a pevne stisol Molodinovej pravicu. Potom sa rozlúčil i s ostatnými členmi obidvoch prieskumných výprav.

Lastovička, ktorá sa v žiare reflektorov pokojne hojdala na hladine rieky, oživla. Vyšľahli červené plamene a lietadlo sa pohlo. O chvíľu svietila už z hlbokej tmavej noci iba ožiarená sklená kabína…

Aj skupina Molodinovej utonula v tme. Na letisku zostali iba Navrátil, Cahén, Scheiner a Fratev. Cahén otočil kohútik na veľkej bombe so stlačeným plynom.

Jemná látka, ktorá zakrývala zloženú batožinu, začala sa rýchle dvíhať a nadúvať. O niekoľko sekúnd sa premenila na obrovskú guľu. Lenivo sa zakolísala a pomaličky stúpala k oblohe. Keď sa všetky laná napli, guľa sa na chvíľku zastavila.

Fratev si nasadil na hlavu kaučukovú helmu s ďalekohľadom, ktorý bol pripevnený na kĺbových držiakoch tak, aby ho letec jediným pohybom ruky mohol priložiť k očiam.

— Rád by som si vyskúšal noctovízor. Zhasnite na chvíľu svetlo, — požiadal Navrátila.

— Správne — dvakrát meraj a raz strihaj, — prikývol Navrátil a stisol gombík vypínača. Letisko stemnelo. Len na oblohe blikali nemé hviezdičky. Navrátil mimovoľne dvihol hlavu a zahľadel sa na súhvezdie Andromedy. Keď nakoniec našiel malú hviezdičku — Slnko — zachvel sa a rýchle pozrel do zeme…

— Vidím lepšie ako mačka alebo sova, — pochvaľoval si výhľad Fratev. — Pozrite, tamto vpravo je kopček — a po ňom lezie mravec so zlomenou nohou. No, čo sa dá robiť — pridajte plynu a ideme! — Fratev vyskočil na balíky, navliekol si popruhy a zapol zámku. Jednou rukou sa pridržal nosných popruhov a druhú položil na prístroj, pripevnený na prsiach.

Pomaly otočil jeden gombík. Niekoľko metrov nad jeho hlavou vyšľahol dlhý jazyk tenkého plameňa a nočným tichom sa rozľahlo praskavé buchnutie, znásobené ozvenou. Balón sa šklbol nabok.

— Všetko je teda v poriadku. Majte sa dobre.

Laná sa znova napli a balón vyplával k hviezdnatému nebu.

Na letisku mu kývali na rozlúčku tak dlho, kým sa podivný transport nestratil za hrebeňom skalnej steny.

Fratev striedavo sledoval výbuchy pohonných rakiet a batožinu, zavesenú pod ním.

Romantickú krajinu videl pod sebou ako na dlani. Vo vodnom zrkadle skalného jazierka sa mihal odraz hviezd. Nad ním sa vypínala majestátne pofajčievajúca sopka. Občas vyšľahla z jej kužeľovitého krátera červená žiara, akoby bolo treba fajku znova pripáliť.

Hustý prales, ktorý sa tiahol od skalnatého úbočia až do údolia, nejavil jedinú stopu života.

Za rozorvaným vrcholcom hory sa pred Fratevovým zrakom zjavilo ožiarené údolie Svetiel. Žlté svetielka tvorili dlhý kľukatý pás, ktorý sa strácal za holými kopcami. Údolím pretekala riečka.

Na rovinke medzi skalami sa ukázalo červené svetlo. Opísalo malý kruh, zhaslo — a opäť sa rozsvietilo. Dohovorené znamenie…

Fratev zakýval na skupinu ľudí, ktorí už boli pripravení, aby pomohli pri pristávaní.

Zvítanie sa bolo také radostné, že skorej pripomínalo stretnutie sa priateľov po mnohých rokoch ako ľudí, ktorí sa videli pred necelou hodinou.

Len čo balón upevnili na skalnatý útes, nastal veľký zhon. Každý sa ujal svojej batožiny a najprv vybalil zložený balón. Jeden po druhom sa odlepovali od zeme, až sa nad hlavami pútnikov vznášalo šesť veľkých kolembajúcich sa gúľ.

— Kým sa dá, postupujme radšej po zemi, bude to istejšie, — navrhovala Molodinová. — Bojím sa, že po východe Proximy sa strhne vietor.

— A tak spôsobíme v kvarťanskom meste menej rozruchu, — dodal Wroclawski.

Vedci sa dali na pochod s poletujúcimi balónmi nad hlavou. Opatrne zostupovali po kamenitom úbočí k pralesu.

— Nedá sa nič robiť, musíme ísť vzduchom, — vyhlásil Fratev, keď sa zastavili pri húštinách. Len čo to dopovedal, ozvalo sa duté buchnutie. A hneď ďalšie.

Fratev od prekvapenia pustil lano, ktorým pridržiaval balón, a zvalil sa na zem. Po ňom urobili to isté aj ostatní.

— Skoro sa to začína, — zasipel Severson a palcom odistil záver automatickej pušky.

Opäť zavládlo mŕtve ticho.

Tak ležali niekoľko minút.

— Výstrely padli v pralese — pôjdem sa ta podívať, — energicky vyhlásila Molodinová. — Takto by sme sa ďaleko nedostali…

— Idem s vami, — zašeptal Fratev a už vstával zo zeme.

— Pribehnite, keď začujete streľbu… — povedala Molodinová ostatným.

Opatrne vstupovali do húštin. Na chvíľu zastali a načúvali. Nič sa nepohlo. Prikradli sa k hrubému šupinatému kmeňu košatého stromu a znova počúvali.

— Prásk! — ozval sa nový výstrel — priamo nad ich hlavami. Hneď nato nejaký predmet prudko dopadol do trávy neďaleko Molodinovej.

Fratev zacielil do koruny stromu.

— Nestrieľajte! — zadržala ho Molodinová. — Podívame sa, čím Kvarťania strieľajú…— Ani nečakajúc na odpoveď, smelo urobila niekoľko krokov a zohla sa. O chvíľku zdvihla z trávy čudný predmet, pripomínajúci kokosový orech. Jeden koniec bol roztrhnutý.

— Výbušnina by predsa roztrhla celý granát, — zašeptala, keď sa priblížila k Fratevovi. Pozorne sa zahľadela do spleti vetiev.

Zrazu sa dala do smiechu.

— Nech som stegosaurus, ak ste sa nezbláznili, — rozčuľoval sa preľaknutý Fratev. — Chcete, aby vás zastrelili?

— Kto, veď tu nikoho niet, — povedala Molodinová nahlas a odstúpila od kmeňa. — Viete, kto do nás strieľa? Tento strom…

— Tento strom? — čudoval sa Fratev. — Vy ste sa naozaj zbláznili, ako môže… — Nedokončil. V korune stromu sa ozval ďalší výstrel.

Z Fratevovej pušky vyšľahol plameň. A hneď nato sa mu na hlavu zosypal dážď čudných melónov.

— Nebojte sa, už sme tu, — zvolal zadychčaný Severson, ktorý sa prvý vrútil do pralesa.

— Len pokoj, nič sa nestalo. To len Fratev na chvíľku stratil hlavu v boji s týmto nepriateľom, — vydvihla Molodinová do výšky oválny predmet. — To je totiž plod tohto stromu. Po dozretí sa zrejme zmení na akúsi primitívnu raketu, aby sa čo najďalej dostal od materského stromu. Vnútri sa asi hromadia plyny, ktoré pretrhnú najslabšie miesto na konci vajcovitého plodu…

Všetci sa s úľavou zasmiali.

Nad ich hlavami sa znova ozvali výbuchy.

— Stavím sa, že zvuk urýchľuje výbuchy tých melónov, — zvolal Fratev a rýchle odskočil od stromu. — Poďme radšej preč — nerád by som bol terčom nemiestnych žartov tohto bojovníka, — obzrel sa nevraživo na strom a zamieril ku kraju pralesa.

Nebo medzitým zružovelo a neďaleko sopky nazrelo do krajiny oranžové slnko. V jeho nezvyčajnom zlatom svite sa vzniesli balóny do výšky. Zakolísali sa v miernom vetríku a po niekoľkých výbuchoch rakiet zamierili k údoliu.

Celý obzor dookola vrúbili kužeľovité vrcholky hôr a hlbokými trhlinami rozryté skalné hrebene. V údolí sa nad húštinami vznášal ľahký opar.

Za neširokým pásom pralesa sa opäť ukázala holá zjazvená úboč, husto posiata balvanmi.

— Proxima už prichádza, — zvolal Fratev a ukázal na tmavé oblaky nad horizontom, ostro ožiarené červeným svetlom. — Ty si nám tu, dievčinka, chýbala. Aké prekvapenie nám zase prinášaš?

— Mračná sa k nám podozrivo rýchle približujú. Na šťastie prales už máme za sebou — radšej sa rýchle vráťme na zem, — navrhla Molodinová a hneď čiahla na gombíky prístroja, ktorými sa balón riadil.

— Pozrite — tam — vpravo — pod tým skalným útesom, — vykríkol Watson, len čo sa postavil na nohy. — Aké sú to čudné stopy.

Všetci sa ponáhľali k miestu, ktoré Watson ukázal.

— Počkajte, počkajte, — zvolala Molodinová. — Najprv musíme zaistiť balóny. Každú chvíľu sa môže prihnať víchor…Spútajme ich všetky dokopy a pevno zakotvime v balvanoch…

— Priviažme ich k týmto hrubým kmeňom, — kývol Wroclawski rukou smerom k pralesu.

A už sa balóny hojdali okolo širokých listov mohutných stromov. Naozaj bol najvyšší čas. Prales najprv zašumel — a hneď nato prudko zadul studený vietor. Hvízdal a skučal a zúrivo triasol šupinatými vetvami stromov. Balóny sa zmietali sem a tam, ale laná nepovolili.

Chlapi zostali na stráži pri batožine a Molodinová so Svozilovou si šli prezrieť záhadné stopy.

— Kvarťania nosia podobnú obuv ako my, — oznamovala o chvíľu Alena. — Človek by si veru pokojne mohol myslieť, že nám niekoľko párov vzali…

— Našla som vreckový nožík — úplne podobný našim, — volala Molodinová.

— Ukážte, — priskočila k nej Alena. — Naozaj — to je úžasné. Molodinová sa dívala na nožík zamyslene.

— Neviem, — povedala pomaly. — Je celkom možné, že tento nožík bol naozaj vyrobený na zemeguli…

Watson sa na ňu pozrel prekvapene:

— A ako by sa sem dostal? Veď — ako sa vraví — ľudská noha sem ešte nikdy nevkročila…

— Možno si ho Kvarťania vypožičali pri návšteve v lietadle — práve tak ako tie šálky na kávu…Uvidíme. Rozhodne sú to kultúrne tvory, ako to ukazuje aj dobre premyslený tvar ich obuvi. Škoda, že stopy sú poškodené.

Alena urobila niekoľko krokov.

— Stopy vedú pozdĺž skalnej steny smerom k nášmu sídlu…

— To by potvrdzovalo našu domnienku, že Kvarťania nás tajne navštevujú…Čo si o nás asi myslia? Zrejme nie sú nám nijako nebezpeční. Sú asi rovnako pokojamilovní ako my, — uvažovala Molodinová.

Vietor sa opäť pomaly utišoval. Zafarbenie krajiny sa rýchle menilo. Kovový nádych skál ustupoval jasnému dennému svetlu, ktoré vrhalo do kotliny vychádzajúce žlté slnko.

Vedci sa vydali na ďalšiu púť neznámymi pustinami. Opatrne zostupovali po kamenitom úbočí, až sa dostali k širokej kotline. Na jej dne omývala skalné steny pokojne plynúca riečka.

— Uznáte, že bez mojej múdrosti by sme sa cez túto prekážku nedostali, — žartoval Fratev. — Tie balóny si neviem dosť prenachváliť…

— Chválite balóny alebo svoju geniálnu myšlienku? — smiala sa Alena.

— Balóny môžu ostať spojené, aspoň sa nám nikde nestratia, — navrhol Severson.

Obrovský strapec sa vzniesol do výšky.

Sotva však vystúpil niekoľko metrov nad zem, prudko sa zakrútil okolo svojej osi. Niekoľko ráz po sebe ho šklblo a stále sa krútiac, stúpal.

— Vír! — skríkol Watson.

Vedcom sa zakrútila hlava. Krajina pod nimi sa tak roztancovala, že čoskoro stratili orientáciu. Balíky pod ich nohami narážali na seba a nepríjemne hrmotali.

Prvá sa spamätala Molodinová. Kŕčovito stisla gombík na prístroji a niekoľko ráz ho otočila. Pod strapcom balónov sa ozval rachot, pripomínajúci paľbu z guľometov.

Skratkovitý pohyb sa zmiernil.

— Letíme priamo ku kráteru sopky, — zdesila sa Alena.

— Uvoľníte ventily, — zvolala Molodinová.

Nad ich hlavami sa ozval piskľavý sykot.

Balóny začali prudko klesať. Zrazu sa opäť bláznivo rozkrútili.

Wroclawski a Alena stratili vedomie.

Severson zastenal a zavrel oči. Pocítil prudký úder do chrbta. Nohy sa mu zaborili do spleti akýchsi lián. Podvedome sa chytil predmetu, ktorý zacítil pod rukou. Niekto ho lapil za plece.

— Alenka, — zašeptal, keď otvoril oči. Rozhliadol sa. Vedľa neho ležala Alena, zaborená do spleti vetiev — a o kúštik ďalej Molodinová.


— Dobre sa držte! — volala. — Watson, Fratev i Wroclawski sú v bezvedomí. Vietor nás môže znova schytiť…

Keď sa všetci prebrali z mdlôb, Molodinová a Severson už omdlievali od únavy.

— Nestalo sa vám nič? — ťažko vypovedala Alena.

— Ešte neviem, som ako zmlátený, — pokúšal sa o vtip Fratev. — Tristo hmlovín, kde sme vlastne?

— To teraz nie je dôležité. Zatiaľ musíme vydržať — kým balóny spľasnú, — riekla Molodinová ustato.

Keď konečne balóny bezvládne klesli do húštin, vedci sa rýchle vymanili z popruhov. Fratev zacvičil rukami i nohami a vzdychol si: — Zlomeninu nemám, ale otlčený som ako spadnuté jablko.

Na šťastie nebol nikto vážne ranený. Opatrne zmotali balóny a chytili sa lán, aby na nich spustili dolu najprv batožinu. Fratev sa šplhal prvý.

— Mám pevnú pôdu pod nohami, — ozval sa o chvíľu z hlbín pralesa. Stroskotanci sa ešte raz rozhliadli, aby aspoň približne určili, kde sú. Neďaleko nich sa prales končil. A nad ním sa k oblohe vypínal zjarčený kužeľ dymiacej sopky.

— Mnoho nám nechýbalo, — riekol poblednutý Wroclawski.

Frateva našli dolu v usilovnej práci. Šikovne triedil batožinu na menšie čiastky, aby ich mohli pohodlnejšie vyniesť z pralesa. Aj tak to bola nadľudská lopota. Potkýnali sa cez pokrútené výhonky a cez kamene, ktoré zradne číhali ukryté v trávnatom poraste.

Konečne sa ocitli na kraji húštin.

— Počkajte tu na mňa, — povedala udychčaná Molodinová a rozbehla sa dolu po úboči. Ostatní si zatiaľ sadli na balíky a odpočívali.

— Nezdá sa vám, že pôda pod nami sa chveje? — opýtal sa Wroclawski.

— Naozaj — sopka nie je taká pokojná, ako sa na prvý pohľad zdá, — prisvedčil o chvíľu Severson.

— Aj ja som to už spozoroval, — vykríkol Fratev. — Tá fajka nám tu ešte podkúri…

Molodinová sa medzitým vrátila.

— Neďaleko od nás som objavila kaňon, ponad ktorý sme sa chceli preniesť. Po riečke na jeho dne môžeme bez veľkých ťažkostí pokračovať v ceste.

— Výborne, to je myšlienka! — živo súhlasil Fratev. — Stavím sa o pečeného moriaka, že sa tak pohodlne dostaneme až do údolia Svetiel ku Kvarťanom. Všimol som si totiž, keď som prenášal batožinu cez skaly, — že údolím preteká rieka. Alebo je to táto, alebo sa do nej vlieva…

Pri kaňone sa výprava zastavila. Molodinová s Alenou naplnili vzduchom člny a chlapi zatiaľ pripravili laná.

Spúšťanie po strmej skale si vyžiadalo niekoľko hodín.

Keď konečne boli ľudia i batožina v člnoch na rieke, výprava pokračovala v namáhavej púti.

Kaňon sa krútil hneď doľava, hneď doprava. Na jeho kolmých stenách rástli podivné rumelkovo červené rastliny, podobné našim lišajníkom. Miestami sa nadeň skláňali pokrútené kmene mohutných stromov s veľkými oválnymi listami so žltým podhubím naspodku.

Po niekoľkých kilometroch opatrnej plavby spájal sa kaňon s ďalším, z ktorého sa do kotliny rútil hučiaci vodopád. Za ním pokračovala riečka nebezpečnými prahmi.

— Ešte to nám chýbalo! — vzdychol Fratev.

— Zatiaľ to ešte ide — horší by bol vodopád, — mienila Molodinová. O kus ďalej sa rieka opäť upokojila. Kaňon sa začal rozširovať, až sa premenil na údolie s miernymi svahmi po obidvoch stranách.

— Údolie Svetiel už nemôže byť ďaleko, — tvrdil Watson.

Brehy, porastené húštinami, neniesli však ani najmenšie znaky po zásahoch mysliacich tvorov…

Preplavili sa niekoľkými zákrutami, až sa dostali do tmavého pralesa. Bujno rastúce stromy čoraz viacej nakláňali svoje koruny nad hladinu, až vytvorili súvislú klenbu, ktorou len kde-tu prenikali do šera lúče troch sĺnk.

— Svetlá! — vykríkol zrazu Fratev, ktorý sa plavil so svojím člnom prvý. Z celej sily sa dal veslovať.

Svetiel ustavične pribúdalo. Prirazil k brehu a zachytil sa liany.

Od údivu skoro vypadol z člna. Nad jeho hlavou žiarili stovky lampiónov.

— Prečo Kvarťania osvetľujú prales? — čudoval sa. — Podívam sa na tie svetlá zblízka, — vyhlásil odhodlane. Čln odovzdal Molodinovej a spleťou lián rýchle sa šplhal do koruny ožiareného stromu.

— Nie sú to lampióny ani elektrické lampy, — ozval sa jeho sklamaný hlas zo šera pralesa.

— Čo tam vidíte — hovorte rýchlejšie — prečo mlčíte? — naliehali vedci, ktorí medzitým tiež došli k brehu.

— Dávajte pozor, jednu lampu vám pustím dolu, — zvolal Fratev.

Široké listy zašušťali a pred vedcami sa zjavila žiariaca guľa, zavesená na tenkej liane. Keď sa priblížila k člnom, Alena vykríkla:

— Úžasné! Veď je to svietiaci kokosový orech.

— Je celkom studený, — dodal Watson, ktorý čudný plod opatrne ohmatal. Prešiel si palcom po prstoch.

— Neprilepili ste sa tam niekde? — obrátil sa k miestu, kde bol Fratev.

— Tisíc komét a meteorov, naozaj to lepí ako mucholapka, — rozčuľoval sa chlap v korune stromov.

Alena sa rozosmiala.

— Skutočne, je to mucholapka — ste dobrý botanik. Len sa podívajte pozornejšie, koľko čudného hmyzu sa dalo zvábiť svetlom a uviazlo v pasci.

— Podívame sa hlbšie do pralesa, alebo sa vrátime? — opýtala sa Molodinová.

— Vráťme sa, Kvarťanov tu beztak nenájdeme, — navrhoval Watson.

— Toľké trmácanie — pre svietiaci prales, — rozhorčoval sa Fratev. — A my sme si mysleli, že tu nájdeme prepychové mesto. Ale za návrat ešte nie som. Keď sme už tu, podívajme sa o kus ďalej.

Chvíľu sa dohadovali, ale nakoniec rozsvietili reflektory a pokračovali v plavbe.

Odrazu im čosi zašumelo nad hlavami. Severson duchaprítomne obrátil reflektor nahor. Všetci zatajili dych. V jeho žiare poletovali čudné tvory. Ich tváre pripomínali šimpanzy. Ich ramená a dlane boli spojené veľkými blanitými krídlami.

— Kvarťania… — vydýchla Alena a stisla Seversonovi ruku.

— Huíí-huíí…— rozľahlo sa pralesom.

— Kííí-kííí…— ozvalo sa odkiaľsi zdiaľky.

Okrídlené tvory ešte niekoľko ráz zakrúžili nad riekou a zmizli v húštinách.

— Letia nad potokom, ktorý sa tu vlieva do rieky, — hlásil Fratev, ktorý sa plavil opäť prvý. — Pustime sa za nimi. — Ani nečakal na odpoveď a rýchle vesloval k ústiu potoka. A ostatní za ním.

Ďaleko sa nedostali. Čoskoro narazili na vodopád, ktorý im znemožnil ďalšiu cestu po vode.

— Poobzerám sa po okolí, — opäť sa ochotne ponúkol Fratev. — Som predsa skúsený horolezec. — Vyzbrojil sa lanom a pomaly vystupoval po divoko členenej skalnej stene. O chvíľu sa stratil z dohľadu.

Míňali sa minúty, prešla hodina.

— Azda sa mu nič nestalo… — strachovala sa Molodinová. — Severson a Wroclawski, choďte sa za ním podívať…

Chlapi sa opatrne šplhali hore. Asi po sto metroch výstupu objavili malú rovinku, ktorá sa vinula ako horský chodník pozdĺž skalnej steny.

Po niekoľkých krokoch objavili v skale otvory. Severson vytiahol z vrecka pištoľ, rozsvietil elektrickú lampu a vošiel dnu.

— Huíí…, — zapišťalo niečo vo vzduchu a popri poľakanom chlapovi sa mihla okrídlená postava Kvarťana.

Len čo sa Severson spamätal, poobzeral sa po jaskyni. Uprostred bolo vyhasnuté ohnište a okolo neho sa povaľovali čudné lesklé predmety. Jeden z nich vzal do ruky. Bol to priehľadný kameň, podobný jantáru.

V jednom kúte ležal podlhovastý predmet jasne žltej farby. Keď si Severson naň posvietil, od prekvapenia vykríkol.

— Wroclawski, Wroclawski — našiel som jeden list z vrtule našej helikoptéry. Keď Wroclawski neprichádzal, vybehol z jaskyne. Ani vonku nebol. Utekal pozdĺž steny, kým neobjavil vchod do ďalšej jaskyne. Vnútri ktosi hovoril. Rýchle vbehol do chodby.

— Ale pozeráte, čo sme tu našli, — privítal ho v jaskyni Fratev a radostne zodvihol nad hlavu ďalší list vrtule. — Ešte jeden — a helikoptéra opäť poletí…


TRI DÚHY


Hladina Nádeje o niečo poklesla, ale jej prúd sa ešte stále valil smerom k moru. Navrátil, Cahén a Scheiner stáli na brehu a netrpezlivo pozerali na miesta, kde sa rieka strácala za skalným útesom.

— Už idú, — zvolal Scheiner a priložil si k očiam ďalekohľad.

V zákrute sa zjavil gumový čln, riadený Fratevom — a hneď za ním priplávali ďalšie. Výprava sa držala pri brehu, pretože člny boli doplna naložené a uprostred Nádeje sa hnal nebezpečný prúd s hlbokými vírmi.

— Prvú výpravu máme už doma. Ako ste prenocovali? — privítal Navrátil unavených cestovateľov.

— A aká bola plavba? Nevykúpali ste sa? — pýtal sa nedočkavo Cahén.

— Čo hovorili Kvarťania, keď ste sa utáborili v ich obydlí? — smial sa Scheiner.

Výprava medzitým pristála. Vedci vytiahli člny na breh.

Fratev roztiahol ruky, vypol hrudník a pretiahol sa.

— Všade dobre, doma najlepšie, — usmial sa. — Do smiechu nám niekedy nebolo, ale — ako vy vravievate, Navrátil, veselo musí byť, i keby Turci stáli pred bránami mesta…

— Všetko nám porozprávate, najprv si však choďte odpočinúť, pripravili sme pre vás skromné občerstvenie. Ale viete — ako naša Alena variť nedokážeme, — ospravedlňoval sa Navrátil… — Len choďte, batožinu odnesieme sami, však, chlapci? — obrátil sa k Scheinerovi a Cahénovi.

— To zase nie, — protestoval Fratev. — Dievčatám pomôžte, ale ja si svoju batožinu odnesiem sám…

— Nechajte ho, chce vás prekvapiť, — zašeptala Alena Navrátilovi a rozosmiala sa.

Spoločenská sála bola dokonale zmenená. Strážcovia domova totiž miesto jednoduchých nachytro zhotovených stolíc rozostavali okolo nízkych stolíkov pohodlné kreslá a na steny zavesili niekoľko skriniek.

— To je nádhera, — radoval sa Fratev. — Keď nám to hneď neprišlo na um. Ale — tisíc kráterov — na čo si sadneme, keď poletíme so Šípom na výlet?

— Nuž — veru na podlahu, — žartoval Scheiner. Molodinová rozložila na stole niekoľko fotografií.

— Tak toto sú tí naši Kvarťania… — povedala pomaly. — Viem, že sa už nemôžete dočkať, kedy ich spoznáte…

Fotografie kolovali z ruky do ruky.

— Pripomínajú nám skorej naše opice ako ľudí, — zamyslene povedal Navrátil.

— Ako vidím, sú bosí, — poznamenal Cahén. — Kde sa teda vzali tie stopy človeka v modernej obuvi…

— Áno, celkom tak, — prikývla Molodinová a z kapsy vytiahla ďalšiu fotografiu. — Tu sú, posúďte sami. Ani nám to nešlo do hlavy. V jaskyniach sme sa predsa jasne presvedčili, že lietajúci Kvarťania sú celkom primitívne tvory, asi na rozhraní našich ľudoopov a opoľudí. Používajú už síce oheň, ale získavajú ho iba z horiacich stromov, ktoré zapálil blesk. Aspoň sa tak domnievame, pretože ani kresadla, ani nič podobného sme v jaskyniach nenašli. Jediná vec, ktorou sa Kvarťania líšia od zvierat, sú úplne primitívne nástroje. Sú to len nepatrne opracované nerasty a časti vetiev. Konečne — priviezli sme ich so sebou, môžete si ich prezrieť. Ináč sa Kvarťania zaoberajú vášnivým zberateľstvom. Zrejme ich vábi všetko ligotavé a nezvyčajné, pretože ich obydlia sú preplnené kusmi jantáru, kremeňa, zlata a pestrých úlomkov čadiča…

— Po nejakej vyššej kultúre ste teda nenašli ani stopy? — opýtal sa sklamane Navrátil.

Molodinová už chcela odpovedať, ale Fratev ju zadržal:

— Moment — sľúbili ste mi, že prekvapenie číslo jedna oznámim ja. Hneď som tu… — Odbehol — a o chvíľu sa vrátil s akýmsi balíčkom pod pazuchou. Položil ho na stôl a pomaly odmotával plátno, v ktorom bol zabalený.

— Najcennejšie kusy z kvarťanskej zbierky, — prehlásil slávnostne, keď sa pred prekvapenými vedcami zjavili dva čudné predmety: jemne opracovaný kus priehľadnej hmoty a veľká črepina, odtrhnutá z kovovej dosky.

Navrátil vzal do ruky najprv priehľadný predmet a pozorne ho prezeral zo všetkých strán.

— Veď toto nemohla vytvoriť sama príroda, — riekol po chvíli rozhodne. — Pripomína mi to našu šošovku. Je vybrúsená s úplnou presnosťou…

— A je zložená z viacej vrstiev, podívajte sa, — ukázal Severson na miesto, kde bola šošovka poškodená nárazom.

— Nie je to súčiastka nášho Lúča? — prišlo na um Scheinerovi. — Je celkom možné, že meteor zrazil šošovku i črepinu na planétu…

— Nie, to nie je možné, — rozhodne odporoval Navrátil. — Šošovky takého nezvyčajného tvaru sme pri stavbe Lúča vôbec nepoužili… — Pozorne si prezrel kovovú črepinu a pokrútil hlavou:

— Ani táto vec nie je z nášho lietadla. Alenka, prosím vás, urobte chemický rozbor črepiny…

— Myslím, že je to zbytočné, — namietal Watson. — Lúč obieha okolo Kvarty rýchlosťou osem kilometrov za sekundu. Najmenej rovnakou rýchlosťou letel meteor. To znamená, že ani jedna súčasť lietadla sa nemohla dostať dolu neporušená. Jednoducho by zhorela v atmosfére…

— Skutočne, máte pravdu — neuvedomil som si to hneď…V tom prípade je však jasné, že obidva predmety boli vyrobené na Kvarte. Ako sa to zrovnáva s primitívnym životom lietajúcich Kvarťanov?

— Stopy pod Skalným útesom i šošovka a črepina nám dokazujú, že okrem lietajúcich Kvarťanov žijú tu niekde ešte oveľa vyspelejšie tvory, ktoré sme dosiaľ neobjavili, — uvažovala Molodinová.

— Fratev obracal vec v ruke, prešiel si po čiernych kučeravých vlasoch a poškrabal sa za tylom:

— Pre päť rán do vrán, to je pekná robota. To sa zase máme na čo tešiť. Najprv sa ženieme za fatamorgánou a miesto svetiel veľkomesta nájdeme svietiaci prales, potom zase prenasledujeme lietajúcich ľudí a objavíme primitívneho tvora na rozhraní medzi človekom a opicou. A teraz nakoniec zistíme, že niekde za humnami striehnu na nás vojnychtiví neznámi ľudia s čertovsky vyspelou technikou…

— Keby som sa na vás nedívala, myslela by som si, že to hovorí Gruber alebo Kraus, — pohoršovala sa Molodinová. — Prečo myslíte, že sú vojnychtiví — ako vám to zišlo na um?

— Celkom jednoducho, — usmial sa Fratev. — Prezrite si túto vec dôkladnejšie. Z čoho asi je? Z nejakej detskej hračky? Určite nie. Nech ma cyklón zmetie z povrchu kvarťanského, ak to nie je zvyšok roztrhnutého granátu.

— Naozaj, — súhlasil Severson. — Fratev má rozhodne pravdu. Ale čo robia naši cestovatelia po Nádeji? Objavili niečo zaujímavého?

— Zatiaľ nie veľa, — Navrátil pozrel na hodinky. — Tak sme sa rozvraveli, že sme na nich skoro zabudli. Mali sme ich volať už pred pol hodinou. Cahén, buďte taký láskavý…

Cahén zapol vysielač a niekoľko ráz opakoval výzvu.

— Lastovička sa nehlási, — povedal sklamane a odovzdal slúchadlo Navrátilovi. Ale ani ten nemal viacej šťastia.

— Niečo nie je v poriadku — stále sa nehlásia. Fratev vzrušene vstal z kresla.

— Načo čakať, musíme im ísť na pomoc. Je celkom možné, že ich Kvarťania prepadli…

V podzemnom obydlí nastal zhon.

— Rýchle pripravte Šíp na štart, — žiadal Navrátil Frateva.

— Čo so Šípom — je nemotorný. Mám lepšiu myšlienku. To je totiž naše prekvapenie číslo dve. Poďte, prosím, so mnou — ukážem vám niečo…

Navrátil sledoval Frateva a nechápavo krútil hlavou. Zastavili sa v jaskyni, v ktorej bola uložená helikoptéra.

— Vy ste našli všetky listy vrtule? — zvolal Navrátil radostne. — Chytro sa dajme do toho, nestrácajme nadarmo ani minútu. — O chvíľu mali obidvaja chlapi v rukách náradie a pustili sa do práce.

* * *


— Len aby sa im nič nestalo — azda sa to všetko dobre skončí, — šepkala Alena, keď sa helikoptéra vzniesla do výšky. Severson jej pohladil ruku a stisol.

— Neboj sa, určite sa im nič nestalo. Veď sú to predsa chlapi ako buky, tí sa len tak ľahko nedajú.


— Hmly sa už zodvihli a viditeľnosť je dobrá, — poobrátil sa Fratev v kresle ri riadení helikoptéry, — aj vietor už prestal, poletí sa nám celkom dobre.

Severson si priložil na oči ďalekohľad a obzeral si krajinu. Zrak mu zablúdil do údolia Svetiel, k dymiacej sopke — a potom ku skalám, kde pred niekoľkými hodinami objavili jaskyňu lietajúcich tvorov.

— Dosial som nezazrel ani jedného Kvarťana, — utrúsil zadumane.

— Asi vo dne spia, — uvažovala Alena. — Huíí, ktoré pokračuje v nepočuteľnom ultrazvuku, to asi nie je ich reč, ale orientačný prostriedok v tme — podobne ako u netopierov.

— Pozrite, — mykol sa Fratev a ukázal vpravo. — Alebo ma klame zrak, alebo sú to obrovské sfingy.

Nad brehom rieky sa týčili k oblohe štyri takmer pravidelné bloky skál. Horná časť kolosov pripomínala tváre ľudí. Helikoptéra zamierila priamo k nim. Čím viacej sa blížila ku skalám, tým viacej sa podoba ľudí strácala. Pri hlave jedného z blokov sa helikoptéra zastavila vo vzduchu.

Fratev sa zasmial.

— Príroda sa s nami trochu poihrala na slepú babu — nič viac. Človek si už myslel, že priletel do Egypta, a zatiaľ sú to len čudné zvetrané vrstvy hornín.

— Niekde neďaleko odtiaľto je určite piesočnatá púšť. Skaly sú ošľahané veternou koróziou, — riekla Alena.

Helikoptéra pokračovala v lete nad riekou. Ráz krajiny sa postupne menil. Strmé brehy ustúpili rovine, ktorá sa končila až na obzore pásmom hôr. Prales na obidvoch brehoch ustavične hustol. Nad hladinou rieky sa miestami nakláňali vetvy mohutných stromov, čnejúcich vysoko nad úroveň pralesa.

Z obidvoch strán priberala Nádej prítoky, ktoré ju nakoniec premenili na širokú rieku.

— Leťte o niečo nižšie, — požiadal Severson Frateva, keď sa helikoptéra priblížila k veľkej pravouhlej zákrute rieky. — Zdá sa mi, že sme pri cieli cesty.

— Prečo? — čudoval sa Fratev. Ale pri pohľade dolu stŕpol.

— Víry… — vydýchol s hrôzou. — Vari by v nich naši chlapci boli zahynuli? Helikoptéra visela tesne nad riekou, ktorá vrela ako v rozohriatom kotle.

— Neverím, že vplávali priamo do vírov, — dodával si Fratev nádeje. — Určite ich preskočili. Veď pre Lastovičku to nie je problém. Konečne opýtajte sa Navrátila, či vo svojich zprávach o víroch hovorili.

Severson zapol vysielač, odpoveď tu bola o chvíľku — a zapôsobila ako balzam. Lastovička vírmi šťastlivo preplávala a pokojne pokračovala v plavbe po Nádeji. McHardy, Gruber a Kraus nocovali asi 60 km ďalej vo vnútrozemí. Prúd Nádeje sa podľa ich zpráv v zákrute rozdeľuje: až po víry tečie rieka k moru, od vírov odteká do vnútrozemia…

Helikoptéra pokračovala v lete nízko nad hladinou. Po 100 metroch sa rieka naozaj upokojila a lenivo sa vliekla rovinou do neznámych diaľav.

— Prečo je obzor pred nami tak nezvyčajne blízko? Veď sme na rovine, — čudoval sa Severson.

Fratev posunul výškovú páku a helikoptéra začala stúpať.

— Podívame sa na to zhora, — povedal na vysvetlenie.

Vedcom sa ukázal nezvyčajný obraz: Celá rovina sa končila vysokým schodom, pod ktorým pokračovala močaristou krajinou. V diaľke žltkasto svietili v žiare troch sĺnc piesočné duny.

Mohutná rieka sa s veľkým rachotom rútila cez vysoký rozorvaný schod do nedohľadnej priepasti, kde vytvárala nepokojné jazierko. Z jazierka pokračovala vejárom drobných tokov, ktoré sa kľukatými čiarami rozbiehali na všetky strany.

— Nech som pápež, ak sme sa naozaj neocitli v Egypte. Veď som vám to hovoril — pozrite len: veď toto je dokonalá nílska delta…

— Len jedno jej chýba — more, — namietala Alena. — Nakoľko môžem ďalekohľadom dovidieť, všade je len púšť…

— …Ako v Egypte, — trval Fratev tvrdohlavo na svojom. Zrazu sa chytil za hlavu:

— My tu drkoceme a dolu sa možno odohráva veľká tragédia. — Helikoptéra začala prudko klesať k vodopádu. Alena i Severson pochopili, čo mal Fratev na ume. Pritisli čelá na steny priehľadnej kabíny a so zatajeným dychom sledovali rozpútaný živel pod sebou. Mohutný prúd vody padal najprv pokojne — potom sa trieštil o skaly a ako rozvetvená fontána prerážal spenené jazierko.

Helikoptéra klesala pozdĺž lesknúcej sa vodnej steny k malému ostrovčeku, ktorý odolával náporu rieky.

— Tu na chvíľku pristaneme. Podajte mi, prosím, skafander, — požiadal Fratev. Sotva helikoptéra dosadla na ostrovček, vypol motor. Hádam ich ešte nájdeme živých. Majú dosť veľkú zásobu kyslíka…

Alena zúfalo zamávala rukami:

— Vari sa tu nechcete spustiť do vody? Nevidíte tie obrovské víry?

— Nebojte sa, pripútate ma na lano. Ak mi bude hroziť nebezpečenstvo, dám vám znamenie elektrickým zvončekom. Nemôžeme tam chlapcov nechať…

Kým si Fratev obliekal skafander, Severson vystúpil z lietadla. Pri pohľade na rútiaci sa vodopád sa mu zakrútila hlava. Drobulinké kvapôčky roztrieštenej vody vytvárali hmlisté oblaky. Nad samým vrcholom vodopádu sa klenula nádherná dúha — a hneď vedľa nej ďalšia. A tá držala pod pazuchou opäť ďalšiu, oveľa slabšiu, ako bola prvá. Seversonovi sa stislo hrdlo úzkosťou. Zdalo sa mu, že príroda postavila na hrob troch vedcov posledné slávobrány — slávobrány smrti. Keď Fratev vstúpil v skafandri na teleskopické schodíky, Severson mlčky ukázal na tri dúhy. Fratev však zostal — meravo stáť a upreto sa díval pred seba.

Severson sa obzrel. Od prekvapenia sa mu podlomili kolená. Asi päťdesiat metrov od ostrovčeka trčala z vody hlava obrovského jaštera.

— Dvanásťnohý had, — vykríkol Fratev a jedným skokom bol opäť vo vrtuľníku.


Jašter sa pohol smerom k ostrovčeku, ale potom ostal nerozhodne stáť.

Severson sa spamätal z prvého preľaknutia a rýchle sa obrátil, aby sa tiež zachránil v helikoptére. Na jeho úžas sa už vznášala vo vzduchu. Ešte zazrel, ako Alena priskočila k Fratevovi a zápasila s ním o hlavnú riadiacu páku.

Opustený človek klesol na zem. Pomaly sa obzrel.

Jašter sa stále nehýbal. Iba trošku dvihol hlavu a zaškúlil za helikoptérou. Potom sa zrazu obrátil a rýchlymi pohybmi plával k nejakému trsu sivomodrých chalúh, ktoré sa kolembali v spenenej vode. Otvoril širokú papuľu a celý trs zmizol v pažeráku dlhého krku. Helikoptéra ani Severson už jaštera nezaujímali. Doplával k plytčine a ťarbavými krokmi liezol cez močiar, porastený tŕstím a veľkými prasličkami. Vyrušil tu niekoľko vtákov s neúmerne veľkým zobákom a blanitými krídlami. Ako šíp vzlietli do vzduchu a zakrúžili nad jeho hlavou. Nevšímal si ich. Kolísal sa ďalej k malej zátoni, v ktorej rástli tie isté sivomodré chaluhy.

— To je čudné — majú tú istú farbu ako naše skafandre, — blyslo Seversonovi hlavou. Bol taký zaujatý jašterom, že sa skoro zľakol, keď nad ním zašušťali vrtule helikoptéry. Zastala vo vzduchu, kúštik nad ostrovčekom. Hneď potom sa otvorili dvere kabíny a v nich sa ukázal Fratev. Bol bledý.

— Odpustite, kamarát, že som vás tak zradne opustil. Ja nešťastník som vás skoro nechal zabiť, — riekol zúfalo. — Neviem, čo sa to so mnou porobilo. — Odrazu sa mi nahrnula krv do hlavy, stratil som rozvahu. Pri všetkých tých vzrušujúcich udalostiach som prišiel o nervy…

— Leif, poď rýchle hore, — skríkla Alena z riadiacej kabíny. Sotva Severson nasadol, odovzdala riadenie Fratevovi a Seversona vrúcne objala.

— Drahý, nehnevaj sa na neho… — zašepkala. Fratevovi navreli na čele červené žily. Ruky na pákach sa mu tak triasli, že lietadlo stúpalo trhavými pohybmi. Severson sa k nemu sklonil a jemne mu položil ruky na plecia.

— To nič — to nič — to sa môže stať každému z nás, — riekol ticho a pohybom hlavy naznačil, že by rád prevzal riadenie…

* * *


Helikoptéra sa dlho vznášala nad jazierkom pod vodopádmi. Jašter sa stále vzďaľoval, až sa stratil z dohľadu v húštinách čudných obrovských prasličiek, ktoré miestami trčali priamo z vody.

— Rýchle dolu — kým sa jašter nevráti. — Ponorím sa na dno jazierka, — obrátil sa Fratev k Seversonovi. Oči mu tak horúčkovite blčali, že sa ho Alena zľakla.

— Nedovolím, — riekla rozhodne.

— Pôjdem, — zvolal Fratev zanovito. — Na mojom živote nezáleží — tak či tak som podliak. A dolu trpia traja statoční ľudia…zahynú.

Zavládlo tiesnivé ticho. Len vodopád hučal svoju nekonečnú pieseň…

— Ja sa potopím, — riekol konečne Severson a ľahko posadil lietadlo na ostrovček.

A ja s tebou, — chytila ho Alena za ruku.

— Nie, nie — to nedovolím, — vykríkol Fratev a oprel sa chrbtom o dvere kabín, aby nikto nemohol vystúpiť, — musím odčiniť svoj zločin.

Severson sa na neho chvíľku bezradne díval, potom mykol plecami.

— Nebudeme sa škriepiť. Pri najmenšom podozrení dajte znamenie — vytiahneme vás…

Fratev si priviazal na nohu debničku s náradím a bez slova skočil do vody. Lano, na ktorom bol pripútaný, takmer strhlo Alenu i Seversona do hlbočiny.

— Asi zošalel, — povedal dutým hlasom Severson a vzdychol si. — Zdá sa mi, že má horúčku. Všimla si si jeho oči?

Alena mlčky prikývla a pozrela do zeme. Po tvári jej pomaly stekali slzy.

— Len aby sa mu nič nestalo — nepočul si zvoniť? — mykla sa preľaknuto.

— Nie, to sa ti len zazdalo — buď pokojná, preboha ťa prosím, — objal ju Severson okolo pliec.

Fratev sa zatiaľ dostal takmer až na dno. Víriaca voda ho hádzala z miesta na miesto, takže sa nemohol zachytiť útesov, ktoré vystupovali z kamenitého dna. Chvíľami sa tak nebezpečne priblížil k ostrému skalnému hrotu, že beznádejne zavrel oči a so zatajeným dychom očakával úder.

Konečne ho vír šmaril do trsu chalúh, kde sa mohol zachytiť. Zošplhal sa po nich na dno a nohami sa pevne pridŕžal veľkého balvana. Rozhliadol sa. Po lietadle nebolo ani stopy. Rozsvietil reflektor na prsiach a rýchle sa obracal, aby tak dal stroskotancom znamenie. Zastal a znovu prezeral všetky kúty zelenkastej hlbočiny.

Keď ešte niekoľko ráz bezvýsledne opakoval svetelné signály, rozplakal sa.

— Keby boli živí, odpovedali by mi. Lietadlo sa rozbilo o dno, všetci zahynuli.

Jeho zrak dopadol na čudný predmet, ktorý ležal niekoľko krokov od neho. Sklonil reflektor — a stŕpol. Medzi balvanmi sa čupil veľký krab s dlhými zubatými nohami a s ošklivou hlavou. Fratevovi vystúpil na čelo studený pot. Už chcel stisnúť gombík zvončeka, ale dno mu ušlo pod nohami. Kým sa spamätal, bol v Seversonovom náručí. Mocnými rukami ho dvihol do výšky a rýchle ho vsunul do otvorených dverí helikoptéry. Alena ho usadila do kresla — a už tu bol aj Severson. Prudko za sebou pribuchol dvere a skočil k riadiacim pákam. A už sa lietadlo vznášalo vo vzduchu.

Fratev čoskoro spoznal príčinu náhlivosti. Hadí jašter sa totiž rýchlo vracal k vodopádu. Potkýnal sa cez vyvrátené kmene obrovských prasličiek a chvíľami sa ponáral do hlbokých zátoní.

Keď sa priblížil k trávnatému ostrovčeku, bahnitá pôda sa pod jeho váhou roztvorila ako kráter sopky. Kŕčovite mykal a mlátil dlhým chvostom okolo seba, až bahno lietalo na všetky strany, ale nadarmo. Klesal do bahna hlbšie a hlbšie. Už trčala iba obludná hlava s vypleštenými očami, ale aj ona nakoniec zmizla v útrobách bezodného trasoviska.

Fratev sledoval celý výjav ľahostajne.

— V hlbinách pod vodopádom Lastovička nie je, — riekol konečne zomdlene. — Pochodila asi rovnako tragicky ako jašter. Strašné…— Chytil sa za hlavu.

— Prezrieme močariská — možno objavíme nejaké stopy, — riekol Severson. Helikoptéra sa zniesla nižšie a zamierila k miestam, kde sa rieka menila na veľa drobných potôčikov. Bujná vegetácia hrdinsky odolávala neúprosne postupujúcej vode. Zvuk lietadla vyplašil z húštin čudných vtákov s veľkou hlavou a drobné zvieratká najrôznejších veľkostí a tvarov.

Asi po dvadsiatich kilometroch ustúpili močariny obrovskej nedohľadnej púšti. Potôčiky sa v sypkom piesku menili na pramienky — až celkom zanikli. A s nimi zmizla v bezodnej púšti aj rieka Nádej.

— Je to zbytočné — púšť ani močariny nám už nikdy nevydajú svoje tajomstvo, — duto riekla Alena. — Vráťme sa.

— Nie, nie, musíme ich nájsť — vari ich tu nenecháme — v neznámych končinách vesmíru, — zúfalo vykríkol Fratev a priskočil k Seversonovi. Alena ho chytila za ruku.

— Máte horúčku, — zhrozila sa. Až teraz sa mu pozornejšie pozrela do tváre. Oči mal opuchnuté a mútne a na čele sa mu perlil pot. Mykol sa, aby si uvoľnil ruky, ale stratil rovnováhu a padol na dlážku kabíny, kde ostal v bezvedomí. Alena mu rýchlo rozopla blúzu i košeľu a pokúšala sa priviesť ho k vedomiu umelým dýchaním. Nadarmo.

— Srdce mu bije nepravidelne. Rýchle domov, — zvolala zúfalo.

* * *


— Hľadajú nás — počúvaj, — ponúkol Gruber slúchadlo McHardymu. McHardy chvíľu počúval.

— Len nech nás hľadajú, — zasmial sa.

— Domnievajú sa, že sme zahynuli v močariskách. Počkajte — teraz som začul niečo zaujímavé. Fratev ťažko ochorel. Alena to práve oznamuje Navrátilovi. Má vysokú horúčku…

Gruber sa naľakal.

— Teda tunajšie vírusy a baktérie sú predsa nebezpečné? Máme dosť liečivých prostriedkov, Kraus?

— Azda nie som hlupák. Aj na to som myslel. Pravda, elektrónkový mikroskop som do lietadla preniesť nemohol, to uznáš.

Kraus si prešiel rukou po čele a pretrel si oči.

— Teraz si spomínam: na susednom svetadiele som predsa objavil kultúrne stavby Kvarťanov, tie s tými cestami… — Čiahol do vrecka a vytiahol fotografiu, zloženú napoly. McHardy sa pri pohľade na ňu usmial.

— Celkom som na ňu zabudol. Nečuduj sa, bolo to práve v čase, keď som objavil zprávy v gravimetri…Čo chceš urobiť? Navštíviť Kvarťanov?

— Tak rýchle to nepôjde, ale myslím si, že by sme mali aspoň pristáť niekde neďaleko, aby sme ich mohli pozorovať — prípadne s nimi neskoršie nadviažeme spojenie na diaľku…

* * *


— Ako sa skončila prehliadka? — opýtala sa nedočkavo Molodinová. Alena sa nervózne pohrávala s gombíkom na bielom plášti.

— Po vírusoch sme nenašli ani stopy. Zistili sme iba prudký zápal mozgových blán. Horúčku sme už znížili — pacientovi už nehrozí nebezpečenstvo…

— Teda — príčina choroby nezistená, — pomaly povedal Navrátil. Cahén sa udrel do čela a vzrušene vstal.

— Už to mám! Ako sme mohli na to zabudnúť! Zápal mozgových blán určite spôsobilo žiarenie troch sĺnc. Len si spomeňte na Afriku, koľko ľudí tam ochorelo na takú istú nemoc…Hoci tu nie sme priamo na rovníku, tie tri slnká sú pre nás nebezpečné, aj keď sú schované za mračnami. I v Afrike musia Európania nosiť ochranné helmy, ustavične, za každého počasia.

— Máte pravdu, — živo súhlasil Navrátil… — obávali sme sa vírusov, a medzitým nás zákerne napadli ultrafialové lúče. Dúfajme, že varovný prípad Fratevov bude naozaj posledný. Ihneď si musíme zhotoviť také helmy, aby nás bezpečne chránili…


OSADA NEVIDITEĽNÝCH


Lastovička s troma ubehlíkmi veľkým oblúkom obletela pevninu, na ktorej výprava pristála, preletela široký prieliv a zamierila do vnútra susedného svetadiela. McHardy sedel vedľa hlavného pilota Krausa, pozorne sledoval ubiehajúcu romantickú krajinu a porovnával ju s mapou, ktorú si zhotovil ešte na Lúči.

— Zaboč vpravo a drž sa pri pobreží, — obrátil sa ku Krausovi a ukázal na červený krížik na mape. — Osada, ktorú som objavil, je asi na týchto miestach — neďaleko polostrova v podobe konskej hlavy…

— Nikde nevidieť lietadlo, — vyhlásil Gruber, ktorý nervóznym zrakom prezeral vzdušný oceán koldokola.

— Nie mi je priam do smiechu, — vzdychol si. — Človek teraz naozaj nevie, kde na neho číha väčšie nebezpečenstvo — či z podzemného obydlia pri Nádeji, alebo z Lúča, alebo z tajomného sídla ešte tajomnejších Kvarťanov. Kiež by sme už boli dolu — vo vzduchu nás môže niekto ľahko zbadať — jedni alebo druhí…

— Neznervózňuj nás ešte aj ty, — oboril sa na neho Kraus.

— Chlapci, chlapci, načo tie spory? — Usiloval sa obidvoch chlapov upokojiť McHardy. — Podívajte sa radšej dobre dolu. Sme pri cieli. Za týmto zálivom je Konská hlava, a asi sto kilometrov vľavo je osada Kvarťanov. Podívame sa na ňu najprv zhora — alebo sa k nej priblížime po zemi?

— Zhora? Kdeže! Načo ich dráždiť? — rozčuľoval sa Gruber. — Možno majú protilietadlové delostrelectvo…

— Nateraz rozhodujem ja — na osadu sa podívame, — tvrdohlavo riekol Kraus. McHardy nervózne pokyvkal hlavou:

— Dobre — ale leť, prosím ťa, hodne vysoko. Tak to bude predsa len bezpečnejšie…

Lietadlo zakrúžilo nad polostrovom.

— Do zálivu ústia dve veľké rieky — to je dobré znamenie, — zaradoval sa Gruber. — Uľahčia nám cestu do vnútrozemia.

Kraus mlčky stiahol k sebe riadiacu páku. Lastovička stúpala k bezoblačnej lilavkastej oblohe. Krajina dolu sa rýchle menila na pestrofarebnú mapu. Jasnozelený pás vystriedal modrozelený, za ním sa ukázali strmé vysoké hory — a pod ich úpätím sa rozložila široká rovina, porastená pralesmi a stepnými travinami. Jedna z riek sa hadila nepravidelnou vlnovkou krížom cez rovinu.

— Tam — pri rieke — na kraji lesa —, — zašepkal McHardy a ukázal dolu k veľkej zákrute rieky, ktorá vytvárala akýsi malý polostrov. Uprostred neho bol pravidelný, zlatookrový obdĺžnik, zakončený na jednej strane troma cestami, ktoré sa rozbiehali do stepi a tam sa strácali v zeleni.

Gruber zamieril ďalekohľadom na záhadné miesto.

— Na obdĺžniku sú čudné stavby, — hlásil o chvíľku. — Majú podobu ostrouhlého ihlana. Na ich vrcholoch je niečo napichnuté…Mám dojem, že som zazrel aj nejaké konštrukcie…Škoda, že letíme tak rýchle — prales mi zakrýva výhľad…

— To nám stačí, — pokojne riekol Kraus. — Teraz máme aspoň istotu, že tu niekto býva a že je civilizovaný. Keď sa na neho podívame zblízka, potom uvidíme, čo treba robiť ďalej.

Lietadlo sa oblúkom vrátilo k zálivu a pristálo na hladine mora.

* * *


Doktor Zajac prišiel domov nezvyčajne skoro. — O deviatej hodine večer. Zahundral niečo na pozdrav, sadol si za pracovný stôl a zaboril hlavu do dlaní. Pani Zajacová k nemu ticho pristúpila a pohladila ho po vlasoch.

— Nevešaj hlavu…Možno sa im ešte nepodarilo zostrojiť vysielač…

— To uverím až naposledy — pre lietadlo, ktoré je tak skvele vystrojené, to nie je problém. Určite sa im niečo stalo, ináč by už dávno boli odpovedali. Veď varovnú zprávu a návod na vysielač vysielame už pol roka…

Vo dverách sa zjavil Jurko v pyžame. Jeho vlasy, žlté ako slama, boli rozčuchrané ako vrabčie hniezdo.

— Otecko — postavte ešte jeden Lúč a choďte ich hľadať…

— O tom sme už uvažovali, — zamyslene povedal Zajac. — Nejde to. A prečo vlastne ešte nespíš? Už aj do postele!

Chlapec rýchle zavrel za sebou dvere.

— Jurko za to nemôže, prečo na neho kričíš? — dôrazne zašepkala pani Zajacová. — A prečo by to nešlo?

— Predstavuješ si všetko náramne jednoducho, Hanka. Ako chceš niekoho nájsť v nekonečnom vesmíre? Vari slnečná sústava je bratislavská Petržalka? A keby tam bola len jedna. Tam sú naraz tri pokope. To skorej nájdeš ihlu v kope sena…Ale čo, ak sa tam naše zprávy vôbec nedostali? Veď naše výpočty mohli zlyhať.

— To neverím, — odporovala rozhodne pani Zajacová. — S observatóriami na Mesiaci sa pomocou gravitácie dorozumievate bez porúch — a aj spojenie s výpravou na Marse sa podarilo dokonale.

— To je pravda, ale Mars a trojhvezdie Centaura — to je istý rozdiel, — usmial sa trpko. — k Centaurovi letí svetlo vyše štyri roky — a na Mars bezmála dohodíš kameňom…Konečne — keď tak premýšľam, hádam by sme to predsa len mohli skúsiť so stavbou novej rakety. Pôjdem na Akadémiu — porozprávam sa tam s Chotenkovom…

— Vari tam nejdeš hneď? — opýtala sa Zajacová prekvapene, keď spozorovala, že Zajac si čosi ukladá do aktovky.

— Áno, hneď. Nemohol by som pre to spať…

* * *


Záves pri vchode do jaskyne sa rozletel a dnu sa vrútil Severson. — V skladišti sa zjavila nebezpečná puklina v stene. Zaraz musíme poistiť povalu…

Keď jaskyňu poistili podperami a všetci boli opäť pospolu, Molodinová energicky prehlásila:

— Prieskumné výpravy zatiaľ odložíme. Teraz sa musíme pustiť do stavby obytného domu a novej atómovej elektrárne. Táto udalosť ukázala, že naše obydlie je súčasťou vyhasnutej sopky a že pod vplyvom okolitých vulkánov môže dôjsť ešte k ďalším geologickým presunom. Nebolo by divu, keby nás tieto nepokojné skaly za živa pochovali.

Po chvíľke mlčania sa Navrátil popozeral po prítomných:

— To, pravda, znamená, že svoje plány musíme úplne prerobiť na základe nového prieskumu miestnych stavebných materiálov. Vyrábať stavebné hmoty umele v atómových laboratóriách bolo by príliš zdĺhavé. Ostáva nám jediná možnosť: použiť zariadenie, ktoré sme so sebou priviezli zo Zeme — a materiály, ktoré nám poskytuje tunajšia príroda. Teraz záleží na našom dôvtipe a znalostiach, ako tieto prostriedky najvhodnejšie využijeme… — Akademik Navrátil sa odmlčal. V priestrannej jaskyni zavládlo úplné ticho. Molodinová vstala z kresla a urobila niekoľko krokov.

— Pevne verím, že v najbližšom okolí nájdeme vápenec vhodný na výrobu cementu. Túto úlohu si vezme na starosť naša skupina. Vaša skupina, súdruh Navrátil, mohla by medzitým preskúmať tunajšiu vegetáciu a zistiť, nakoľko je možné používať tunajšie drevo na debnenie…O oceľ do železobetónu nebudeme mať núdzu…

Molodinovej skupina sa zaraz vydala na cestu vrtuľníkom. Aj Navrátilova skupina sa vybrala k neďalekému pralesu. Počasie im žičilo. Z jasnej oblohy sa usmievali všetky tri slnká — a prehriaty vzduch sa ani nepohol.

Pred západom najväčšieho slnka sa Navrátilova skupina vrátila.

— Ako ste pochodili? — opýtal sa nedočkavo Watson.

Navrátil sňal ochrannú prilbu a vreckovkou si pomaly utieral spotené vlasy.

— Zatiaľ zle. Drevo tunajších stromov je príliš mäkké a mokré. Na slnku síce rýchle schne, ale takto. — Vytiahol z kapsy skrútenú doštičku a položil ju na stôl… — To isté robí drevo všetkých ostatných stromov. Zdá sa, že je to tu na Kvarte akýmsi pravidlom. Pochybujem, že to inde vyzerá lepšie. Veď sme prezreli najmenej sto druhov rastlín…

— Drevársky priemysel tu nezaložíme — to je už isté, — riekol zamyslene Fratev.

— Ale veď vezieme so sebou nejaké drevo a umelé hmoty. Postačí, keď si zhotovíme niekoľko foriem a vyrobíme v nich prefabrikáty — takú veľkú stavebnicu, ako to robievame pri stavbách u nás na Zemi…

— Myšlienka je síce dobrá — ako vždy — ale veľa nám asi nepomôže, — ozval sa pri vchode hlas Molodinovej, ktorá práve vstúpila do jaskyne. Všetci sa prekvapene pozreli.

— Vápenec ste nenašli? — opýtal sa nedočkavo Watson. — Ako je to možné? Nech už žijeme v ktoromkoľvek geologickom údobí, vápenec tu niekde musí byť. Veď na Zemi ho nachádzame i v najstarších útvaroch — v silúrskom, devónskom, v permskom, jurskom — a to celé pohoria…

— Vápenec sme síce našli — na mnohých miestach — a sú ho naozaj hory, tak isto ako na Zemi. Ale…

— Ale?

— Tunajší vápenec a hliny, ako sme zistili, obsahujú veľké percento uhličitanu horečnatého a naskrze nevhodný pomer kysličníkov kremíka a vápnika. Sú také znečistené cudzími primiešaninami, že by bolo rýchlejšie a jednoduchšie vyrábať cement umele…

— Inšie nám nepozostáva ako sa vrátiť k mojej myšlienke, — opäť sa ozval Fratev. — Keď svoju stavebnicu nemôžeme vyrobiť z betónu, vyrobme ju teda z kameňa.

— Tiež som o tom premýšľal, — obrátil sa k nemu Navrátil.

— A čím chcete kameň dobývať? U nás na Zemi máme na to osobitné stroje, ktoré vyrezávajú stavebné bloky priamo zo skaly — a to hneď v potrebných veľkostiach a tvaroch…

U nás na Zemi, usmial sa Fratev. — Tam by sme si asi hlavu nelámali. Materiál je dávno preskúmaný — na stavbu jednoducho zmobilizujeme buldozéry, scrapery, žeriavy, vykladače — a stavba rastie priamo navidomoči…Ale keď sa trochu poobzeráme po Lúči, určite tam nájdeme dosť súčiastok, z ktorých môžeme potrebný stroj zostaviť.

— To je. síce pekné, ale hlavná vec chýba: kotúče kruhovej píly na kameň. Tvrdého plechu máme dosť, ale chýba nám obrábací stroj…Počkajte — aj ten by tu bol. Veď môžeme použiť elektroiskrového obrábania. Prístroj si zostrojíme ľahko…Fratev — ste chlapík.

— Na Lúč sa vyberieme hneď. Škoda, že nám už ostalo len jedno lietadlo. Čan-sua vezmite naspäť na Kvartu a zariaďte to tak, aby sme mohli Lúč riadiť na diaľku. Teraz sa nám tu zíde každá pracovná sila.

* * *


Lastovička preplávala popri niekoľkých ostrovčekoch, zarastených bujnou vegetáciou, a zamierila do spletitej delty mohutnej rieky.

— Ani stopy po nejakej civilizácii, — čudoval sa McHardy, keď vplávali do vnútrozemia. — Človeku sa skoro nechce veriť, že sto kilometrov odtiaľto bývajú rozumní ľudia. Obidva brehy sú pusté, akoby tu dosiaľ ľudská noha nevkročila.

— Rieka asi Kvarťanov nezaujíma, — uvažoval Kraus. — Majú krídla, a preto nepotrebujú lode.

— Ako to vieš, že majú krídla? Vari myslíš, že v osade, ktorú sme videli, bývajú tie neinteligentné opice? Pochybujem. Stavím sa, že obyvatelia osady sú celkom inakšie tvory — asi ako my…

Kraus sa škodoradostne zasmial.

— Ak sú inteligentné ako ty, Gruber, ďakujem pekne…

Gruber už chcel odpovedať, ale odrazu zmeravel. Mlčky ukázal na pravý breh a podával ďalekohľad.

Krausovi sa od prekvapenia pretiahla tvár.

— Čo sa robí? — opýtal sa McHardy.

— Ani sa nepýtaj a radšej pridaj plynu. Nerád by som sa s tými obludami stretol na besede…

Lastovička poskočila po vodnej hladine, až sa voda rozstrekla na všetky strany. Obrovské jaštery, ktoré sa prechádzali po brehu, to vôbec nevyrušilo z pokoja. Občas natiahli dlhý krk a odhryzli niekoľko podlhovastých listov z vysokých košatých stromov, pripomínajúcich naše druhohorné cykasy. Naľakal sa len okrúhlučký nízky jašter s niekoľkými končitými rohmi na čudnej hlave. Na mocných sloních nohách sa rozbehol priamo do húfa akýchsi brontosaurov. Tie sa však jeho bojovného výzoru nenaľakali. Ustúpili mu síce z cesty, ale pokojne sa pásli ďalej.

— Nezdá sa, že by nám boli nejako nebezpečné, — uľahčene riekol Kraus a vrátil ďalekohľad Gruberovi.

Rieka sa rýchle zužovala. Z obidvoch strán ju zvierali strmé brehy a nad nimi sa týčili k nebu hory s guľatými vrcholmi. Po hodine plavby sa Lastovička ocitla v uzučkom priesmyku. Rieka tu tvorila nebezpečné katarakty.

— Asi sme vo vstupnej bráne do ríše skutočných Kvarťanov, — hádal Kraus. — Rozsvieť reflektory, aby sme lepšie videli na cestu. Je celkom možné, že na druhom konci priesmyku nás prekvapí nejaká hliadka…

McHardy opäť zmiernil rýchlosť. Fantastické tiene, ktoré reflektory kreslili na zvlnených skalných stenách, ešte zvyšovali nervozitu ubehlíkov.

— Trochu pálenky by nezaškodilo, — vzdychol si McHardy, — nervy mi prasknú! — Kraus poťažkal samopal a niekoľko ráz štrkol poistkou.

— Len pokoj a rozvahu. Dnes to už, chlapče, bohužiaľ nejde, — poslať za seba do ohňa niekoho iného. Dnes všetko závisí jedine od nás…

— Radšej buď tichšie a nerozprávaj stále, — okríkol ho McHardy. — Pripadáš mi ako človek, ktorý ide v noci po lese a hovorí nahlas, aby si dodal odvahy… — Kraus na neho strelil očami, ale mlčal.

Konečne sa hory rozostúpili a do priesmyku prenikla žiara oranžového slnka. Hladina sa pozlátila, akoby sa rieka bola premenila na prúd tekutého zlata. Na úpätí hôr sa váľal ľahký opar, ktorý zastieral výhľad. Na brehoch sa znova zjavili pralesy. Hmýrili sa v nich najrozličnejšie zvieratá — a nad vrcholmi stromov poletovali širokokrídli obrovskí vtáci.

— Zastav na chvíľku, aby sme sa mohli dobre poobzerať, — panovačne riekol Kraus.

McHardy vypol motor a preľaknuto sa obrátil.

— Zbadal si niečo podozrivého? — opýtal sa prestrašene.

— Myslím, že ťa pošlem domov k mame. Spamätaj sa, človeče, — rozčuľoval sa Kraus.

— Len to svoje hrdinstvo nezveličuj, — primiešal sa do rozhovoru Gruber. — Sme tu príliš vystrčení — raz-dva môžeme dostať jednu zľava i sprava. Z brehu nás majú na muške. Radšej by som sa videl na pevnej pôde…

Kraus si chvíľku očami premeriaval Grubera.

— Konečne máš — pravdu, — usmial sa. — Nemám totiž rád zbabelosť, — riekol miernejším hlasom na ospravedlnenie. — Zaboč, prosím ťa, k pravému brehu…Prezriem si ho sám, — dodal, keď lietadlo priplávalo k plytčine. — Zatiaľ buďte pripravení — hneď sa vrátim. — Skočil priamo na vlhkú piesočinu a opatrne postupoval k húštinám.

Hneď pri prvom kre vyplašil akéhosi vtáka, ktorý protivné zahvizdol a vzlietol do výšky. Na jeho varovný signál sa všetky zvieratá v pralese dali do pohybu. Vetvy s obrovskými listami sa rozkývali pod telami čudných plazov. O chvíľku opäť všetko stíchlo.

— Ľudia tu asi nie sú, — povedal si Kraus, keď vstupoval do húštin. — Zvieratá zrejme mali dosiaľ pokoj… — Po niekoľkých krokoch nerozhodne zastal. Oprel sa chrbtom o hrubý šupinatý kmeň vysokého stromu, aby bol krytý odzadu, a pozorne si prezrel kry pred sebou i spleť vetiev nad hlavou.

Na jednom kre ho upútali čudné plody, navlas podobné trsom našich banánov. Ich jasnožltá farba sa nápadne odrážala od zelene listov. Odtrhol si jeden podlhovastý plod.

— Naozaj — je to banán, — radoval sa, keď odlupoval žltú šupu. — A aký je mäkký. Asi už dozrel… — Chcel zahryznúť do dužiny, ale keď už mal banán pri ústach, zaváhal. Čo ak je jedovatý? Veď rastie v úplne inom prostredí…Odhryzol teda maličký kúštik a opatrne ho prevaľoval na jazyku. Chuť aj vôňa pripomínali ozajstný banán.

Ďalej už o tom nepremýšľal. Dal sa do jedla…

— Je tam akosi dlho, nestalo sa mu niečo? — strachoval sa Gruber, keď uplynulo pol hodiny a Kraus sa stále nevracal.

— Tiež sa bojím, — prisvedčil McHardy, — choď sa za ním pozrieť. Keby si zbadal niečo podozrivého, vystrel na poplach, prídem ti na pomoc.

Len čo Gruber urobil niekoľko krokov, začul akýsi hlas, ktorý vychádzal z húšťavy. Napol sluch, aby zvuky lepšie rozoznal.

— Kraus. S kým sa tam rozpráva? — Na kraji pralesa zastal a znova načúval. Teraz už porozumel jednotlivým slovám:

— Tak čo, moji milučkí, ako sa vám ľúbim? No — len sa nehanbite, drahí Kvarťania, veď ja vám nič neurobím, nie som taký zlý, ako si to o mne niekto myslí…Uvidíte, že budeme dobrými priateľmi. — Áno — áno, vy budete pracovať, a ja vám budem radiť. A tým dvom, čo trčia v Lastovičke, tým veľmi neverte.

Gruber sa chytil za hlavu a ozlomkrky bežal k lietadlu.

— Kraus sa rozpráva s Kvarťanmi, — zakričal na McHardyho a oprel sa o trup Lastovičky.

— S Kvarťanmi? Kde? Prečo? — vyjachtal zmätene McHardy. Gruber mlčky ukázal k pralesu. Už sa tam chceli obidvaja rozbehnúť, keď sa Kraus zjavil.

Šiel ťažko. Neistou rukou sa pridržiaval vetiev a listov. V náručí zvieral niekoľko veľkých trsov žltých banánov.

— Haló, kamaráti — ahoj! — zvolal chrapľavým hlasom a zatackal sa. McHardy s Gruberom mu vybehli oproti a chytili ho pod pazuchy.

— Ty si sa ale doriadil…Kde si vzal pálenku? — vypočúval ho McHardy.

— A kde si vzal tie banány? — čudoval sa Gruber.

Kraus opísal rukou nepravidelnú krivku a mútnymi očami zažmurkal na spoločníkov:

— To všetko — Kvarťania — zlatí chlapci — vypili sme si, zajedli — vezmite si tiež, — strčil trsy banánov Gruberovi. — A — a — dajú vás pozdravovať.


— Pozdravovať — a kde sú? — krútil McHardy nedôverčivo hlavou.

— Tam — preč, — hodil rukou Kraus a sadol si do piesku napriek všetkému úsiliu chlapov, ktorí ho držali. O chvíľku zaspal.

Preniesli ho do lietadla a položili na zem.

— Urob mu skúšku krvi, či sa neotrávil, — nariadil McHardy. Výsledok skúšky bol prekvapujúci.

— Štyri percentá alkoholu. Ináč nič škodlivého…

— To mi nejde do hlavy, — škrabal sa McHardy za tylom. — Vari by mu Kvarťania hneď na prvé stretnutie dali pálenku? To neverím. Ale kde ju vzal?

— Prečo by si tomu neveril? Je celkom možné, že nás pozorujú už dlhší čas a že na neho čakali v pralese, aby ho opili…

— Počkáme, kým sa preberie — azda nám potom prezradí viacej. — Opití mávajú všelijaké vidiny a myšlienky. Ak skutočne stretol Kvarťanov a ak sú naozaj takí pohostinní, nemusíme sa ich príliš obávať. Čím prv sa dostaneme k ich osade, tým lepšie…

Lastovička sa dala do pohybu. Rieka sa krútila hneď doľava, hneď doprava. Vysoké hory, ktorými ubehlíci prešli, stratili sa v striebristých hmlách nad obzorom. Široko, ďaleko sa rozprestierala nedohľadná rovina. Prales na pravom brehu redol, až sa nakoniec premenil na trávnatú step s ojedinelými kermi a balvanmi.

Gruber si ošúpal jeden z banánov a už otváral ústa, aby si odhryzol, keď ho McHardy zadržal:

— Nejedz to, nevieš, či to nie je na nás nachystané ako nástraha.

— Kraus ich jedol tiež. Podívaj sa — v tomto trse niekoľko banánov chýba. A ja som nejedol čerstvé ovocie najmenej desať rokov. Vezmi si…

— Ako chceš, — odsekol McHardy. — Ale keď ti bude zle, potom za mnou nechoď…A nezabúdaj, že si v Lastovičke pozorovateľom.

Gruber si rýchle priložil ďalekohľad na oči a plnými ústami hovoril:

— Banány sú výborné a chutnajú ako pálenka, mám dojem — že Kraus…áno — opil sa z týchto banánov. A Kvarťanov si jednoducho vymyslel. Aj mne to už lezie do hlavy. — Vidím pred sebou osadu Kvarťanov…

— Vy ste sa všetci zbláznili. Hovoril som ti, aby si tie banány nejedol. Daj to sem. — Vzal mu ďalekohľad z ruky a zamieril ním do zátoky, ku ktorej sa práve blížili. V zornom poli ďalekohľadu sa skutočne zjavili stavby Kvarťanov.

McHardy obrátil Lastovičku o deväťdesiat stupňov a rýchlo zamieril k ľavému brehu. Rieka v týchto miestach vytvárala dve zákruty v podobe písmena S. Ubehlíci zazreli záhadnú osadu práve vo chvíli, keď plávali do zákruty v spodnej časti písmena. Osada bola rozložená uprostred polostrova, ktorý vytváral hornú časť S.

Ľavý breh a celý dolný polostrov pokrýval prales, takže sa osada ubehlíkom stratila z očí.

Lastovička uviazla v piesku. Nad jej krídlami sa rozkladali široké koruny pokrútených stromov. Prales bol dosť riedky a zdalo sa, že nesie stopy po zásahoch človeka.

McHardy sa dlho obzeral na všetky strany. Keď nezbadal nič podozrivého, otvoril dvere lietadla a vystúpil na breh.

— Poď von — a tým banánom už daj pokoj, — riekol dôrazne, keď spozoroval, že Gruber pokračoval v jedle.

— Opatrne, pán kolega, — hundral Gruber.

McHardy si bezradne sadol na vetvu, ktorú zrazil vietor na zem. Načúval. Vtom Gruber začal hlasno spievať. McHardymu sa nahrnula krv do hlavy. Odlomil z vetvy, na ktorej sedel, pevnú suchú palicu a skočil do lietadla. Zahnal sa. Gruber sa bezvládne zrútil na podlahu a ani nehlesol.

McHardy odhodil palicu a zatriasol Krausom. Keď sa nehýbal, zbehol k rieke a nabral do prilby vody. Ale ani studená sprcha nepomohla. Kraus ležal stále nehybne ako omráčený Gruber.

Oranžové slnko medzitým zapadlo. Aj veľké žlté slnko sa chýlilo k obzoru. Len krvavá Proxima kraľovala priamo nad hlavou.

Nad pustou stepou sa zjavili mračná. Najprv niekoľko bielych barančekov, hneď za nimi kopy — a im v pätách tmavé chmáry, hrozivo sa prevaľujúce po oblohe.

Lietadlom zahojdal prudký vietor.

McHardy rýchle pripútal Lastovičku k niekoľkým kmeňom, aby ju v búrke nepostihol rovnaký osud ako v prvú noc po pristátí.

Prudké nárazy vetra prebudili najprv Krausa. Poľakane sa rozhliadol po kabíne, a keď zazrel Grubera, zatriasol ho.

— Čo sa robí? Kde sme? Čo sa stalo? Žiadna odpoveď.

Rýchle vstal a vybehol z lietadla. Na brehu ho McHardy privítal posmešným úsmevom.

— Pán veľkomožný sa už vyspali? A čo robia Kvarťania? Nepozvali nás na večeru a na nocľah? Ako vidíš, blíži sa búrka. Veselo nám tu nebude…

— Akí Kvarťania? Čo to vravíš?

— Veď si tvrdil, že si sa rozprával s Kvarťanmi. Čím ťa tak opili?

— O ničom neviem, — podíval sa Kraus na McHardyho podozrievavo.

— Čo sa stalo? Hovor! Prečo je Gruber v bezvedomí?

— Opil sa ako ty — z banánov, čo ti dali Kvarťania.

— Mám dojem, že opitý si predovšetkým ty…Počkaj, už si spomínam — banány som skutočne jedol.

— Teraz niet času na dlhé dohady — pozri na oblohu. Musíme si tu niekde nájsť bezpečný úkryt. A podívame sa aj na osadu. Je neďaleko odtiaľto.

— Osada Kvarťanov?

— Nič inšie nám nepozostáva. Ostatne — máme zbrane…

— A oni majú holé ruky, však? — uškrnul sa Kraus.

— No, nič. Ľúbi sa mi, že ťa zbabelosť opustila. Poďme…

Víchor zmocnel. Lomcoval korunami stromov, hvízdal a skučal, až ubehlíkom behal mráz po chrbte. Občas sa s veľkým rachotom zrútila na zem obrovská haluz. Konečne sa obidvaja chlapi dostali na breh rieky.

S údivom pozerali na vysoké ihlany, ktoré sa dvíhali nad druhým brehom. Veľké gule, upevnené na ich vrchole, ako zrkadlo odrážali červené blesky, mihajúce sa v oblakoch. Hoci sa už zotmelo, v osade sa neukázalo ani jedno svetlo. Len ihlany múrov bez oblokov nemo trčali do výšky.

Kraus vyliezol na strom, aby mal lepší rozhľad, a ďalekohľadom si pozorne prezeral čudné stavby. Najviac ho zaujali vysoké oceľové konštrukcie, upevnené na veľkej ligotavej pologuli. boli to vlastne stožiare, okolo ktorých sa vinula široká kovová špirála, rozširujúca sa smerom hore. Dokopy boli štyri. Len jedna stála kolmo k zemi, ostatné sa nakláňali najrôznejšími smermi.

Práve vo chvíľke, keď oranžové slnko zapadlo za obzor, jedna z ligotavých gulí zažiarila zeleným svetlom.

— Videl si? — opýtal sa dolu McHardy.

— Áno, videl, ale človeka som ešte nezbadal.

— V takom počasí sa ani nečudujem, — kričal McHardy do lomozu búrky. Strhol sa prudký lejak.

— Ponáhľajte sa rýchle naspäť, oblečieme si skafandre. Takto premokneme do nitky, — volal opäť McHardy.

— Máš pravdu a súčasne sa podívame, čo robí Gruber a Lastovička. Hádam sa im dosiaľ nič nestalo… — Kraus zliezol zo stromu a vydali sa na spiatočnú cestu. Tentoraz nie cez prales, ale pozdĺž rieky.

Lietadlo sa zmietalo na rozbúrených vlnách a Gruber, ktorý sa medzitým prebral z omráčenia, pobiehal bez skafandra po brehu. Keď zbadal svojich kamarátov, bežal im v ústrety.

— Prečo ste ma opustili?

— Buď rád, že sme sa nedoriadili ako ty, — upokojoval ho McHardy. — Boli sme pozrieť na osadu.

— No a?

— Ráno sa podívame lepšie. Teraz ešte zalezieme v skafandroch niekam medzi hrubé stromy — a do rána to nejako prečkáme.

Nad ránom sa búrka utíšila. Lietadlo ležalo v piesku na brehu, prikryté lístím a vetvami. Kraus rýchle preskúšal motory. Všetko bolo v poriadku, len balančné krídelká boli trochu poškodené.

— To je maličkosť, o chvíľu to bude opäť v poriadku. Bál som sa, že to bude po búrke horšie, — povedal s úľavou Kraus a pomaly si vyzliekal skafander.

Svitalo.

— Ponáhľajme sa, ráno hádam bude v osade živšie. Konečne sa nám azda podarí niekoho zazrieť, — navrhoval Kraus.

Dohodnuté — vykonané.

McHardy ostal teraz na stráži pri lietadle a Kraus s Gruberom šli na výzvedy.

— Poď za mnou hore, aby si lepšie videl, — vyzýval kolegu Kraus. Na vrchole sa Gruber s údivom zahľadel na osadu.

— Čudné — dnes sú špirálové konštrukcie naklonené celkom ináč, ako boli včera. Dobre som si ich sklon zapamätal.

— Po takej búrke sa tomu čuduješ?

— Búrka s tým nemá nič spoločného, — odporoval Kraus.

— Veď za búrky som na konštrukcie pozeral, ani sa nepohli, ani najmenej. Asi ich obrátili Kvarťania…Načo ich vlastne majú.

— Ani ma to nezaujíma. Radšej by som si prezrel tunajších obyvateľov, aby som vedel, s kým mám tú česť…

— Asi neskoršie vstávajú. Počkáme…

Čakali hodinu — dve — tri, až sa priblížilo poludnie.

— Ani myš sa tam nepohla, — riekol Gruber. Kraus potriasol hlavou.

— To sa teda veľmi mýliš. Ani si si nevšimol, že sa konštrukcie opäť obrátili. Mám dojem, že sú to akési zberače slnečnej energie. Podívaj sa, tá prvá, čo je k nám najbližšie, smeruje presne na najväčšie slnko — a druhá na oranžové…

— Máš pravdu, ani by som si toho nebol všimol — áno, je to tak. Tretia mieri priamo k obzoru, kde práve vychádza červená Proxima, — súhlasil Gruber hlasito. Kraus mu zapchal ústa dlaňou.

— Pst, tichšie, veď sa tu môžeme prezradiť.

— Komu? — divil sa Gruber. — Veď sa tu dosiaľ nikto neukázal — všetci zaliezli do dier ako hraboše.

— To nemôžeš nikdy vedieť. Možno práve v tejto chvíli nás niekto sleduje — trebárs ďalekohľadom…

Gruber sa zachvel, ale pri pohľade na záhadné stavby bez oblokov sa hneď spamätal.

— Potom by Kvarťania museli mať röntgenové oči…

— A čo ak majú? Ako to môžeme vedieť? Ešte sme ich nevideli…Priam tak dobre si nás môžu obzerať z tých lesklých gúľ. Alebo — môžu byť neviditeľní.

— Neviditeľní? To nemyslíš vážne?

— A prečo nie? Život sa môže prejavovať v najrôznejších formách.

Gruber sa na neho spýtavo pozrel.

— Počúvaj, nejedol si zase tie banány? — opýtal sa s úsmevom.

— Neboj sa, som triezvy ako rybička. A ako je to s Kvarťanmi, o tom rozhodne čas. Niekoľko dní budeme osadu pozorovať, a keď za ten čas nikoho nezbadáme, začnem veriť, že tu bývajú neviditeľní ľudia. Niekto len musí tie konštrukcie riadiť — samy sa neobracajú k slnku ako slnečnice. A niekto aj tie stavby musel postaviť. Nevyrástli vari zo zeme ako púpava.

— Možno je celá osada riadená na diaľku…

— Možno. Ostatne — presvedčíme sa o tom, keď osadu navštívime…

— Počkaj — ešte mi niečo prichodí na um: Nie sú tí Kvarťania mikroskopicky maličkí?

— Filozofovanie tu nepomôže. Teraz sa musíme čo najrýchlejšie vrátiť k Lastovičke. Ani nie o pol hodiny začnú naši kolegovia pravidelné vysielanie pre ľudí na Zemi. Zaujíma ma, čo je dnes v podzemnom obydlí nového.


NEBEZPEČNÝ SUSED


Šíp doletel k Lúču.

Čan-su vyšiel Fratevovi oproti. Bol nápadne vážny. — Bolo po jeho zvyčajnom úsmeve. Čelo mu rozrývali tri zvislé vrásky.

— Práve som chcel zapnúť vysielač — zachytil som zo zeme závažnú zprávu — strašnú, — riekol zronený. — Svetová akadémia vied nám ju posiela už niekoľko týždňov — pomocou gravitačného poľa. Prečítajte si to, — podal Fratevovi hárok papiera a chvejúcou sa rukou prešiel si po čiernych vlasoch.

— Astrogravimeter pracuje? To je úžasné. — Fratev vytrhol Čan-suovi papier. Konečne spojenie so zemou. Dychtivo sa začítal, ale už po prvých slovách zbledol. Nemýli sa? Je to vôbec možné? Dal sa čítať znova.

— McHardy a Gruber sú zločinci. Do hroma. — Vedeli sa pretvarovať…Ale kto môže byť tretí? — obrátil sa k Čan-suovi.

— Ako to môžem vedieť? Možno ja, — usmial sa trpko.

— Tak som to nemyslel, priateľu. Priam tak dobre by som to mohol byť aj ja. Prekliate bratstvo podliakov.

Fratev sa nahol k okrúhlemu oknu a zahľadel sa k obrovskej guli, ku Kvarte, ktorá nehybne visela na koberci hviezd.

Čan-su si stal vedľa neho a rozčúlene bubnoval prstami na sklo.

— Tak mi prichodí na um — McHardy tu mal službu predo mnou. Je celkom možné, že zprávu Akadémie zachytil a spoločne s ďalšími dvoma „bratmi“ zavčasu upláchol — pod zámienkou, že ide preskúmať rieku Nádej.

— Máte pravdu — je to celkom možné, ale ja si skorej myslím, že Lastovička utonula niekde v močariskách pod vodopádom. Keby ste videli tú zákernú krajinu. Príroda ich potrestala za nás. Ale — veď to znamená, že Kraus bol tretí. Spomínam si, že na prieskumnú výpravu po Nádeji sa najprv prihlásil McHardy — a hneď po ňom Kraus, ktorý ako tretieho navrhol Grubera.

— V tom prípade je moja domnienka správna. Zločinci ušli a skrývajú sa niekde na Kvarte. Miesta je tu pre nich dosť, veď planétu ešte nepoznáme. Počkajte chvíľu — oznámim to Navrátilovi a Molodinovej. Nech sa dolu rozhodnú sami. Zatiaľ sa podívajte na kontrolný záznam v astrogravimetri, ešte som ho celý

neprezrel. Možno na páse nájdete aj iné dôležité zprávy. — Čan-su si nasadil slúchadlá a sklonil sa k mikrofónu vysielača.

Fratev odišiel do observatória a pomaly prevíjal kontrolný pás. Čiarka — bodka — čiarka, čiarka — bodka, čiarka…

— Pozor, pozor, — opakovala sa zpráva znova.

Až po desiatom opakovaní prišiel na inú zprávu:

— Čakáme na skorú odpoveď. Nasleduje návod ako postaviť vysielače, založené na princípe využitia gravitačného poľa… — Rýchle vytiahol z vrecka blok a písal…

* * *


— Našiel si niečo? — opýtal sa McHardy Krausa, ktorý prirazil s gumeným člnom k brehu.

— Široko-ďaleko nič, — riekol Kraus sklamane. — Rovina — rovina — samá rovina. Asi sa budeme musieť vrátiť do hôr, ináč poriadny úkryt nenájdeme. A kde je Gruber? Ešte sa nevrátil?

— Ešte nie, sám som už preto netrpezlivý. Hovoril, že si len prezrie prales v najbližšom okolí. Dúfam, že sa mu cestou nič neprihodilo. Ale streľbu som nezačul. A ako ho poznám — pálil by ako blázon pri prvom podozrení.

Vzápäť nato sa Gruber vyrútil z húšťavy. Obidvaja chlapi sa poľakane obrátili.

— Zle je, zle je. V osade Neviditeľných sú jaštery — obrovské, — zatackal sa a klesol na piesočinu. Vypleštené oči mu horúčkovito blčali.

McHardy sa rozbehol k lietadlu. Pri pohľade na zaisťovacie laná vykríkol:

— Rýchle uvoľnite Lastovičku.

O niekoľko málo sekúnd sedeli už všetci traja v kabíne a lietadlo sa rozbehlo po hladine.

— Drž sa pri ľavom brehu, aby nás z osady nezazreli, — radil udychčaný McHardy Krausovi, ktorý Lastovičku riadil.

— Vzlietni radšej do vzduchu — jaštery lezú za nami. A pred nami sú tiež, — bľabotal Gruber.

— Kde? — mykol sa Kraus. Poľakane sa obzrel. Keď nič podozrivého nezbadal, začudovane sa pozrel na Grubera. — Kde vidíš tie jaštery? Ukáž mi ich. Podívaj sa, čo má v batohu, — pokynul hlavou McHardy a zmiernil rýchlosť. — Mám dojem, že sa zase opil.

McHardy sa nahol nad Gruberom.

— Opil sa. Stačí privoňať…

— Prevezmi riadenie, — požiadal ho Kraus. Pomaly vstal z kresla a narovnal sa. — Porátam sa s ním sám…Tak náš drahý priateľ tajne chodieva na pálenkové banány… — Prudko buchol do Grubera. — Koľko si ich zjedol? Hovor, lebo na mňa budeš do smrti pamätať!

— Len dva-tri — to nič nie je…Ver mi, preboha, že sú tu jaštery.

— Kraus očervenel a zrazil opilca na dlážku.

— Piť sa nebude, rozumiete, aspoň teraz nie. To by sme rýchle dobojovali. Alebo sa azda chcete hlúpo dať zožrať zvieratám alebo mäsožravej rastline? Ani hlt, rozumeli sme si, či nie je tak? — McHardy mlčky prikývol.

Lastovička sa priblížila k horám. Neďaleko úzkej úžľabiny vtekal do rieky väčší potok.

— Zdá sa, že vyteká z hôr, — mienil McHardy. — Po ňom sa pohodlne dostaneme k ďalším stenám a tam už niečo nájdeme.

— Najprv po ňom prejdeme na člne, — riekol rozhodne Kraus. — Možno tu nie je dosť hlboko a Lastovička by nám mohla uviaznuť na dne.

Prirazili s lietadlom k brehu a priviazali ho niekoľkými lanami o mohutné kmene pokrútených stromov.

Grubera zviazali do kolesa, aby v opilosti niečo nevyviedol. Keď sa presvedčili, že je všetko zabezpečené, lietadlo starostlivo zamkli a vydali sa na cestu.

McHardy vesloval a Kraus so samopalom v rukách pozorne sledoval okolie.

Miestami žiarili v temnotách pralesa svietiace plody, o ktorých podala zprávu výprava Molodinovej z údolia Svetiel. Spleť lián a víchricou pováľané stromy sťažovali cestu tak, že sa ubehlíci často museli striedať pri veslách.

— Človek je niekedy naozaj pochabý, — rozčuľoval sa spotený Kraus.

— Prenosný motor som zabudol v skladišti. Teraz sme sa tu mohli prechádzať ako páni, len voda by za nami striekala. Ech, ech, nesmiem na to ani pomyslieť, — trepol päsťou do kraja gumového člna.

Prales stále redol, až celkom ustúpil nízkym kroviskám. Koryto rieky sa nečakane rozšírilo. Ubehlíci vplávali do krajiny, pripomínajúcej permské močiare. Rastliny tu mali celkom inú podobu ako v pralese. Prevládali dva druhy — vysoké štíhle stromy so šupinatými kmeňmi a jazykovitými listami žltozelenej farby — a husté kry so slabučkými kmeňmi a pravidelnými vejármi uzučkých valcovitých listov ako u našich prasličiek.

Veľké žlté slnko nepríjemne pálilo. Oranžové slnko sa už približovalo k obzoru — práve v miestach, kam mieril čln s dvoma chlapmi. Aby ich prenikavá žiara neoslepovala, Kraus si dal na nos veľké tmavé okuliare a McHardy si priclonil oči rukou. Pátravým pohľadom skúmali krajinu pred sebou. Zrazu sa hladina neďaleko člna podozrivo zvlnila. McHardy rýchlym trhnutím vesiel čln zastavil a s napätím sledoval pohyby mútnej vody.

— Krokodíl! — vykríkol Kraus, keď sa nad hladinu vynorila dlhá papuľa a za ňou plochá široká hlava.

Krytolebec čudných tvarov bol nečakaným stretnutím rovnako prekvapený ako chlapi v člne. Prudko sa mykol a zmizol v hlbinách močiara. Len sčerená hladina a občasné plesnutie plochého chvosta prezrádzali dráhu jeho úteku. Bežal k vyvrátenému šupinatému kmeňu, na ktorom sa vyhrieval druhý najmenej dvojmetrový jašter.

Močiarom sa rozľahla bubnová paľba zo samopalu. Zasiahnutý jašter široko otvoril papuľu, vyzbrojenú drobnými zubmi, a pomaly skĺzol z kmeňa do vody. Na hladine sa o chvíľku ukázalo jeho žlté brucho s fialovými škvrnami.

Nad spleťou prasličiek zakrúžilo niekoľko dlhonohých vtákov s veľkými zobákmi. Zmätene zamávali krídlami, fňukavo zakrákali a zmizli z dohľadu.

— Vesluj rýchlejšie, nech už z tej prekliatej džungle vybŕdneme, — súril Kraus McHardyho. — V horách bude bezpečnejšie. Ukáž, ide ti to akosi pomaly, asi ti už neslúži srdce, — vytrhol mu netrpezlivo vesla z rúk.

Oblé pravidelné vrcholy strmých veľhôr sa už dvíhali nad ľavým brehom rozsiahlej zátočiny.

Kraus naozaj napínal všetky svoje sily. Onedlho sa zomdlene sklonil a zašepkal.

— Ďalej už nevládzem, vesluj zase ty!

McHardy si presadol k veslám.

Preplavili sa niekoľkými zákrutami, ale močiar stále pokračoval. Zdalo sa, že hory ustupujú a uvoľňujú miesto nekonečným močariskám.

Ani vietor zločincom nežičil. Pomaličky sa obrátil a prudko im dul priamo do tváre.

Veľké žlté slnko pohaslo a celú oblohu zastrel tmavý červenkavý mrak.

McHardy pustil vesla a s výkrikom si pritisol prsty na oči.

— Piesok! Víchor prináša z hôr piesok. Rýchle do skafandrov.

— Máme málo kyslíka, — namietal Kraus, ktorý si oči chránil okuliarmi. Ale aj on čoskoro čiahol do batoha po skafander…

Konečne sa pred uštvanými ubehlíkmi zjavilo ústie rokliny. Jej fantasticky zvlnené steny pôsobili v matnom červenom osvetlení príšerne. Akoby boli vplávali do rozbúreného mora, ktoré švihnutím čarodejného prútika zrazu skamenelo.

Víchor v rokline sa trochu utíšil, ale tým viacej kvílil v dierach a záhyboch lávovitých skál.

Čím viacej sa blížili k horám, tým divokejšia bola roklina. Tu a tam viseli z vrcholkov skál široké kaskády stuhnutej lávy, ktoré vytvárali akési oblúkové mosty nad hladinou riečky.

Pod jedným sa čln zastavil.

— Tu je úplné bezvetrie, a miesta je tu dosť aj pre Lastovičku, — povedal zadychčaný Kraus. — Tu ju nemôže poškodiť ani najprudšia búrka. Na dnešnú noc ju sem dopravíme a zajtra uvidíme…

McHardy mlčky vytiahol z Vrecka špagát s malým oloveným závažím a spustil ho na dno.

— Hĺbka vyše troch metrov — to by stačilo aj pre Lúč, — riekol s úľavou. — Ale ešte musím zmerať hĺbku v močiaroch.

— Zmeriame ju na spiatočnej ceste — len čo sa piesočná búrka utíši.


* * *


Prudký náraz o stenu prebral Grubera z mrákot. Chvíľu tupo hľadel pred seba.

Po novom náraze sa posťahované údy prihlásili k životu.

— Azda som si nedolámal ruky a nohy? — blyslo zajatcovi hlavou, keď pocítil pálčivú bolesť v celom tele. Chcel vstať, ale pokus sa skončil nezdarom. Bezmocne sa prevalil z boka na bok.

Len teraz spozoroval, že je poviazaný. Poľakane sa poobzeral. Kabína lietadla tonula v červenkavom šerosvite.

— Kraus! McHardy! — Ale výkrik mu uviazol v hrdle.

— McHardy, Kraus! — opakoval zúfalo.

Žiadna odpoveď. Len dolu pod lietadlom plieskali vlny o plaváky a z diaľky doliehalo skučanie vetra.

Zúrivo sa zmykal a pritisol ucho k stene.

„Prší,“ pomyslel si zmätene, keď začul monotónne šušťanie.

Skĺzol pohľadom na druhé okno. Na skle nebolo ani jednej kvapky. Len krvavá obloha hrozivo nazízala do vnútra…

— Kraus, McHardy, kde ste? — dralo sa mu z hrdla, stisnutého od hrôzy. — Prečo ste ušli…Chcete, aby som tu zahynul ako zviera?

Napol všetky sily, aby putá pretrhol.

Nadarmo. Zarezávali sa mu hlbšie do boľavých svalov, ale nepovolili.

— Podliaci, lotri, — v zúfalej zúrivosti sa váľal po dlážke.

Až keď narazil hlavou do operadla sedadla, spamätal sa. Pomaly si uvedomoval, že zúrivosťou nič nedokáže…

Dlho ležal nepohnuto, aby načerpal nových síl. Potom opatrne ohmatal povrazy na kolenách. Neboli tak utiahnuté, ako sa sprvoti zdalo. Opatrne ich stiahol…

Konečne sa mu podarilo vyslobodiť aj ruky.

S námahou sa doplazil k sedadlu hlavného pilota.

— Odniesli aj riadiacu páku, aby som sa nemohol pohnúť z miesta, — zasipel pri pohľade na riadenie lietadla. — Udám ich, udám. Všetko na nich poviem, všetko.

Trasúcou sa rukou zapol vysielač a naladil ho na kmitočet, ktorý používali vedci na miestne rozhovory. Chytil mikrofón a prepol ho na príjem, aby sa presvedčil či je vyladená voľná vlna.

— Máte pravdu, súdruh Navrátil, — ozval sa známy Fratevov barytón. — Celkove to nie je také zlé. Fajka síce čmudí poriadne, ale nebezpečenstvo nám zatiaľ nehrozí. Ťažko je odhadnúť, či vyhasína, či odpočíva medzi erupciami.

— Pred chvíľou sme šťastlivo pristáli neďaleko krátera. Po žeravej láve tu niet ani stopy, len jazyky plameňa občas oliznú klbá dymu. Pôda pod nami je celkom pokojná — výbuchu sa zatiaľ nemusíme obávať.

— Pokúste sa zistiť, aký dlhý čas uplynul od posledného výbuchu, — požiadal Navrátil.

— Už som to urobil, — pohotovo odpovedal Fratev. — Lávový prúd je starší

ako vyhĺbené údolie pod sopkou, pretože visí na svahu nad priehlbňou ako píšťaly veľkého organa.

— Že výbuch nastal už veľmi dávno, potvrdzujú aj stopy erózie — na stuhnutej láve pod kráterom.

— Tým ste ma veľmi nepotešili, priateľu. Len si spomeňte na Vezuv. Tiež ho už považovali za vyhasnutý. A čím dlhší bol čas jeho pokoja, tým mocnejšie boli potom výbuchy.

— Nuž dobre — povedzme, že naším susedom je brat nespoľahlivého Vezuvu. Ale aj tak môžeme byť ešte bez obáv. Nakoľko viem, erupcia Vezuvu hlási svoj príchod zemetrasením a pohybmi pôdy. A ako som vám už oznámil, pôda pod našimi nohami sa ani nezachveje. Nemôžem si pomôcť, som presvedčený, že naša Fajka sa len trochu prebrala zo spánku, aby si trochu zabafkala a len trošičku nás postrašila.

— Opatrnosti nikdy nie je dosť, — povedal vážne Navrátil. — Vulkány mávajú svoje vrtochy a o prekvapenie nebýva u nich nikdy núdza. Veriť im rozhodne nemožno…Ktorým smerom je kráter viacej otvorený? Obávam sa totiž bahenných prúdov, ktoré tečú rýchlejšie a sú oveľa nebezpečnejšie ako lávové prúdy. Nerád by som, aby z našej osady na „Prestretom stole“ boli druhé Pompeje…

— Chvíľočku — podívam sa — tým som sa tak dôkladne dosiaľ nezaoberal, — rýchle odpovedal Fratev a v prijímači zabzučali motory helikoptéry.

— Práve sa vznášame priamo nad kráterom vulkánu. Môžeme ho celkom dobre prezrieť. Vietor totiž odháňa dym nabok.

Priehlbeň kráteru má asi dvadsaťpäť metrov v priemere.

Otvor sopúcha smeruje — pre päť rán do vrán — priamo k nášmu podzemnému obydliu. Na tú stranu je aj kráter otvorený najviacej…

— No to je pekná robota…Pozrite ešte na opačnú stranu sopečného kužeľa, či tam nie sú parazitické krátery…

Prijímač sa odmlčal.

Gruber sa zlomyseľné usmieval. Nebezpečenstvo, ktoré hrozilo vedcom, pôsobilo na jeho rozkvasenú náladu ako balzam.

— Nie som sám. Aj im sa leje voda za sáry, — utešoval sa. — Keby ich všetkých chcel vziať čert. Ak mám zahynúť ja, nech zahynú aj ostatní. Nech sa trebárs celá Kvarta aj so Zemou a celým vesmírom rozpadnú na atómy.

Z myšlienok ho vyrušil Fratevov hlas.

— Na severozápadnej strane sopečného kužeľa sú dva vedľajšie krátery, — hlásil takmer po vojensky. — Zdá sa však, že sú upchané, dym z nich nevychádza.

— Ďakujem vám. To stačí. Pri hlavnom kráteri umiestnite seizmograf s vysielačom a vráťte sa domov. Škoda každej stratenej hodiny. Roboty tu budeme mať vyše práva. S gravitačným vysielačom môžeme byť za mesiac hotoví. Viete dobre, ako netrpezlivo očakávajú na Zemi našu odpoveď. A aj so stavbou nového obydlia sa nedá ďalej otáľať. Ešte dnes začneme stavať…

— Dovoľte mi ešte jednu otázku, súdruh Navrátil. Vyniesol už náš súd rozsudok nad zločincami Bratstva silnej ruky?

Gruber sa poľakane mykol. Široko otvoril zdesené oči a zachvel sa hrôzou. Rozhovor však neúprosne pokračoval. Prijímač verne reprodukoval pokojný hlas akademika Navrátila.

— Sme rozhodnutí zúčtovať s nimi energicky a neúprosne. Ešte počkáme, kým náš rozsudok potvrdí Svetová akadémia. Škodiť nám beztak nemôžu a na pátranie po nich nemáme nateraz čas.

— Teda — po mnohých rokoch opäť trest smrti…Ale tak je to správne. Ako ináč trestať zradu na celom ľudstve…?

— Keď sa tak dívam z diaľky na nášho čmudiaceho suseda, prichodí mi na um ešte jedna otázka:

Neurobili by sme múdrejšie, keby sme si pre budúce obydlie našli vhodnejšie miesto, než akým je Prestretý stôl? Sopka nie je priam najlepším spoločníkom.

— Tiež sme o tom uvažovali, ale nakoniec sme došli k názoru, že lepšie miesto tu na Kvarte sotva nájdeme. Pred hodinou nám totiž Svozilová oznámila, že na pobreží susedného svetadielu sa zrazu otvorila dlhá reťaz vulkánov. Sopky v niekoľkých hodinách vyrástli z roviny do výšky niekoľkých desiatok metrov. Šíp len-len že vyviazol z pohromy. Kvarta prechádza zrejme údobím veľkých geologických zmien. Ťažko by sme tu hľadali pokojnejšie miesto. Ubytuj sa hoci v rajskej záhrade — a ráno sa prebudíš na vrchole sopky, — pokúsil sa akademik o vtip.

— Dnešná noc bola veľkým poučením. Podzemné obydlie sa nám môže čoskoro zosypať na hlavu. Hľadať nové miesto nemá zmyslu. Nasťahujeme sa jednoducho na Prestretý stôl…Prepáčte, práve nás volá Svozilová. Ostatné si povieme až doma. Vypínam…

Prijímač zmĺkol. Do tiesnivého ticha skučala len meluzína a na obloky bubnoval piesočný dážď.

Lietadlo sa kolísalo ako ľahká bárka v prudkom vlnobití.

Gruber si čiahol na hrdlo.

— Zúčtujeme energicky — trest smrti, — šeptal ako bez rozumu. S námahou sa vyškriabal na sedadlo pilota a zalomcoval niekoľkými pákami. Bezmocne klesol na operadlo a zavrel oči.

— Banány, — spomenul si zrazu. Nedbajúc na trýznivé bolesti v zdrevenetých nohách, došmatlal sa k batohu a chtivo z neho vybral dva podlhovasté plody. Zahryzol sa do nich, ani šupu neolúpal. Zo žalúdka sa mu do všetkých žíl rozlievalo príjemné teplo.

Vzal ďalšie dva plody, náhlivo ich rozžul a prehltol. Dlážka sa pod ním zakolísala a nepozorovane sa zmenila na hojdačku, ktorá ho unášala sem a tam v teplom jarnom vánku. Pri piatom plode to už nebola hojdačka, ale pestro pomaľovaný kolotoč, unášajúci svojho zverenca do oblakov. Pripadal si ako mohutný obor, ktorý musí skloniť hlavu, aby nezaprel do hviezd. Má takú silu, že jediným stisnutím prsta rozmliaždi celú armádu odrazu…

— Vy chudáci, vy — vy — ste ma chceli súdiť? — rozrehotal sa smiechom šialenca. — Rozprášim vás ako mravce…

Vstal, aby uskutočnil svoju hrozbu, ale alkohol rozhodol inak. Po niekoľkých krokoch sa zúbožený chlap zrútil ako podťatý. Naraz zabudol na vyhrážku. Roztiahol ruky a dal sa do spevu. Ani nevnímal, že zámka na dverách niekoľko ráz zaštrkotala a do kabíny vstúpil McHardy s Krausom.

— Zle sme ho zviazali, zase sa opil, — odpľul si Kraus a odvrátil sa od ležiaceho chlapa.


DRUHÝ DIEL

POZNAJ A OVLÁDNI!


POMÔŽTE ROBINSONOM VESMÍRU!


Akademika Chotenkova už od mladosti trápil problém, ktorý mnoho umelcov a vedcov pripravil o spánok:

Tajomstvo stradivárok.

Prečo majú stradivárky taký jedinečný zvuk? Prečo je to, že ani jedny husle ich dosiaľ neprevýšili? Tieto otázky nesmierne vzrušovali mladučkého študenta techniky. Často navštevoval moskovské konzervatórium, kde sa započúvaval do farbistých tónov. Umieňoval si, že záhadu odhalí, keby mal bádaniu venovať všetok svoj voľný čas.

Len čo ukončil štúdiá na vysokej škole, pustil sa do problému s celou vervou. Vyzbrojený najpresnejšími prístrojmi preskúmal na stá husieľ z najrôznejších končín sveta. Meral, mikroskopoval, zapisoval a zostavoval zložité tabuľky.

Po prázdninách ho však akadémia poslala ako inžiniera-astronautika do budapeštianskeho závodu Astronaut, kde sa vyrábali medziplanétne lietadlá. Na stradivárky zvyšovalo čoraz menej času. Neskoršie, keď ho zvolili za akademika, zabudol na tajomné husle úplne.

Ale nie navždy. Keď ho zvolili za predsedu astronautickej sekcie Svetovej akadémie vied a preberal výskumný ústav, jeho predchodca sa medzi rečou zmienil o tom, že sa vážne zaoberá stradivárkami.

Spriatelili sa. Chotenkov si vypožičal z múzea drahocenný nástroj, ukrytý v čiernom puzdre. Stávalo sa mu však čím ďalej tým častejšie, že si starostlivo pripravil mikroskop a meracie prístroje, ale nakoniec sa premenil na hudobníka. Aj onoho osudného predvečera veľkých udalostí stál pri otvorenom obloku v priestrannej pracovni a hral.

Do sladkého rojčenia zaznelo prudké zaklopanie. Chotenkov s neľúbosťou odložil husle a vyšiel neočakávanému návštevníkovi v ústrety. V otvorených dverách sa zjavil nižší plecnatý človek so širokou tvárou.

— Doktor Zajac, — zvolal prekvapene akademik. — Čo nám nesiete?

— Ozvali sa. Žijú! — vykríkol doktor Zajac.

— Kto? — nechápal Chotenkov.

— Naši. Žijú na planéte Kvarte v súhvezdí Alfy Centauri A.

Chotenkov Zajaca srdečne objal, a potom mu stisol ruku.


— Teda ste predsa vyhrali. Gratulujem.

— Ak sa to dá tak povedať, teda vyhral. Ale… — Zajac sa odmlčal. — …Lúč je zatiaľ vyradený z prevádzky.

— Čože? Čo to vravíte? — zvolal zdesene Chotenkov. — Ako to? Čo sa s ním stalo?

— Medziplanétne lietadlo poškodil meteor. Lúč je teraz umelým mesiacom, pozorovateľnou a spojovacou stanicou so Zemou. Zločinci pred troma mesiacmi ušli a dosiaľ sú nezvestní, skrývajú sa niekde na planéte Kvarte.

— Navrátil teda odpovedal pomocou gravitačného poľa, — prerušil ho akademik. Dr. Zajac mlčky prikývol a na stôl položil niekoľko husto popísaných hárkov:

— Tu je presný záznam prvej zprávy, ktorú zachytil náš astrogravimeter v Petržalke. Akademik rýchle prebehol očami po riadkoch.

— Prepáčte. Sadnite si. Prosím, — kývol rukou, nezodvihnúc hlavu. Zajac poďakoval, ale ostal stáť. Bol príliš vzrušený a v takých chvíľach nevydržal sedieť.

— Stroskotali v neznámych končinách vesmíru, miliardy kilometrov od svojich domovov, — zašepkal Chotenkov po dlhšej odmlke. — A na dovŕšenie nešťastia im nebezpeční zločinci číhajú s dýkou za chrbtom. To je strašné…— Zaboril tvár do dlaní. Ale hneď vyskočil z kresla a bez slova vybehol z miestnosti. Zajac sa chcel pustiť za ním, ale pri dverách nerozhodne zastal. Nervózne si hladil čelo a sluchy.

Pomaly sa obrátil a prelietavým zrakom obzrel miestnosť. Na pracovnom stole ležali stradivárky. A vedľa nich obrazovka televízneho telefónu.

Pristúpil k aparátu a neistou rukou vytáčal číslo.

— Počkajte ešte, — zvolal zadychčaný akademik vo dverách. — Prv, ako odovzdáme hlásenie prezídiu, preštudujeme ďalšie zprávy z Kvarty.

Opatrne položil na stôl dlhú kontrolnú pásku z astrogravimetra, ktorú v náhlivosti nestačil zmotať.

— Nebojte sa o nás, všetci sme zdraví, — čítal doktor Zajac nahlas. — Pevne veríme, že sa nám za niekoľko málo rokov podarí postaviť primitívnu oceliareň, v ktorej vyrobíme poškodené časti Lúča. Nateraz sme započali stavbu nového obydlia, pretože jaskyne, v ktorých bývame, hrozia zosutím. Celý dom postavíme z 200 tehál, čiže z 200 blokov, vyrezaných zo žuly, ktorej je tu nadbytok. Bloky sme už pripravili. Včera sme dokončili základy budovy. Dnes montujeme na stavenisku žeriavy. Hrubú stavbu dokončíme za dva mesiace. Dúfame, že do obdobia dažďov (podľa našich odhadov sa začne asi o pol roka a potrvá asi dva mesiace) dokončíme celú stavbu, včítane vnútorného zariadenia. Hneď, len čo nám opäť zasvietia slnká, pustíme sa do stavby novej atómovej elektrárne a oceliarne. Výkresy máme — okrem niekoľkých detailov — hotové.

Život na tejto planéte, ako sme ho dosial poznali, popíšeme v podrobnej zpráve, ktorú odošleme zajtra. Dnes by sme vám ešte radi oznámili, že súdružka Svozilová

so súdruhom Seversonom na svojich cestách po Kvarte umiestňujú na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice, takže máme stále lepší prehľad o tunajšom počasí a dokonca môžeme ako-tak predvídať poveternostné zmeny.

Zatiaľ všetkým blízkym i vzdialeným ľuďom posielame najsrdečnejšie pozdravy a zajtra (keď podľa našich odhadov bude pekné počasie so všetkými troma slnkami na jasnej oblohe) do počutia. Výskumná stanica Kvarta.


— Sú to statoční ľudia — ozajstní vedci, — s úľavou povedal Chotenkov. — Ale aj tak sa o nich bojím. Prepáčte, teraz už nesmieme stratiť ani minútu…

Rýchle vytočil číslo.

Na obrazovke televízneho telefónu sa zjavila ušľachtilá tvár človeka s vysokým čelom a dlhou šedivou bradou.

— Prepáčte, súdruh prezident, že vás vyrušujem na zaslúženej dovolenke…Môžeme vás s doktorom Zajacom navštíviť? Zachytili sme dôležitú zprávu z Lúča.

— Očakávam vás, — odpovedal prezident akadémie krátko. — Kedy prídete?

— Hneď sa vydáme na cestu…

— Teda o chvíľu do videnia.

Chotenkov náhlivo vsunul prepis zprávy i pásika do aktovky a obidvaja vedci vyšli výťahom na strechu ľavého krídla paláca, kde čakalo niekoľko vrtuľníkov. Nasadli do prvého z nich a o desať minút pristáli už pri neveľkej malebnej vilke, skrytej v údolí neďaleko Veľkých Pavlovíc na moravskom Slovácku.

Koldokola tonuli úbočia v ružovej záplave kvetov, ktoré sľubovali bohatú úrodu marhúľ. Zajacovi pri pohľade na idylickú krásu slováckej jari stislo v hrudi srdce.

Prezident Svetovej akadémie vied ich už očakával pri vchode do záhrady a uviedol ich do spoločenskej miestnosti, upravenej ako sedliacka izba.

Zprávu z Kvarty vypočul s napätím.

— Treba konať rýchle, — riekol rozhodne, keď Chotenkov dočítal poslednú vetu.

Prstom sklepol červenú páčku na širokej rozvodnej doske na pracovnom stole. Obrazovky, zostavené do niekoľkých radov, postupne ožívali. Na starca upreli zrak chlapi i ženy najrôznejších pletí a národností.

— Priatelia, ešte dnes v noci sa musíme zísť v paláci akadémie, — riekol prezident pomaly. — Výprava do trojhvezdia Centaura stroskotala na neznámej planéte…

Niekoľko minút po polnoci na mimoriadnom zasadaní prezídia Svetovej akadémie vied sa vedci jednomyseľne uzniesli, že ihneď zorganizujú záchrannú výpravu a súčasne požiadali všetky národy sveta o spoluprácu na výstavbe dvoch nových medziplanétnych lietadiel, podobných poškodenému Lúču.

Zpráva o výprave, zachytená Zajacovým astrogravimetrom, vzrušila celý svet.

Za niekoľko hodín odpovedali na výzvu Svetovej akadémie vied státisíce pracovníkov zo všetkých odvetví priemyslu. Gigantické závody všetkých svetadielov sa predstihovali v ponukách na vyrobenie jednotlivých súčiastok medziplanétnych lietadiel…

* * *


Do vysokej haly, stojacej na kraji nedohľadnej roviny mesačného kráteru Tycho, vrútil sa človek v skafandri. Rýchle si odkrútil sklenú kuklu a zastavil prvého montéra, ktorého stretol.

— Neviete, prosím vás, kde je doktor Zajac? Nutne sa s ním musím rozprávať. Montér ukázal do spleti konštrukcií, ktoré zvierali rozostavaný kolos.

— Určite ho nájdete v hlave lietadla. Spolupracuje teraz na montáži riadiacej kabíny.

Doktor Zajac privítal návštevníka s úsmevom a hneď odložil skrútené montérky, ktoré práve držal v ruke.

— Naši novopečení Kvarťania mali z našej zprávy radosť, všakže? — zasmial sa šťastne. — Nesiete mi ich odpoveď?

— Áno, mali radosť, že montáž obidvoch lietadiel bude skoro dokončená…ale…

— Ale? — opýtal sa poľakane Zajac. — Prihodilo sa im vari niečo zlého?

— Ešte nie, ale hrozí im veľké nebezpečenstvo. Práve keď nám odosielali zprávu, postihlo ich zemetrasenie a skoro na to začala sopka za ich obydlím vrhať ťažké kamene. Láva vystúpila až po okraj krátera a každú sekundu sa môže vyliať do údolia. Pri väčšej erupcii by zaplavila podzemnú elektráreň aj práve dokončenú obytnú budovu na náhornej rovine…


NEISTÁ PÔDA


Podľa pozemského kalendára bol február. Na Kvarte však vrcholilo leto. Ohnivé slnko nemilosrdne bičovalo romantickú krajinu a aj oranžové slnko bolo teraz priebojnejšie a jasnejšie ako v minulých mesiacoch. Bez ochranných helmíc by ľudia tropickej páľave skoro podľahli.

Krvavá Proxima ako bohyňa živlov deň čo deň s rozkošou vybíjala atmosferickú elektrinu v rachotivých búrkach s bengálskym ohňom.

Čoskoro sa zjavil ďalší nepriateľ: Celé ovzdušie zaplnili nesčíselné kŕdle veľkého lietajúceho hmyzu. Voľky-nevoľky museli sa obyvatelia Skalnej osady vrátiť do skafandrov. Skupina Aleny Svozilovej sa pustila hneď s háveďou do boja. Sotva však polarizátory rádioaktívneho žiarenia zničili jedno mračno, priletelo druhé, ešte černejšie.

— Určite nám tento dar posielajú neďaleké močiare, — rozčuľoval sa Fratev. — Tam musíme napadnúť nepriateľa predovšetkým. Čudujem sa vám, Alenka, že máte ešte toľko Božskej trpezlivosti a zostavujete tú hnusobu do zbierky. Ja sa asi z tej protivnej muziky zbláznim. To je priveľa aj pre môj slabý hudobný sluch…

— Neviem, či by nám tento radikálny zásah pomohol, — zamyslene riekol Navrátil. — V najlepšom prípade môžeme asanovať len najbližšie močiare. Vzdiale


nejšie nám medzitým vychrlia ďalšie miliardy nezvaných hosťov. Nakoniec ani nevieme, z akej diaľky tento hmyz dolieta. Domnievam sa, že by bolo účinnejšie, keby sme okolo staveniska vytvorili rádioaktívnu clonu. Žiara nemusí byť príliš intenzívna, aby zbytočne neničila vyššie tvory, ktoré by náhodou preleteli ochranným valcom.

Na druhý deň sa pracovalo na Prestretom stole už bez nepríjemných spoločníkov. Pripomínali ich len mihotavé tiene kŕdľov, poletujúcich za neviditeľnou stenou.

Jeden nepriateľ bol teda porazený. Ale koncom februára sa prihlásil ďalší, oveľa nebezpečnejší. Tektonické poruchy.

Madarász, ktorý istej noci stál na stráži pri vchode do podzemia, znezrady pocítil pod nohami ľahké chvenie. Prv ako stačil stisnúť gombík poplašnej sirény, rozľahlo sa chodbou prenikavé praskanie a škrípanie, pripomínajúce trenie plechu o sklo.

Do mocnejúceho lomozu zaskučala konečne siréna. Madarász sa ozlomkrky rozbehol do skalného bludiska. Neďaleko hlavného skladišťa sa musel na chvíľu zastaviť. Stena chodby praskla a pred upachteným človekom sa roztvorila úzka priepasť. Bez dlhého rozmýšľania ju preskočil a bežal ďalej.

Hlavnému skladišťu zatiaľ nehrozilo nebezpečenstvo. Povala i steny zostali neporušené. Len niekoľko debien sa zosypalo na dno jaskyne.

Madarász pozorne prezeral každý kút. Veď v týchto miestach bol uložený najcennejší poklad. Všetky dôležité prístroje, zariadenie a súčiastky Lúča, bez ktorých by Robinsoni na Kvarte ťažko vybudovali novú elektráreň a oceliareň…

Chvíľami sa mu zdalo, že do ohlušujúceho rachotu horského masívu sa miešajú výkriky ľudí.

„Halucinácie — podráždené nervy,“ pomyslel si a náhlivo pokračoval v prehliadke zaisťovacích oceľových podpier.

Teraz však začul svoje meno. Celkom jasne ho rozoznal od zvukov, vychádzajúcich z vnútra skál.

„Súdruhovia sú ohrození,“ blyslo mu hlavou — a už letel naspäť.

Pri trhline v skale ostal ohromene stáť. Hlavná chodba bola pred ním viac ako do polovice prehradená hladkou skalnou stenou, rozvrstvenou niekoľkými farebnými pásmi. V ostávajúcom otvore neďaleko povaly, ktorý sa neúprosne uzavieral ako kliešte, kľačali na kolenách Navrátil a Fratev a zúfale mávali lanom, ktoré sa usilovali hodiť priateľovi rovno pod nohy.

— Rýchle, rýchle. Chodba sa každú chvíľu uzavrie, — volali ktorý pred ktorého. Madarász chytil lano a niekoľkými vrtkými pohybmi sa vyšplhal nahor.

Len teraz si uvedomil, akému nebezpečenstvu unikol. S hrôzou pozoroval skalnú stenu pred sebou. Pomaly klesala do hlbín. Chodba za puklinou zmizla v jame…

— Skladište, — zvolal Madarász zdesene a s napätím všetkých síl sa oprel o rovnú skalu, ktorá mu pomaly uchodila pod rukami.

Navrátil ho pevne chytil za plecia.

— Nebláznite — rýchle preč. Vrstvy sa dali do pohybu. Všetci sú už von z nebezpečenstva.

Madarász sa spamätal iba na Prestretom stole, kam ho násilím odvliekli.

— Prečo ste tam vôbec liezli? — zlostil sa Fratev. — Ako chcete holými rukami zastaviť klesajúcu horu? Dobre, že mi prišlo na um, kde vás máme hľadať. Veľa nechýbalo, a ostali by ste tam — a ja s vami. Len-len že ma Navrátil nezadržal.

Praskot a škripot slabol, až nakoniec zanikol vo hviezdnatej noci. Len zvlnený skalný štít, skrývajúci katastrofu, čudno sa škľabil v červenkavom svite Proximy.

Všetkým bolo úzko. Posadali si do tesného kruhu na čerstvo vyrezané žulové dosky a ticho upierali zrak na vchod do podzemia.

Mlčali. Nikto sa dosial neodvážil na prehliadku podzemia. Nie azda len zo strachu o život — veď celá cesta do vesmíru bola ustavičným bojom na život a na smrť — ale je dosť možné, že skaly pochovali všetko — obydlie, skladište, atómovú elektráreň. V tom prípade by ostali úplne bezbranní, uprostred neznámej prírody, plnej prekvapení a úskočnosti — ak tomu s troma dobre vyzbrojenými zločincami v chrbte.

A príroda, aby potvrdila, že je naozaj nemilosrdná, pripravila nové prekvapenie.

Do tichej noci sa neočakávane rozľahol prudký výbuch súčasne so suchým praskotom. Ozvena ho niekoľko ráz výsmešne opakovala.

V nikom by sa krvi nedorezal. Rúca sa azda celá Kvarta v základoch?

Ďalší výbuch.

— Elektrická búrka, — vydýchol Scheiner uľahčene, keď nad obzorom zažiaril fialový guľatý blesk.

Hviezdy na oblohe pohltili prudko sa ženúce mraky. S nimi sa prihnal ľadový víchor. Prúdom vody zabubnoval do chvejúcej sa krajiny.

Vedci vbehli do podzemia. Na kraji chodby váhavo zastali.

— Atómová elektráreň je zničená, — ukázala Molodinová na žiarivky, slepo visiace na povale.

— Pozrime sa pravde smelo do očí, veď nie sme zbabelci, — prerušil mlčanie Fratev. — Ešte nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie… — Namieril lampu do tmy skál a rázne vykročil. Ostatní sa k nemu pridali. S búšiacim srdcom vstupoval jeden po druhom do podzemnej elektrárne.

— Sláva, beží, — zajasal Fratev, sotva zazrel hlavnú rozvodnú dosku. — Len jeden reaktor je vyradený z činnosti — štvorka…

Navrátil nežne prešiel rukou po hladkej ploche s mnohými kontrolnými obrazovkami:

— Dokiaľ vládneme atómovou energiou, nemusíme sa ničoho báť. Všetko, čo sme stratili, vyrobíme si znova. Nebude to síce za týždeň, ani za mesiac, ale načo sa ponáhľať — veď času máme dosť, — usmial sa trpko.

Ešte viacej pozdvihla vedcom náladu prehliadka obytnej časti. Ako zázrakom ostali spálne, spoločenská miestnosť, pomocné skladištia i laboratóriá nepoškodené. Fratev nevychádzal z nadšenia.

— Skorej by som čakal, že sa ryba utopí, ako toto, — smial sa šťastne.

Madarász, vždy vážny a málovravný, nervózne si niekoľko ráz prešiel po zipse koženej bundy:

— Na oslavy máme času dosť, — povedal podráždene, — nezabúdajme, že hlavné skladište je pochované. Mám teraz službu, idem sa pozrieť, čo sa s ním stalo…

Molodinová Madarásza zadržala.

— Sám ta ísť nesmiete, idem s vami.

— Ja tiež, — zvolali takmer súčasne všetci členovia výpravy. Po krátkej výmene názorov sa dohodli, že zadnú časť podzemného bludiska preskúma Molodinová s Cahénom, Fratevom a Madarászom.

— Podľa všetkého sa ponorila iba zadná časť podzemného bludiska, — uvažoval cestou Cahén. — Chodba je celkove neporušená.

— Dislokácia nás síce rozkrojila ako tortu, ale vykonala to veľmi ohľaduplne, — súhlasil Fratev.

Pri skalnej stene, ktorá uzavierala chodbu, vedci na chvíľu zmĺkli a načúvali. Do mŕtveho ticha šumela iba odkiaľsi z hlbín tečúca voda.

— Najprv musíme zistiť, aký veľký pokles pri prešmyku nastal, — riekla Molodinová a ukázala na úzku medzeru, ktorá ostala medzi obidvoma posunutými masívmi.

Fratev posvietil do úzkej hlbokej priepasti a povzbudivo hodil hlavou.

— Pri troške akrobacie sa tou škárou pretiahnem.

— Som slabšej konštrukcie, dokážem to aj bez akrobacie, — namietal Madarász. — Ostatne — mám dnes službu, — dodal rozhodne a opásal sa lanom.

O chvíľu zmizol v temnotách.

— Desať metrov, — hlásil Cahén, ktorý zaisťoval lano pri priepasti. Ďalšie dva červené pásiky, označujúce na lane metre, stratili sa pod nohami vedcov a Madarász stále klesal…

— Stop, — zaznel konečne z hlbín dutý hlas. Lano sa niekoľko ráz zakývalo. — Pozor, postavím sa — už stojím v chodbe — uvoľňujem lano. Idem do skladišťa…

Chlapi naklonení nad trhlinou s napätím očakávali Madarászov príchod. Do vzdialeného šumenia miešal sa len nervózne trhaný dych… — Hore, — ozval sa o chvíľu tlmený hlas z priepasti. Lano sa opäť naplo.

— Podívajte sa, — riekol skúpo Madarász, keď stál vedľa vedcov. V žiare reflektora sa zaligotal jeho premoknutý oblek.

— Do skladišťa vnikla voda.

Madarász prikývol.

— Treba konať rýchle, lebo prídeme o všetky zásoby.

Nastal zhon. Za niekoľko minút natiahli kábel a sústredený prúd vysokofrekvenčných lúčov sa zahryzol do tvrdej skaly. Rozrušené, na kúsky rozpadnuté horniny s rachotom padali do bezodnej rokliny.

Zvislá šachta sa rýchle prehlbovala a rozširovala. Ešte toho istého dňa pred polnocou — ani nie za dvadsaťštyri hodín — spojila obidve časti chodby. Hore stál už pripravený žeriav, premenený na výťah. Riadený skúsenou rukou Seversona dal sa bez meškania do práce…

Keď vytiahli poslednú debnu, Molodinová pozvala všetkých do spoločenskej miestnosti na dôležitú poradu.

— Nepozostáva inšie ako bojovať na niekoľkých frontoch súčasne, — začala bez dlhých úvodov. — Ťažko rozhodnúť, ktorú úlohu máme riešiť prv — či stavbu nového obydlia alebo stavbu gravitačného vysielača; či sa máme pustiť do boja s počasím alebo so zradcami. Na všetkých stranách číha rovnaké nebezpečenstvo. Podzemné obydlie nás tu môže kedykoľvek pochovať a vonku nás zase môže zničiť neočakávaná búrka alebo dobre ukrytí zločinci.

Navrhujem takéto opatrenie:

Po prvé — na stavbe pracovať na smeny vo dne i v noci, aby sme sa mohli čo najrýchlejšie presťahovať.

Po druhé — hneď po východe slnka preskúmať susednú sopku, ktorá je nesporne pôvodcom tektonických porúch.

Po tretie — neodkladne začať na rovníku so stavbou gravitačného vysielača a už zajtra vyhliadnuť vhodné miesto preň.

Po štvrté — priam tak bezohľadne určiť súd nad zločincami, a konečne, po piate — čo najskorej umiestniť na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice…

Molodinovej návrh jednomyseľne schválili. Hneď si rozdelili úlohy a vypracovali podrobný časový plán.

Po dvoch hodinách nepokojného spánku sa podzemie premenilo na rojaci sa úľ. Šíp opustil letisko na Prestretom stole a zamieril k rovníku. Za ním vzlietla do vzduchu helikoptéra riadená Fratevom. A ešte predpoludním zasadol v spoločenskej miestnosti súd, ktorý vyniesol nad zločincami rozsudok, znejúci jednoznačne: Smrť zradcom!

Svozilová oznámila zo Šípu, že na pobreží susedného svetadielu sa otvárajú nové sopky. Vhodné miesto pre vysielač musia preto vyhľadať vo vnútrozemí…

Fratevovo hlásenie o činnosti susednej sopky poznáme — vypočuli sme si ho spolu so zločincom Gruberom v Lastovičke. — Pred nami je ďalšia naliehavá úloha, — vyhlásil Navrátil po Fratevovom návrate. — Voľky-nevoľky musíme vyrobiť atómovú bombu — a radšej hneď niekoľko odrazu.


NEZNÁMYM SVETOM


Minul sa marec, minul sa apríl. Dva mesiace úmornej práce. Na šťastie počasie našim Robinsonom žičilo. Občasné húľavy boli skorej príjemným osviežením ako nevítanou prekážkou.

Piateho mája sa rozhovoril gravitačný vysielač…

Dvanásteho mája položili široké ramená žeriavu prvé žulové bloky do základov obytnej budovy…

Štrnásteho mája však nastala neočakávaná zmena: Strhla sa búrka s krupobitím a v noci dokonca napadal ľahký poprašok snehu — úkaz na Kvarte dosiaľ nevídaný. Ráno prepadol stavenisko na Prestretom stole cyklón.

Meteorologická pozorovateľná na Lúči úplne zlyhala.

— Nečudujte sa, prístroje pri všetkej dokonalosti môžu planétu sledovať len z veľkej diaľky, a to len jednu pologuľu naraz, — povzdychla si Molodinová. — Potrebujeme síce každú pracovnú silu ako soľ, ale nedá sa nič robiť, musíte sa vydať na cestu, — obrátila sa k Seversonovi.

— Plán cesty je už pripravený, môžeme ísť hoci hneď, — riekla pohotovo Svozilová a odbehla. O niekoľko minút sa udychčaná vrátila a na stôl rozložila veľkú mapu obidvoch pologúľ Kvarty.

— Toto je návrh na dráhu letu, — prešla prstom po červenej čiare, ktorá zložitou krivkou pretínala niekoľko svetadielov planéty. V najkratšom čase — môžeme tak prezrieť najväčšiu časť Kvarty.

— Dobre premyslené, — chválil plán Navrátil. — Ale nezabúdajte, že sme mapu vyrobili na Lúči s veľkým odstupom. Je veľmi nepresná. Miesta pristátia, ktoré ste si tak starostlivo vyznačili červenými bodkami, budete musieť asi častejšie zmeniť. Ale ináč to nejde, keď sa človek pustí do neznámych krajov. Nemusím vám ani pripomínať, že opatrnosti nikdy nebýva dosť…

— A keď budete dávať mená neznámym moriam, pohoriam a ostrovom, nezabudnite na mňa, — zasmial sa Fratev. — Napríklad ostrov v Striebornom oceáne by sa mi náramne ľúbil…

— Ja by som po vás pomenovala skorej tento záliv, uprostred Novej Európy. Pripomína mi vašu večne nepokojnú povahu, — žartovala Alena…


Ráno šestnásteho mája sa vydal Severson spolu s Alenou Svozilovou na cestu okolo neznámeho sveta. Šíp čoskoro opustil tok Nádeje a zakrúžil nad Prielivom stretnutia, na ktorom výprava po prvý raz pristála na Kvarte.

Obloha na severozápadnej strane bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Lenivo savliekli nad obzorom a v ich tmavej hrudi sa občas zablysol červený plameň sopečného výbuchu.

— Pred dvoma mesiacmi sa tu otvorili prvé krátery sopiek — a dnes sa nad pobrežím vypína celé mohutné pohorie, — odložila Alena na chvíľku ďalekohľad a usmiala sa. — Ak sa tak rýchle mení celý povrch Kvarty, svoju mapu môžeme uložiť do múzea. — Lietadlo opustilo prieliv a ocitlo sa nad veľkým polostrovom susedného svetadielu, ktorý bol na mape označený ako Geózia — na počesť rodnej Zeme. Pestré pobrežné pralesy skoro vystriedala púšť s belostným pieskom. Z dvoch strán ju obklopovali pahorkatiny, ktoré pomaly prechádzali do nedohľadnej stepnej roviny.

— Smutná krajina — ešte šťastie, že ju za mňa pozorujú filmové kamery, — riekla unaveno Alena a zahĺbala sa do mapy.

— Na obzore sa, tuším, zjavili lesy, — vyrušil Severson tichú spoločníčku z myšlienok. Dala si na oči ďalekohľad a prikývla.

— Máš pravdu. Rovinou tečie akási rieka, a za ňou sa začínajú pralesy…Zaboč viacej vľavo — niečo som zazrela, — vykríkla prekvapene.

Šíp sa naklonil na ľavé krídlo a zamieril k veľkej zákrute rieky.

— To je úžasné — stavby — podívaj sa, — podala rýchle Seversonovi ďalekohľad.

— Mám pristáť na rieke? — opýtal sa, len čo zbadal podivné stavby. — Vieš, čo to znamená? Objavili sme civilizované obydlie skutočných Kvarťanov. Dokonca som jedného videl neďaleko podivných špirálovitých konštrukcií.

Alena mu vytrhla ďalekohľad z ruky.

— Dvaja — vidím dvoch, — kričala radostne. — Vznes sa trochu vyššie, boja sa nás — schovávajú sa do pyramíd, alebo čo to tam majú…

— Mám teda pristáť na rieke? — opakoval Severson otázku, nespúšťajúc oči zo záhadnej osady. — Nebojíš sa, že nás zostrelia ako nepriateľské lietadlo?

— Myslíš? — podívala sa na neho Alena poľakano, — na to som dosiaľ nepomyslela…Chvíľočku, poradím sa s Navrátilom…

Navrátil privítal zprávu o neznámej osade rovnako radostne ako Severson, ale za pristátie nebol.

— Nepoznáte hĺbku rieky ani Kvarťanov. Sami sa ta nepúšťajte. Vyberieme sa k nim po vašom návrate. Možno objavíte cestou aj veľké, moderné mestá…

Šíp sa vzniesol opäť do výšky a zamieril na juh k vysokému horstvu s oblými pravidelnými vrcholmi. Alena chvejúcou sa rukou starostlivo zaniesla do mapy prvú civilizovanú osadu Kvarťanov. Potom vybrala z aparátu automaticky vyvolané snímky a zasnene si prezerala nezvyčajné stavby so spletitými konštrukciami.

— Vieš, z čoho mám najväčšiu radosť? — povedala o chvíľu. — Že naši susedia sú veľmi podobní nám, ľuďom. A pod zväčšovacím sklom sú síce na týchto snímkach príliš malinkí, ale aj tak sa dá dobre rozpoznať, že majú hlavu, dve nohy a dve ruky ako my.


V TAJUPLNEJ OSADE


Štrnásť dní bývali zločinci v lietadle, zakotvenom v rokline pod kaskádami stuhnutej lávy. Vymýšľali si najrôznejšie hry, aby si skrátili dlhú chvíľu, a bezstarostne otvárali konzervu za konzervou. Občas sa vybrali do močiarov, aby sa zabavili streľbou do jašterov a skuvíňajúcich dlhonohých vtákov. Kraus však skoro spozoroval, že zásoby rýchle miznú.

— Rozum do hrsti, mládenci, a pekne hupkom na púť za miestnymi zdrojmi potravín, — riekol rozhodne. — Už sme sa naleňošili viac ako treba. Najprv sa podívame na plody rastlín — podľa banánov súdim, že určite nájdeme ďalšie jedlé druhy. Potom ochutnáme mäso tunajších vtákov…

— Fuj, — skočil mu do reči McHardy. — Takú potvora by som do úst nevzal…

— …a zomrel radšej od hladu, — odpovedal mu na to Kraus. — Ešte budeš rád, keď ti ostane aspoň to. — Chvíľu sa škriepili, až sa rozhodli, že sa najprv podívajú hlbšie do hôr.

Na veľkú radosť objavili pod úpätím prvej strmej veľhory malé jazierko s bujnou vegetáciou dookola. Na plochom skalnom útese nad vodou odpočívali bielokrídli vtáci, pripomínajúci naše plameniaky. Dvoch z nich hneď ubehlíci ulovili a vydali sa do pralesa na brehu jazierka.

Postupovali hlbšie a hlbšie, až sa octli v širokom údolí, ktoré sa rozostupovalo do nedohľadnej roviny.

— Úplný raj, nič lepšieho sme si ani nemohli želať, — pochvaľoval si krajinu Gruber. — Ani jaštery nás tu neotravujú…

Na spiatočnej ceste nazbierali plné batohy najčudnejších plodov. Nasypali ich do gumeného člna, ktorý vtiahli na kraj pralesa. McHardy na nich hneď vykonal chemickú skúšku. Z celej kopy vybral asi päť, ktoré sa zdali nezávadné. Obsahovali podobné látky ako jedlé plody na Zemi.

Dlho nad nimi sedeli v rozpakoch. Nikomu sa nechcelo začať s ochutnávaním.

— Nech to skúsi najprv Kraus — má už skúsenosti s banánmi… — navrhol škodoradostne Gruber. Kraus ho premeral privretými očami:

— Vari som sa ja opíjal? — Ale niekto to začať musí, ináč tu budeme sedieť do večera. Nech rozhodne lós…

Losovali, losovali — až sa povadili. Každý z ťahajúcich tvrdil, že bol vylosovaný podvodne.

— Zbabelci, — hodil Kraus opovržlivo rukou a opatrne zahryzol do slivkovomodrej bobule. — Je sladká — a celkom príjemná, — utrúsil spokojne a rýchle ju celú prehltol. McHardy a Gruber s napätím očakávali, čo sa bude robiť.

Odvážna skúška sa skončila nad očakávanie dobre. Napoludnie sa ubehlíci vracali s plnými žalúdkami výživnej sladkej dužiny. Ešte toho istého dňa presťahovali Lastovičku na jazierko. Upevnili ju lanami ku kmeňom mohutných stromov, ktoré súčasne svojimi košatými korunami vytvárali ideálnu skrýšu pred zvedavými zrakmi nevítaných návštevníkov zo vzduchu.

Na druhý deň zistili, že aj mäso bielych vtákov je jedlé. Nepríjemnú chuť napravil McHardy ostrým korením. Na obed predložil svojim kamarátom voňavú pečienku. Po mnohých rokoch sa zahryzli do prirodzeného čerstvého mäsa…

— Máme z pekla šťastie, — pochvaľoval si Gruber. — Lepšie miesto by sme nenašli ani na Zemi. Prichodím si tu naozaj ako v raji — pečené moriaky nám tu bezmála lietajú do úst. A ako sme tu krásne schovaní! Z troch strán nás kryjú nedostupné hory — a aj údolie je dobre uzavreté pralesom. Sme tu pekne v závetrí — a jaštery nech si robia, čo chcú. Ba ani Kvarťanov a svojich drahých kolegov sa nemusíme báť. Keby nám sto ráz preleteli nad hlavou, neobjavia nás. Nech sa tam lopotia so stavbou! Nám to neprekáža — my teraz máme dovolenku… — Kraus netrpezlivo hodil rukou, akoby odháňal chmúrne myšlienky.

— Nerád by som, aby táto naša dovolenka trvala naveky. Životné podmienky sú tu skvelé, to je pravda, ale ako sa to všetko skončí? Tamtí sa nakoniec dostanú domov. Alebo sa im podarí opraviť Lúč alebo podať zprávu pomocou gravitácie. Zo Zeme im potom určite prídu na pomoc — a my tu ostaneme navždy uväznení. — A nie je lepšie takéto väznenie vo voľnej prírode — ako pohodlný pobyt na šibenici? — Ironicky sa opýtal McHardy. — Len si nepripúšťaj nijaké starosti a buď rád, že si rád. Odrazu sa ti cnie za domovom…Odkedy, prosím ťa, si sentimentálny? Hlavná vec, že sa nám tu dobre darí — a na ostatnom nezáleží…

— Uvidíme, ako budeš spievať o desať-dvadsať rokov. A čo budeš robiť, keď zostarneš? Ja tu v nijakom prípade ostať nemienim…

— A čo chceš robiť? — opýtal sa prekvapene Gruber.

— Alebo sa nejako vpašujem do lietadla, ktoré poletí na Zem, alebo sa pokúsim prebiť sa naspäť na Lastovičke.

McHardy pokrútil hlavou.

— Nezmysel. S tou sa dostaneš najďalej ak k niekoľkým susedným planétam. O niekoľko rokov by sa ti premenila na letiacu truhlu. Radšej by sme to mali skúsiť s Kvarťanmi. Rozhodne sme chytrejší ako oni, aj s tými ich nezmyselne pokrútenými konštrukciami. Za nejaký čas si z nich urobíme poslušných otrokov a postavia nám nádherné medzihviezdne lietadlo. Až potom sa vrátime domov — ako páni. A k tomu vezmeme so sebou armádu dobre vyzbrojených vojakov, ktorých budeme z novej africkej skrýše posielať na výboje po celej zemi…

— A čo, ak tí skutoční Kvarťania sú naozaj neviditeľní? — namietol Gruber. — Možno ovládajú prírodné zákony už natoľko, že sa náročky robia neviditeľnými…

— Najprv sa tam podívajme, a potom uvidíme. Najprv by sa tam mohol vybrať len jeden z nás — na výzvedy. Ty si z nás najodvážnejší, — obrátil sa McHardy na Krausa.

— Prečo práve ja? — očervenel Kraus v tvári. — Nie si hlúpy. Prečo mám ja za teba pchať prsty do ohňa? Alebo tam pôjdeš ty, alebo pôjdeme na výzvedy všetci traja. Ostatne ešte stále som tu vodcom ja. Vyberieme sa ta spoločne, a to hneď zajtra. A komu sa môj rozkaz neľúbi…

Škriepka trvala až do večera. McHardy a Gruber navrhovali odklad, ale Kraus neustúpil.

— Vyberme sa ta teda na člne a Lastovičku nechajme na jazere. Bude to mene nápadné, — povedal nakoniec McHardy, keď videl, že niet iného východiska. Kraus bol zatiaľ pre neho väčším nebezpečenstvom ako neznáme tvory…

Po nepokojnej noci vydal sa čln na cestu. Ubehlíci preplávali roklinou a rozsiahlymi močiarmi a po prúde sa čoskoro dostali k veľrieke. Aby ich nezastihli valiace sa mútne vody, držali sa ustavične pri brehu.

— Musíme si chvíľku odpočinúť, už nemôžem ďalej, — vyhlásil pred veľkou zákrutou McHardy a pustil veslo. — Trošku by sme sa mali posilniť…

— Ja viem, zacítili ste vôňu banánov, — uškľabil sa Kraus. — Ale nech, pochutnajte si. Rovnako by som vás do osady ináč nedostal. Takto si aspoň dodáte odvahy.

Po malom občerstvení pokračovali v ceste. Za veľkou zátokou sa na druhom brehu zjavila osada neviditeľných. Kraus prirazil k brehu.

— Skryjeme sa v pralese a počkáme do večera, po tme sa ľahšie dostaneme do osady.

Kraus so samopalom na kolenách pozorne sledoval záhadnú osadu na druhom brehu. Nervy mal napäté do prasknutia. Rozčuľovalo ho mŕtve ticho na nádvorí pod štíhlymi ihlanmi, i bezstarostný pokoj obidvoch kolegov. Omámení alkoholom spokojne spali za jeho chrbtom. Chvíľami hlasito zachrápali do tichej noci.

A čas sa nemožne vliekol…

Konečne zapadlo najväčšie slnko. Nad obzorom sa zachvel zlatý svit večerných zorí. Z červenkavej žiary vystúpil odrazu vejár oslňujúcich lúčov, ktorý sa rýchle rozprestrel po celej oblohe. Zväzky lúčov sa mihali zo strany na stranu a prekrývali sa, akoby sa niekto s klamným vejárom hral.

Prekvapený Kraus zatriasol Hardyho.

— Čo, čo — sa robí? — Jachtal McHardy zmätene a nechápavo vypliešťal oči na rozmihanú oblohu.

Žiariaci vejár menil postupne farby. Oslňujúce žlté lúče zoranžoveli, až sčerveneli — a nakoniec zhasli v bledom fialkovom svetle. Oblohu zastrel priesvitný zelený závoj, pretkaný mátožnými tieňmi.

Strašidelné krásny zjav zrazu zmizol, akoby ho pohltili mračná, a celá krajina odrazu utonula vo tme. Ale len na chvíľu. Neďaleko osady sa vzniesla nad obzor červená Proxima. Ohlásila sa podobným vejárom mihotavých lúčov ako zapadajúca Alfa Centauri A. Krvavý vejár sa o chvíľu zmenil na svätožiaru, ktorá objala Proximu ako slnečná koróna.

Krausovi sa s pomocou McHardyho podarilo konečne zobudiť i Grubera.

— Tak vstávaj, ideme, — usiloval sa dať dôraz šeptaným slovám, — vy dvaja budete veslovať, aby ste sa trochu prebrali, a ja budem zaisťovať bezpečnosť. Teraz ide o všetko — neznesiem nijakú nedisciplinovanosť, — výhražne zodvihol samopal.

— Musíme sa čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu. Nadídeme si pozdĺž brehu, ináč by nás prúd zaniesol ďaleko od cieľa…

Vetrík, podúvajúci od juhu, príjemne ochládzal rozpálené čelá plavcov. Na mierne zvlnenej hladine rieky sa trblietavo mihal odraz Proximy so svätožiarou, prerušený na druhom brehu tmavou siluetou podivných stavieb. McHardy a Gruber veslovali ako stroje.

— Podívam sa ta prvý, aby ste nemysleli, že som zbabelec, — odhodlane vyhlásil Gruber, sotva došli k nízkemu brehu a čln s nákladom zatiahli do vysokej trávy.

Kraus mykol plecami.

— Ako chceš, ale nerob hlúposti… — Gruber vytiahol z člna samopal a opatrne sa prikrádal k osade. Po niekoľkých krokoch sa obzrel. Tu ho už kamaráti nevidia, môže sa posilniť. Vytiahol z vrecka podlhovastý plod a odhryzol z neho konček. Ale jazyk s kúštikom banána mu zdrevenel.

V škáre medzi trsmi zbadal pohybujúci sa tieň. Zodvihol zrak a od hrôzy zajajkal. V červenom svetle Proximy stálo na mocných nohách obrovské zviera s neúmerne veľkou hlavou a krátkymi prednými nohami. Vedený pudom sebazáchovy bezhlavo sa rútil naspäť.

— Jašter — jašter — rýchle preč, — volal zúfale. Kraus ho zadržal a nasrdene mu pritisol dlaň na ústa.

— Opilec! Tie tvoje halucinácie nás ešte privedú do nešťastia. Ja ti dám ja — ja —. — Posledné slová mu uviazli v hrdle. Ako zhypnotizovaný vyvalil oči na obludu, ktorá sa hrozivo týčila oproti oblohe nad brehom.

McHardy, ktorý si jediný zachoval duchaprítomnosť, sa narovnal a stisol spúšť samopalu. Vyšľahli plamene a do tichej noci zabubnovala salva.

Ubehlíci sa dali na útek. Zviera sa zakolísalo a urobilo niekoľko krokov. Na brehu stratilo rovnováhu. Zakrútilo sa okolo svojej osi a bezvládne sa zrútilo do vody. Niekoľko ráz sa ešte kŕčovito zatriaslo a zmizlo v hlbinách.

— Vidíš — vravel som ti, že je tu plno jašterov. Vráťme sa domov do hôr.

— Radšej sa poď rýchle skryť, — zvolal Kraus z hustého krovia. — Streľba iste vzbúrila celú osadu.

Gruber vzdorovito hodil hlavou a ani sa neobzrúc, tackavo vykročil smerom k člnu.

— Stoj! Zničíš seba i nás, — zúfalo zvolal Kraus. — Na rieke ťa Kvarťania uvidia ako na dlani…

Gruber kráčal ďalej — ako vo sne.

— Načo sa s ním zabávaš, — McHardy pomaly dvihol hlaveň samopalu. Kraus mu vyrazil zbraň z rúk.


— Šalieš? Nevidíš, že je opitý? Chceš, aby sme tu ostali sami dvaja? Postrieľajme sa teda hneď navzájom a je po trápení. — Rozbehol sa za Gruberom, omráčil ho úderom do tyla a odvliekol do krovia.

— Čo teraz? — opýtal sa hlúpo McHardy.

— Čakať — viacej sa teraz urobiť nedá. Uvidíme, čo sa bude robiť v osade. Ľahli si vedľa omráčeného chlapa a načúvali.

McHardymu sa zakrútila hlava krátkym závratom. Viečka mu oťaželi od únavy. Pomaly usínal.

Najmenší šelest prešiel predráždenými Krausovými nervami ako elektrická iskra. Hrudník mu zvieral strach a krv mu ohlušivo búšila do slúch. Opatrne sa nadvihol, aby mohol osadu prezrieť.

— Nespi, — dotkol sa McHardyho neočakávane nežne. — Nikde sa nič nehýbe. Kvarťania spia asi veľmi tvrdo, alebo sú vôbec hluchí — čert ich vie.

— Skorej si myslím, že noc je pre nich deň, že sú práve všetci na nejakej výprave, — uvažoval rozospatý McHardy. — Doma ostali len stráže a s tými sa už nejako dorozumieme…

— A možno sú úmyselne takí pokojní, aby nás vlákali do pasce. Dostali sme sa do peknej kaše. Vrátiť sa nemôžeme, postrieľali by nás na rieke ako mačky…

Počkajme teda do rána a vojdeme do osady za vidna — bez skrývania, aby bolo vidieť, že nemáme nepriateľské úmysly.

Kraus súhlasil. Prikradol sa k člnu, vybral z neho najdôležitejšiu batožinu a rozložil ju v kroví okolo seba, aby ju mal pri ruke. McHardy medzitým zaspal.

Krausovi sa chvíľami snívalo, že veľké gule, pripevnené na vysokých ihlanoch, svetielkujú fialovým svetlom. Sprvoti si myslel, že je to zrakový klam, aký niekedy vzniká pri veľkej únave. Skoro však spoznal, že je to skutočnosť. Niekoľko gúľ zrazu zasvietilo belasým svetlom. Pohasli. O kus ďalej sa rozsvietili iné, tentoraz červené.

A potom žlté. A zasa belasé…

„Kvarťania asi signalizujú,“ pomyslel si a pričupil sa ešte viac k zemi. McHardyho radšej nebudil, aby zabránil rozhovoru, ktorý by mohol prezradiť skrýšu. Gule žiarili čoraz intenzívnejšie.

Odkiaľsi zďaleka sa ozvalo suché zapraskanie a hneď nato výbuchy, pripomínajúce streľbu z diel. Kraus sa poľakane obzrel a stŕpol: Na obzore šľahali k nebesiam plamenné jazyky. V ich matnom svite sa zjavili kužeľovité vrcholy hôr.

Zaduneli nové výbuchy, oveľa mocnejšie. Pôda sa citeľne zachvela.

McHardy sa prebudil. V rozospatosti zabudol na opatrnosť. Vyskočil a zmätene sa obzeral.

— Čo sa robí? Útočia na nás? — zakoktal. Kraus ho stiahol na zem.

— V našich horách vybuchlo niekoľko sopiek, — riekol temným hlasom. — Naša Lastovička určite zhorela v plameňoch.


McHardy sa obrátil horeznačky a neprítomným zrakom pozeral na oblohu. Pomaly vytiahol z vrecka podlhovastý plod. Kraus bezradne mykol plecami…

* * *


Ráno sa ohlásilo tak isto nádhernou žiarou, v akej dohasínal minulý deň. Gruber sa prebral z mrákot a udivene sa obzeral. McHardy ho potľapkal po pleci.

— Preber sa, spachtoš, čakáme na teba…

— Teda ideme, — riekol rezignovane Kraus a vstal.

— Odvážnemu šťastie praje, — pokúšal sa o úsmev McHardy. Gruber nechápavo krútil hlavou a pokrivkával za svojimi priateľmi.

Čoskoro došli ku kraju veľkého dláždeného štvorca, ktorý bol asi o meter vyvýšený nad ostatnou rovinou. Nerozhodne zastali a s vytržením pozerali na nezvyčajné stavby. Do belasej oblohy sa zabodávali štyri štíhle hladké ihlany asi päťdesiat metrov vysoké, s veľkými dúhovo sa ligotajúcimi guľami na vrcholoch. V ľavom rohu dláždeného štvorca stál o niečo väčší ihlan bez záhadných gúľ — a vpravo najčudnejšia stavba zo všetkých. Obrovská pologuľa, na ktorej boli pripevnené tri konštrukcie so širokými špirálami. Boli to tie isté, ktoré podľa zistenia Krausovho na prvom prieskume nepozorovateľne menili polohu.

— Prichodím si tu ako Napoleon pred egyptskými pyramídami, — zvolal McHardy, aby si dodal odvahy. — Zdá sa mi, že aj tieto stavby sú iba pomníky dávno zašlej slávy. Nikde ani živej duše a nikde ani okno ani dvere. Ako tu môžu bývať ľudia?

— Ty si naivný, — zasmial sa Gruber. — Títo ľudia vyzerajú celkom ináč ako my. Hádam ani vôbec nedýchajú. Alebo sú naozaj neviditeľní, — dodal tichšie.

Kraus odmietavo hodil rukou.

— Nezmysel. A pyramídy sú to tiež nie. Gule nesvietili v noci samy od seba. Kvarťania asi dávali niekomu znamenie, že sa blížime. Pravdepodobne nás tu dávno sledujú nejakým radarom. Nestrácajme čas a radšej poďme ďalej. Alebo nám niekto vyjde v ústrety, alebo objavíme nejaký podzemný vchod…

Gruber ako prvý vyskočil na dlažbu a neistým krokom vykročil. Obidvaja chlapi ho nasledovali. Kraus sa ustavične obzeral na všetky strany. Ale nič sa an len nepohlo. Iba vietor občas zašumel v podivných konštrukciách…

Pri najväčšom ihlane zastali. McHardy opatrne siahol na jeho stenu, akoby skúšal, z akého materiálu je postavený.

— Vyzerá to ako betón, ale betón to nie je, — uvažoval nahlas.

— Škoda, že tu nemáme potrebné prístroje, — vzdychol si Kraus, ktorý zo všetkých síl premáhal únavu zo vzrušujúcej prebdenej noci.

— Pozvi si teda na to Navrátila, Molodinovú a Svozilovú, — uškrnul sa Mc Hardy. — Oni ti už všetky tie záhady dôkladne rozlúštia. Prezrime si radšej tú stavbu zo všetkých strán, azda nejaký vchod objavíme.

— Mal si pravdu, — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý. — Táto guľa sa určite pohybuje, — ukázal na veľkú pologuľu, ktorá vyčnievala nízko nad zemou zo šikmej steny.

Všetci traja sa o ňu opreli, ale darmo. Nepohla sa ani o milimeter. Pokúšali sa teda obrátiť ju okolo osi. Tiež bez výsledku.

— Rozstrieľajme ju, — mienil Gruber.

— Zavolajme, možno sa niekto ozve, — navrhoval McHardy.

Ostalo však len pri slovách.

Kraus konečne objavil v múre malý reliéf, pozostávajúci z troch pologúľ, ktoré vytvárali pravidelný trojuholník. Pri pozornejšej prehliadke zistil, že pologule sú z iného materiálu ako základná doska reliéfu.

— Sláva, zámku pokladnice už máme, — zaradoval sa. — Teraz už len heslo a nedobytnú pokladnicu otvoríme. — Stálo to síce hodne námahy a premýšľania, ale nakoniec sa Krausova domnienka potvrdila. Po mnohých pokusoch sa im konečne podarilo objaviť heslo skrytého mechanizmu. Sotva stisli tri drobučké pologule tesne k sebe, veľká guľa v múre ihlanu sa začala krútiť. Keď sa obrátila tou stranou, v ktorej bol široký okrúhly otvor, opäť sa zastavila.

Ubehlíci zatajili dych a so strachom očakávali, čo sa bude diať ďalej. Každá minúta sa im zdala večnosťou.

Otvor bez najmenšej známky života znudene zíval do vydláždeného nádvoria.

— Aha — vchod, ideme dnu, — spamätal sa konečne Gruber. McHardy nervózne vystrčil bradu a pomykal plecami.

— Máš pravdu, načo čakať. Ale ty tam nesmieš vojsť prvý, si opitý, — odsotil Grubera a nečakajúc na odpoveď, vliezol do otvoru a po bruchu sa vtiahol dnu.

Kraus s Gruberom sa nahli nad otvor a napäto načúvali. Šramot čoskoro utíchol a vo vnútri záhadnej stavby zavládlo strašidelné ticho.

Grubera dlhé čakanie znervózňovalo.

— Idem za ním. Ak mu niečo urobili, ja im ukážem, — povedal výhražne a zatackal sa.

— Nikam nepôjdeš, — rozkázal Kraus. — Ostaneš tu na stráži, podívam sa tam sám. A nerob tu nijaké hlúposti. Máš ešte banány?

Gruber pokrútil hlavou a pohodlne sa oprel o stenu.

Kraus sa na neho ešte raz prísne podíval a opatrne sa vopchal do otvoru. Čoskoro sa dostal do širokej chodby, v ktorej mohol postupovať dopredu kľačiačky.

Chodba vyústila do priestrannej haly, ožiarenej matným svetlom. Opatrne nazrel dnu. Od ľaku vykríkol a celé telo mu roztriasla zimnica. Priamo oproti nemu stál obrovský jašter s dlhým, nabok skrúteným krkom. Uprostred jeho podlhovastého tela svetielkovala kostra, jasne viditeľná cez priehľadné svaly.

Krausov vypleštený zrak mimovoľne skĺzol k nohám netvora. Boli pripevnené na vysokom podstavci…Preľaknutý človek sa rýchle spamätal. Dokonca sa zasmial.

— Už sa bojím aj figurín v panoptiku…

Nesmelo vstúpil do haly a rozhliadol sa. Celú ju zapĺňali nemenej fantastické tvory. Pôsobili takým skľučujúcim dojmom, že votrelca opäť čoskoro opustila odvaha.

— McHardy, — zašeptal do neznámych priestorov. Žiadna odpoveď.

— McHardy, kde si? — opakoval stiesnene.

Opäť mlčanie. Položil ukazovák na spúšť samopalu a neistým krokom obišiel jaštera.

Uprostred haly visela nad dlážkou obrovská guľa s plasticky vyznačenými pevninami na hladkom podklade, naznačujúcom more.

V polotme za veľkým glóbusom číhalo nové prekvapenie: priehľadné modely Kvarťanov s netopierími krídlami, s ktorými sa výprava stretla v údolí Svetiel.

— Toto všetko ešte nič nie je, — ozvalo sa znezrady za Krausovým chrbtom. — Neľakaj sa, to som ja.

McHardy chytil priateľa za ruku. — Poď pozrieť do vedľajšej miestnosti. Alebo uvidíš to isté čo ja, alebo som dostal delírium tremens…

Len čo prešli okrúhlym otvorom, McHardy mlčky ukázal nahor. Vysoko nad ich hlavami bola veľká pologuľa, ktorá tak isto ako v planetáriu žiarila tisíckami drobných hviezd. Uprostred pologule však bolo čosi, čo ľudské oči dosiaľ nevideli: vo voľnom priestore sa pomaly krútili okolo seba dve malé slnká — a okolo nich ešte pomalšie obiehalo maličké, červeno svietiace.

— Živý model trojhvezdia Centaura, — vydýchol prekvapený Kraus. — Modely sĺnk nie sú na ničom zavesené, — dodal ohromený.

— To ešte nič nie j e — pozri sa pozornejšie: okolo sĺnk obiehajú planéty. Vidíš, ako rýchlo krúžia? A aj plávajú voľne vo vzduchu. Ako je to možné? Aký mechanizmus ich poháňa, keď nie sú s okolím nijako spojené?

Kraus sa zrazu strhol:

— Vráťme sa, bojím sa, aby Gruber niečo vonku nevyviedol.

Gruber už pri vchode do ihlanu nestál. Darmo ho hľadali po celom nádvorí, i v uličkách medzi stavbami. Iba pri veľkej pologuli s konštrukciami objavili niekoľko odhodených šupiek z omamných banánov.

— Je zle, — zúfalo povedal Kraus. — Hľa — niekto ho vtiahol dnu, — hodil hlavou smerom k podobnému vchodu, ktorý objavili na najväčšom ihlane.

Po krátkom váhaní sa rozhodli, že ho pôjdu hľadať. Vchod do priestrannej stavby s pokrútenými konštrukciami bol oveľa širší ako do ihlanu, takže mohli postupovať dopredu vzpriamení. Na niekoľkých miestach prepínalo chodbu potrubie, vychádzajúce odkiaľsi z hlbín zeme. Čím hlbšie prenikali dnu, tým mocnejšie ich ovládal pocit, že strácajú pôdu pod nohami. Na konci chodby, uzavretej nízkym zábradlím, si zrazu uvedomili, že stratili akúkoľvek váhu, že zemská gravitácia na nich nepôsobí, tak isto ako v medziplanétnom lietadle. Kŕčovite sa pridŕžali zábradlia a kužele reflektorov zamierili do priestoru pred sebou. Z tmy vystúpila pred nich rozsiahla jaskyňa guľovitého tvaru. V jej strede bola niekoľkými konštrukciami pripevnená guľa z lesklého modrastého kovu. Lúčovite sa do nej zbiehalo niekoľko rúr.

Kraus sa nahol ponad zábradlie, ale hneď poľakane cúvol naspäť.

— Niekto pláva priamo k nám, — zašepkal sotva čujno a rýchle sa obrátil k východu.

— Je to Gruber, neboj sa. — O chvíľu sa skutočne pred ústím chodby ukázal plávajúci človek. k svojim kolegom bol obrátený chrbtom, akoby ich dosiaľ nezazrel. Kraus na neho zavolal, ale Gruber sa ani nepohol. Nevšímavo pokračoval ďalej vo svojej čudnej púti pozdĺž jaskyne.

Obidvaja chlapi ho sledovali ako prízrak.

— Možno je omráčený, musíme ho nejako zachrániť, — šeptal Kraus. — Počkaj tu, zabehnem k rieke po lano…

— Nikam nechoď, je to zbytočné, zase sa k nám vráti na dosah. Podívaj sa, obieha okolo stredu jaskyne ako obežnica… — Krausovi z chladnokrvnéh prirovnania prebehol mráz po chrbte.

Konečne sa Gruberovo telo opäť priblížilo. McHardy vtiahol nešťastníka do chodby a posvietil mu do tváre. — Je mŕtvy, — riekol skleslo.

— Naozaj mŕtvy, — potvrdil Kraus, keď bezvládne telo dôkladne prezrel. — Zabil ho elektrický prúd…Svozilová by mu ešte mohla vrátiť život… — Chytil sa za hlavu.

— Prekliaty život…Vráťme sa radšej naspäť medzi našich…Ináč sa tu určite zbláznime. Zahynieme rovnako ako on…


SKROTENÁ SOPKA


Život v podzemnom obydlí bol čoraz neistejší. Na stavbe novej obytnej budovy na Prestretom stole sa bojovalo o každú minútu. Sotva vedci dokončili strechu, presťahovali do nedokončenej budovy všetko provizórne zariadenie zo spálni i z laboratórií a zo spoločenskej miestnosti klubovne.

— Prvé víťazstvo je tvrdo vybojované, priatelia, — ujal sa slova akademik Navrátil. A kým naša kúzelníčka súdružka Molodinová pripraví slávnostnú hostinu, poviem vám niekoľko slov.

— Ešte pred niekoľkými týždňami sme si často zavzdychli:

Ach, kam sa podeli tie časy, keď lietavali po svete klobásy. Dnes už.

Nedokončil. Svetlá v klubovni zrazu oslepli.

Hneď potom prenikol do sály ohlušujúci rachot. Bolo počuť niekoľko zdesených hlasov.

Wroclawski priskočil k obloku a strhol zatemnenie.

— Naša podzemná elektráreň, — vykríkol a zatackal sa.

Stemnetá obloha nad drobiacimi sa skalami rozhorela sa červenou žiarou.

— Fajka soptí, — zvolal Fratev zdesene. Rozsotil skupinu vedcov a vybehol z budovy.

O chvíľu bol na letisku. Rýchle naštartoval helikoptéru, a kým sa ostatní spamätali, vznášal sa vo vzduchu.

— Pozor, pozor, — volal zúfalo do mikrofónu, umiesteného na krku. — Blížim sa ku kráteru sopky. Dym mi prekáža vo výhľade, usilujem sa dostať nižšie…Teraz už vidím dobre. Mohutný prúd lávy sa valí po kráteri smerom k Prestretému stolu. Zachráň sa, kto môžeš…

— Tu Navrátil…hneď sa vráťte, ide o životy všetkých… — ozval sa chrapľavý hlas v slúchadlách.

— Hneď som pri váááá…— Fratevovi zlyhal hlas. Pretiahol poslednú slabiku a odrazu zmĺkol.

— Všetko v poriadku — len malé škrabnutie do sluchy, — ozval sa opäť.

Helikoptéra kolísavo zastrihala vrtuľami a ťažko dosadla na plochu letiska neďaleko skupiny vedcov.

Navrátil mykol kľukou a v mihu stál v kabíne lietadla vedľa Frateva. Pod pazuchou zvieral veľký kovový valec.

— Späť nad sopku, nad parazitický kráter, — povedal zadychčane.

Fratev mlčky prikývol.

Do kabíny prenikol štipľavý dusivý dym.

— Pozor, pozor, o chvíľu zhodím atómovú nálož, — zvolal Navrátil, keď sa ocitli nad strmou stenou na druhej strane kráteru. — Bomba je síce zavesená na padáku, ale aj tak nám veľa času nezvyšuje. Keď vám poviem, usilujte sa dostať z dosahu výbuchu čo najrýchlejšie…Bol by v tom čert, aby sme lávu neposlali inou cestou…

— …Teraz!..

Helikoptéra poskočila vo vzduchu a neisto sa zakolísala.

Navrátil zdesene pozrel na Frateva. Hlava sa mu beznádejne skláňala nad hlavnou riadiacou pákou. Chytil ho za vlasy a pozrel mu do tváre. Obidve líca mu zalievala krv…

Kŕčovite chytil riadenie.

Helikoptéra prudko skočila do výšky. Okolo nej — ako vyhrážka poslednej chvíľky v živote — vznášali sa kusy rozžeravenej lávy…

* * *


Veľké žlté slnko zapadlo za holé vrcholy hôr. Oblohu rozstrihla červená vejárovitá žiara.

Madarász naštartoval helikoptéru a vzniesol sa s ňou do výšky. Ešte raz sa obzrel na budovu, ktorej ožiarené obloky prezrádzali, že takmer všetci osadníci sú doma. Hladina Nádeje sa poihrávala s mihotavou žiarou, v malej zátočine sa na plavákoch kolísal strieborný Šíp.

Madarász obrátil zrak na druhú stranu. Zachvel sa. Údolím svetiel sa valil hustý dym, zrážaný vetrom k zemi. Nad ním zúfalo trepotali blanitými krídlami Kvarťania, ktorí v zmätku zabudli na útek.

Sopka Fajka hrozivo šľahala plameňmi z obidvoch kráterov. Láva, ktorá ešte pomaly vytekala z bočného krátera, na povrchu rýchle tuhla a vytvárala kostrbatý povrazový prúd. V niektorých miestach plyny a vodné pary pretrhli stuhnutý pancier a vytvorili miniatúrny kráter, z ktorého sa s praskotom rozstrekovala žeravá láva.

Helikoptéra zamierila priamo na sever, priamo k rovníku. Madarász sa neponáhľal, lebo sa už rýchle blížil vhodný čas na vysielanie gravitačným vysielačom. Pologuľa Kvarty, na ktorej vysielač stál, obracala sa totiž smerom k našej slnečnej sústave.

Stroj ľahko dosadol na plošinu blízko nevysokej konštrukcie. Madarász vstúpil do menšej kabíny a zapol gravitor. Bol taký vzrušený, že celé pasáže vysielaného textu musel opakovať.

Telegrafný kľúč monotónne spieval.

— Dnes vám prinášam ešte žalostnejšie zprávy ako včera. Inžinier Fratev bol smrteľne ranený. Prerazilo mu lebečnú kosť a časť tváre spálilo. Spoločne s akademikom Navrátilom hrdinsky nasadil život za nás za všetkých. Doktor Wroclawski bojuje o jeho život. Strata krvi bola ihneď nahradená transfúziou, no aj tak je pacient stále v bezvedomí.

Ako k tomu nešťastiu došlo? Včera sme vám oznámili, že sopka Fajka práve vo chvíli, keď som vám odovzdával naše skúsenosti z letu medziplanétnym priestorom a z Kvarty, nečakane vybuchla. Akademik Navrátil dokončil na šťastie atómovú nálož, ktorou sme chceli uvoľniť bočný kráter sopky, aby lávové prúdy nezničili našu osadu. Inžinier Fratev bol na prieskumnom lete nad vulkánom zasiahnutý polotuhou sopečnou bombou do čela. Považoval to za ľahké poranenie — a ani Navrátilovi nič nepovediac — letel s ním nad vulkán ešte raz. Navrátil jeho zranenie spozoroval až po výbuchu, ktorý otvoril upchatý bočný kráter. Wroclawski podľa rany na čele súdi, že úlomok kameňa preletel pri výbuchu podivnou náhodou oblokom a na nešťastie zasiahol Frateva.

Novo dostavanú budovu na Prestretom stole sme síce zachránili, ale podzemné obydlie sa zosunulo. Okrem inžiniera Frateva sa nikomu nič nestalo — všetci sú zdraví. Podzemná atómová elektráreň je však zničená. Ostal nám len jediný reaktor, ktorý je zamontovaný v Šípe, a ten nám nedá toľko energie, aby sme mohli postaviť oceliareň a vyrobiť náhradné diely pre poškodený Lúč. Sme zúfalí.

Ostáva nám jediná nádej: požiadať Kvarťanov o pomoc. Podľa dômyselných konštrukcií, ktoré objavila Svozilová, usudzujeme, že dokonale ovládajú techniku a majú aj oceliareň.

Na dovŕšenie nešťastia ožíva na mnohých miestach planéty búrlivá sopečná činnosť, ktorá dvíha celé nové pohoria.

Dúfame, že nás Kvarťania prijmú priateľsky a že v nás nebudú vidieť okupantov planéty. Problém, pravda, bude, ako sa s nimi dorozumieme…

Ďalšie starosti nám spôsobujú Severson a Svozilová. Už niekoľko dní nám nepodali zprávu zo svojej cesty okolo Kvarty. Možno sa im iba poškodili vysielače.

Pre dnešok končím — ohlásim sa zajtra…

Madarász vypol gravitor a vrátil sa k ostatným súdruhom.

Fratev ležal na operačnom stole, obstúpený vedcami v bielych plášťoch.

— Dnes v noci sa všetko rozhodne, — šeptom vysvetľoval Watson.

Úporný boj o Fratevov život trval až do rána.

Práve za svitania zachytil astrotelevízor odpoveď zo Zeme.

— Statoční dobyvatelia vesmíru, drahí priatelia! Sme s vami! Vydržte!

Na nových medziplanétnych lietadlách „Fotón“ a „Elektrón“ dokončujeme posledné práce.

Zajtra o 5,30 stredoeurópskeho času štartujú. Čakajte nás o štyri roky.

Madarász, ktorý zprávu prijímal, neveril svojim očiam. O štyri roky? Nepomýlili sa? Či sa im azda podarilo zvýšiť rýchlosť lietadiel až na hranicu svetelnej rýchlosti?

Rýchle vybehol na chodbu. Oproti nemu sa ponáhľal Čan-su. Radostne zamával rukami a oči sa mu ešte viacej rozžiarili.

— Prvý boj je vyhraný, náš Fratev bude zachránený! A hlas mu zlyhal…


SKALNÉ MESTO


Alena Svozilová so Seversonom sa konečne vrátili z dlhej dobrodružnej cesty. Hneď na druhý deň, len čo si pútnici odpočinuli, premietol Severson dlhý dokumentárny film, ktorý so sebou priviezli.

Pozrime si tento film spoločne so statočnými dobyvateľmi vesmíru…

* * *


Sála, voňajúca novosťou, zmĺkla. Svetlá zhasli.

Na striebornom plátne sa ukázal obraz krajiny, ubiehajúcej hlboko pod lietadlom.

— Hneď za Prieplavom dobyvateľov vesmíru sa nám vynorili z hmiel novo vzniknuté sopky, ktoré podstatne zodvihli západný breh svetadielu, nazvaného na počesť Zeme Geózia, — sprevádzal meniaci sa obraz Seversonov hlas.

— Čoskoro potom sme objavili záhadné stavby s čudnými konštrukciami, ktoré svedčia o vyspelej kultúre ich staviteľov. Žiaľ, zatiaľ sú jediné, ktoré sme dosial na Kvarte objavili. Prehliadka osady nám určite ukáže ďalšiu cestu k inteligentným obyvateľom tejto planéty. Najprekvapujúcejšia je skutočnosť, že dvaja z nich, ktorých sme zazreli na nádvorí osady, sú veľmi podobní nám ľuďom…

Opúšťame obydlie mysliacich tvorov a odbočujeme vľavo k veľkému pohoriu, ktoré nám zatiaľ zastiera výhľad na more. Stúpame do výšky, aby sme nadleteli nebezpečný mrak popola, vyvrhnutého množstvom soptiacich vulkánov.

Pristávame v zálive, ktorý vytvoril polostrov, veľmi pripomínajúci svojím tvarom konskú hlavu. Na skale na brehu pripevňujeme prvú automatickú meteorologickú stanicu…

Letíme nad skupinou ostrovov ďalej na juh. Oceán pod nami má čoraz nezvyčajnejšiu farbu. Zdá sa nám, že jeho hladina je pomaľovaná do nekonečna ubiehajúcimi pásmi. Až po pristátí pri jednom z nádherných ostrovov si môžeme tento zjav aspoň čiastočne vysvetliť. Oceán pretínajú niekoľkými smermi morské prúdy, ktoré odkiaľsi prinášajú sopečný popol.

Veľkým oblúkom sa vraciame opäť k rovníku. Cestou umiestňujeme ďalšie automatické stanice. V zálive podkovovitého ostrova nás vítajú čudné morské zvieratá…

A konečne zase pevnina. Po krátkom lete sa ocitáme pred veľkou hmlovou clonou, visiacou od mračien až po zem. Vlietame do hmly. Naše prístroje zúfalo signalizujú, že mliečna hmla okolo nás je v skutočnosti horúcou parou. Takmer kolmým letom unikáme z nepríjemného kúpeľa. Na obrazovkách radara sledujeme krajinu pod sebou. Vznášame sa vysoko nad morom.

Spresňujeme svoje mapy a právom objaviteľov dávame mu meno. Danteho more…

Oči všetkých vedcov priam visia na premietacom plátne. Pralesy sa rýchlo striedajú s púšťami, jazerá s močiarmi…

A more. Alena Svozilová mu dáva meno Dračie more, pretože sa pri brehoch hmýri rozprávkovými jaštermi.

— Blížime sa k najkrajším miestam na planéte, k miestam, ktoré boli kedysi pravdepodobne kolískou všetkého tunajšieho života, — pokračuje Severson v rozprávaní. — Dve veľké prikrývky s dlhými skalnatými šijami zvierajú zo všetkých strán more Života.

Spomaľujeme let na najnižšiu rýchlosť. Nechávame za sebou nespočetné množstvo koralových ostrovov, skrytých do bujnej zelene.

Len čo sa plaváky lietadla dotknú hladiny, voda sa priam spení pod plutvami miliónov rýb…Nad brehom zakrúži mračno vyľakaných lietajúcich Kvarťanov…

Tvory najrôznejších tvarov a farieb ozlomkrky bežia do pestro rozkvitnutého pralesa. Z močarísk neďaleko brehov sa s hlučným vreskom dvíhajú obrovskí vtáci.

Lietadlo konečne opúšťa more Života a letí nad pevninou, ktorá hostí statočných dobyvateľov vesmíru, nad Novou Európou.

Mierne zvlnenú zalesnenú krajinu, pripomínajúcu strednú Európu, zrazu pretína veľké jazero.

Šíp klesá, aby dvaja pútnici po neznámom svete mohli na tomto Vernovom jazere umiestniť ďalších automatických prorokov počasia. Lietadlo chvíľu ešte skáče po tyrkysovej hladine.

Teraz sa už pokojne hojdá na kotve. k brehu zamieril gumený čln, poháňaný prúdovým motorom. Pútnici v člne si pretierajú oči, aby mali istotu, či dobre vidia.

V úzkej zátoke sedí na hladine niekoľko belostné bielych lodí s bohato vykrajovanými okrajmi a zlatoružovými plachtami. Lode sa blížia — a človek nevychádza z údivu. Nie sú to lode, ale kvety obrovských rastlín, kvety úchvatných morských lekien, ktoré z času na čas presťahuje vietor aj s koreňmi na iné miesto…

Na jednom z kvetov sedí okrídlený Kvarťan. Prestrašene žmurká očkami a celý sa chveje od strachu. Strach mu zrejme nedovolil včas vzlietnuť do spásonosných výšok…

Keď sme priplávali bližšie k obrovským kvetom, zbadali sme ústie riečky, ktorou vtekala do mora voda červená ako krv, — pokračoval Severson v rozprávaní.

— Chceli sme zistiť príčinu, preto sme sa pustili po tejto rieke do vnútrozemia. Plávali sme medzi zvlnenými skalnými stenami, rozrytými ostro rezanými zvislými ryhami, až sme sa dostali k miestu, kde riečka vytekala z vnútra skál. Seversonove slová sprevádzali zábery dokumentárneho filmu…

— Čoskoro sme sa ocitli v obrovskej nádhernej jaskyni. V žiare lámp sa trblietali ľadové kvaple, ktoré ako mramorové stĺporadie podopierali vysokú povalu.

Pozdĺž stien jaskyne rástol krištáľový prales a nad ním sa majestátne vznášal mohutný organ, ktorý len čakal na čarodejného organistu, aby sa rozospieval rajskou piesňou.

Na zamrznutých krajoch jazierka belostne svietili ľadové lekna.

Vchod do ďalšej jaskyne uzavieral záves dlhých kvapľov — neklamná známka, že po celé tisícročia tadiaľ nikto neprešiel.

Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v ceste.

Opatrne som jeden kvapeľ odlomil a zrazil ním niekoľko ďalších. Jaskyňou sa rozľahlo rinčanie, ako keď sa rozbíja sklo — a časť závesu sa zrútila do vody.

Ďalšia jaskyňa mala trochu inakší ráz. Pri stene vyčnievali z vody žltkasté misy, vytvorené z vápenca. Na skalných previsoch sa plazili ako chobotnice pestré závesy. Potok pretekal popri pravej stene a strácal sa opäť v ďalšej jaskyni.

Vystúpili sme na pevnú pôdu a čln pripútali k stalaktitu.

Do ďalšej jaskyne sme sa dostali pešky — uzučkým priechodom medzi dvoma mohutnými stalagmitmi. Tu sa potok končil, vlastne sa strácal pod skalnou stenou. Jaskyňa bola oveľa menšia, jednoduchšia — a hlavne teplejšia ako prvá.

Presvecovali sme všetky kúty, aby sme objavili otvor, ktorým by sme mohli preniknúť ďalej, ale ustavične darmo.

— Podívaj sa, — zvolala zrazu Alena a ukázala hore.

Na pomerne hladkej stene bola veľká nástenná maľba, znázorňujúca útek najrôznejších tvorov pred výbuchom sopky.

Medzi vtákmi, letiacimi v povetrí, vznášali sa aj okrídlení Kvarťania.

Kto asi bol autorom tohto diela, uvažovali sme. Vchod do jaskyne bol predsa uzavretý. Ciagle a kvaple v jaskyniach nenarastú za noc, činnosť vody ich vytvára po celé tisícročia.

— Je celkom možné, že niekedy v dávnej minulosti tu žili rovnako inteligentné tvory, ako boli starí Babylončania alebo Egypťania, — mienila Alena. — Ale kam sa podeli? Vari zahynuli?

Znova sme sa zahľadeli na nástennú maľbu. Bola zaujímavo zhotovená. Jej tvorca sa usiloval dosiahnuť väčší dojem skutočnosti tak, že nalepil na kresby zvierat srsť a chĺpky, ktoré zrejme získal zo živých zvierat. Pri pohľade zblízka to nepôsobilo priam esteticky.

Z úvah nás vyrušil podozrivý šramot.

Rýchle sme zhasli vreckové lampy a pričupili sme sa k stene.

Hneď vedľa mňa sa ozvalo duté buchnutie, znásobené ozvenou jaskyne.

„Alena,“ blyslo mi hlavou, údy mi od hrôzy zdreveneli.

— Žiješ? — zašepkala mi zrazu do ucha.

— Pst, pst, asi tu niekto je, — odpovedal som jej sotva počuteľne.

Napínali sme sluch do prasknutia.

Jaskyňa však mlčala ťažkým tichom.

— Opatrne som šmátral v temnotách, aby som zistil, čo mi dopadlo k nohám. Bol to balvan, ktorý sa nárazom na dno jaskyne rozštiepil na tri kusy.

— Prepáčte, že v týchto miestach má môj reportážny film značné medzery.

— Odtrhol sa kus skaly, mali sme z pekla šťastie, — riekol som s úľavou a opäť som rozžal lampu.

Alena urobila to isté.

— Odkiaľ mohol kameň vypadnúť, keď skalná stena i povala nad nami sú hladké a celkom pravidelné? — čudovala sa Alena.

— Tu nie je niečo v poriadku, — stíšil som hlas. — Drž sa pri mne, neľúbi sa mi to tu. Vráťme sa.

Neprešli sme ani desať krokov k východu z jaskyne, keď nám za chrbtom dopadol na zem ďalší kameň. Bleskurýchle som sa zvrtol.

Nad nástennou maľbou som zazrel pravidelný okrúhly otvor, ktorý tam pred chvíľou určite nebol a v ňom — Kvarťana, oblečeného do čudných šiat. Oslepený žiarou lampy prikryl si dlaňami oči a o krok ustúpil do tajnej chodby.

Alena od prekvapenia vykríkla.

Vtom sa zjavil ďalší Kvarťan. Chytil svojho kolegu za ruky, násilím ho posadil na dno chodby a hneď nato ho odvliekol do vnútra skál.

Okrúhly otvor ostal otvorený.

Všetko sa stalo tak rýchle, že sme v prvej chvíli nevedeli, či to bola skutočnosť alebo prelud. Otvor v stene však podával neklamné svedectvo: podzemné bludisko je obydlené, a to Kvarťanmi, ktorí si vedia vyrobiť odev.

— Prečo nás ten Kvarťan bombardoval balvanmi? — rozhorčovala sa Alena. — Veď sme mu nič neurobili…

— Neskoršie sa ho opýtam, — usmial som sa. — Poďme už, vráťme sa k člnu, lebo nám tu ešte niečo spadne na hlavu…

Viete si predstaviť naše pocity, keď sme sa vrátili k stalaktitu a čln tam — nebol?

Rozbehli sme sa popri podzemnej riečke k ľadovému závesu.

Ďalej sme nemohli.

Čo si teraz počneme? Ako sa dostaneme naspäť k lietadlu? Prečo som ja somár nechal prenosný vysielač v člne?

Vrhol som sa do rieky, odhodlaný preplávať úžľabinou a pomôcť aj Alene, ale krvavá voda bola taká ľadová, že som sa musel vrátiť na breh.

Boli sme v pasci.

Bezradne sme blúdili ľadovou jaskyňou a vzájomne sa utešovali, že sa to všetko určite šťastlivo skončí.

Ale východ z väzenia sme nenašli.

Vrátili sme sa teda k nástennej maľbe.

Otvor bol už uzavretý.

Keď budeme volať o pomoc, kto nás počuje? Len Kvarťania a oni nám sotva pomôžu, i keby nám stokrát rozumeli.

Čo teraz? Ako sa zachrániť?

Hodiny sa míňali a nám stále nič neprichodilo na um.

Kde prenocujeme? V ľadovej jaským je chladno a jaskyňa s nástennou maľbou je nebezpečná.

Nakoniec sme predsa len ostali pri nástennej maľbe. Dohodli sme sa, že sa budeme v spaní striedať.

Prvé dva dni prešli pri pokoji. Voda síce mala nepríjemnú príchuť, ale piť sa dala.

Na tretí deň sa však prihlásil hlad a na štvrtý deň únava. Tak sa stalo, že som na stráži spiacej Aleny zaspal.

Zrazu som pocítil, že ma niekto chytil pod pazuchy a dvihol do výšky.

Kým som si mohol uvedomiť, čo sa so mnou deje, stál som v kruhovitej chodbe — a vedľa mňa dvaja podivne oblečení Kvarťania, drsných, ale inteligentných tvárí.

— Kde je Alena? Pustite ma! Alena! — kričal som zúfalo, ako keby mi rozumeli.

Nedbali na moje protesty; bez milosti ma ťahali do vnútra skál. Pochopil som, že odpor je zbytočný.

Zdalo sa mi, že chodba nemá konca. Tŕpol som od hrôzy, čo sa stalo s Alenou, a za každým krokom som očakával, že ma vrhnú niekde do priepasti.

Veru, nie je to vôbec veselé potkýnať sa s takými milými spoločníkmi do neznáma.

Konečne sa predo mnou zjavil blikotavo osvetlený krúžok, ktorý sa ustavične zväčšoval, až sa premenil na bránu do skalného chrámu.

Krásou podzemnej sály som bol priam ohromený. Maľbami zdobenú povalu podopierali bohato členené stĺpy, či skorej zložité súsošia fantastických bytostí.

Bočné steny chrámu tvorili reliéfy, pomaľované rôznymi odtienkami hnedej, modrej a žltej farby.

Uprostred chrámu boli do kruhu zostavené kvádre s kľukatými vtesanými ornamentami.

V strede kruhu plápolal belasý plameň, vychádzajúci z otvoru v dlažbe.

Nepríjemní sprievodcovia ma bez slova usadili na dlažbu k podstavcu stĺpa. Kým jeden z nich ma stále držal, druhý niekam odišiel.

Usilovne som premýšľal, čo mám urobiť. Ďaleko som sa však v úvahách nedostal. O chvíľu sa kolega môjho sprievodcu vrátil — a s ním veľa iných.

Zdvihli ma zo zeme a usadili na sedadlo v kruhu — chrbtom k plameňu.

Jeden zo záhadných Kvarťanov si so záujmom prezeral kameru a reflektor, ktoré mi viseli na prsiach. Urobil pohyb, akoby mi ich chcel vziať, ale ja som sa tak zúrivo mykol, že Kvarťan naľakane ustúpil.

Ostatní stáli v kruhu predo mnou a zvedavo sa na mňa dívali. Striedavo otvárali ústa, akoby hovorili, ale ja som nezačul ani najmenší zvuk. Len neskoršie som si uvedomil, že sa dorozumievajú nečujným ultrazvukom.

Tvárili sa celkom pokojamilovne, a to ma trošku upokojilo.

— Kde je Alena? Prečo ste ma zajali? Chcete mi azda pomôcť? — povedal som nahlas.

Kvarťania od prekvapenia cúvli, akoby sa báli, že sa na nich vrhnem. Potom ako na povel sa všetci posadili a široko otvorenými očami sa vpili do mojej tváre. Neubránil som sa úsmevu.

Ľudská reč vás teda prekvapuje? A čo potom spev?

— Aké je klamlivé to srdce ženy, — zaspieval som áriu z Rigoletta. Účinok nebol oveľa väčší ako prv. Pochytila ma zlosť.

— Pustite ma, — skríkol som. Pokus o útek sa mi však nepodaril, bol som príliš zoslabnutý po štvordennom hladovaní.

Zúril som teda ďalej, až som od vysilenia stratil vedomie.

Keď som sa prebral z mdlôb, ležal som na mäkkej podložke v úplnej tme.

„To sa mi len snívalo,“ blyslo mi hlavou.

Rýchle som rozžal lampu a rozhliadol sa. Kvarťania tam už neboli. Ležal som sám v malej šesťhrannej jaskyni na niekoľkých veľkých mäkkých listoch s hrubou vrstvou podhubia.

Neďaleko mňa bola hŕba tmavomodrých plodov a kamenná nádoba. Tá ma zaujala najviacej. Trýznil ma totiž pálčivý — smäd. V nádobe bola skutočne voda. Bola síce teplá, ale to mi bolo jedno. Najprv som si ovlažil pery a opatrne ochutnal číru tekutinu. A potom som sa dobre napil.

Hneď potom sa znova prihlásil hlad. Plody boli síce na dosah ruky, ale kto mi tam mohol prezradiť, či sú jedlé alebo jedovaté?

Dve hodiny som váhal, kým som sa nakoniec odhodlal.

„Je to jedno,“ pomyslel som si. „Alebo tu zahyniem od hladu, alebo sa otrávim. Alebo ma plody skutočne zachránia.“

Jeden z nich som rozlúpil a dlho prezeral. Mal podobnú dužinu ako naša slivka. Opatrne som ju olizol.

Bola sladká. To bolo dobré znamenie.

— Čo sa dá robiť, budem riskovať, — rozhodol som sa a pomaly som ju zjedol. Chutila celkom dobre.

Bez rozmýšľania som sa pustil do ďalších.

Čoskoro sa mi vrátila sila do rúk i rozvaha.

„Pravdepodobne ma Kvarťania uvrhli do väzenia ako nebezpečného nepriateľa,“ uvažoval som. „Alebo ma ulovili ako čudné zviera, ktoré budú pozorovať.“

Odhrnul som záves, zakrývajúci východ z jaskyne, a vykukol von, či ma nikto nestráži.

Nebolo tam nikoho. Najvhodnejšia chvíľa na útek.

Prešiel som susednou jaskyňou a vstúpil do ďalšej. Krv mi stuhla v žilách. Na podobnom lôžku, aké som mal ja, ležala tam na zemi — Alena.

Priskočil som k nej a posvietil do tváre. Bola v bezvedomí.

Rýchle som priniesol nádobu s vodou a vzkriesil ju. Sotva vládala hovoriť, taká bola zoslabnutá.

Spamätala sa, až keď si riadne upila vody a zjedla niekoľko sladkých plodov.

— Ujdeme, kým niekto nepríde, — navrhla Alena, len čo sa vládala trochu udržať na nohách.

Čím ďalej, tým rýchlejšie sme prechádzali labyrintom jaskýň a chodieb, až sme nakoniec bežali. V umele vyhĺbených podzemných priestoroch nebolo živej duše.

— Asi odišli na nejakú výpravu, — hádala Alena. — Poponáhľajme sa, kým sa nevrátia.

— Už si unavená, nevydržíš to, — ale ona si nedala povedať.

Konečne sme sa dostali do pohodlnej širokej chodby, ktorá sa vinula ako had spleťou jaskýň. Už sme sa tešili, že je to hlavný vchod do bludiska, keď sa pred nami ozvalo klepanie. Spomalili sme beh a chvíľu načúvali.

Naozaj, ktosi tu neďaleko pracuje.

Chodba sa pred nami prudko zatočila doprava.

Priblížili sme sa k zákrute a nazreli za roh. Chodba tam ústila do obrovského skalného chrámu, v ktorom pracovalo niekoľko Kvarťanov.


— Vráťme sa, — zašepkal som. — Možno tam nájdeme iný východ.

Alena nesúhlasila.

— Do väzenia sa hádam vracať nebudeme, možno sa s nimi nejako dohodneme.

Ruka v ruke sme vstúpili do chrámu. Ostali sme stáť ako vo sne.

Na jednej strane pracovali kvarťanskí sochári a maliari, na druhej strane žiarili ako z alabastru nové reliéfy a nástenné maľby.

Umelci pracovali s takým zápalom, že si nás ani nevšimli. Pozrite si pozorne ich dielo, priatelia. Určite budete rovnako prekvapení ako my, — usmial sa Severson.

Na premietacom plátne sa zjavil veľký bohatý reliéf.

— Náš Šíp! — zvolala Molodinová. — A pri ňom tri postavy. Kto to môže byť?

— Len trpezlivosť, hneď nasleduje detailný záber.

— Navrátil…

— Fratev…

— Molodinová, — ozvalo sa takmer naraz.

— O tom niet pochybnosti, — súhlasil Severson. — I keď sú profily našich troch priateľov trochu skreslené, tiež sme ich poznali na prvý pohľad.

Na ďalšej snímke bol reliéf so záhadnou osadou Neviditeľných, s ktorou sme sa zoznámili spoločne s McHardym, Krausom a nešťastným Gruberom.

Na nádvorí osady bolo vytesané mnoho postáv v skafandroch.

— To je úžasné, — jasal inžinier Fratev. Nech sa hneď na mieste premením na antihmotu, ak toto nie je dokonalé priemyslové stredisko.

— To je celkom možné, — súhlasil Navrátil. — Ale čo znamenajú tie obrovské špirály na pologuli?

— Neviem, ale rozhodne je to tá istá osada, ktorú sme zazreli z lietadla pri Novej Volge. O tom svedčia aj ihlany s guľami na vrchole. Ostatne — Nová Volga je na reliéfe zachytená tiež, — upozornila vedcov Alena a pristúpila k premietaciemu plátnu.

— Podívajte sa sem, — ukázala na hladinu rieky, naznačenú vlnovkami. — A sem… — dodala s úsmevom.

— To nie je možné, — zvolal Navrátil prekvapene pri pohľade na čudné lietadlo, ktoré sedelo na kamenných vlnách reliéfu.

— Veď to nie je ani jedno z našich pomocných lietadiel. A ľudia v skafandroch — to tiež určite nie sme my. Veď sme túto osadu ešte nenavštívili a skafandre majú iné tvary ako naše.

— Áno, Kvarťania tu zvečnili do kameňa tajomstvo, ktoré sme ešte nerozlúštili, — prikývla Alena. — Ja som vždy hovorila, že tu niekde bývajú ľudia, ktorí sú na podobnom stupni vývoja ako my.

— Skvelé, úžasné, aspoň nám pomôžu opraviť Lúč a čoskoro dáme Kvarte vale, — živelne súhlasil Fratev. — Tisíc hromov a bleskov, prečo chodia v skafandroch? Hádam nechcú navštíviť susednú planétu?

Navrátil bezradne mykol plecami.

— Neviem. Dočkaj času ako hus klasu, — usmial sa. — Zajtra sa na tú ich osadu podívame zblízka, potom uvidíme. A Kvartu prezrieme ešte raz, a to dôkladne…

Severson pokračoval v rozprávaní.

— Zaujímali nás nástroje, ktorými vyspelí Kvarťania pracujú v skale. Priblížili sme sa ku skupine výtvarníkov, tvoriacich nový reliéf.

Prekvapilo nás, že dláta mali premyslený tvar, hoci iný ako naše — a kov bol prekvapujúco tvrdý. To je dostatočný dôkaz, že niekde na Kvarte existuje oceliareň alebo niečo podobného…

Potom sme sa nepozorovane vytratili do ďalšej chodby.

Na našu veľkú radosť sa za niekoľkými zákrutami ukázalo slnečné svetlo. Ocitli sme sa na malej plošine pred východom z podzemného bludiska. Z troch strán bola ohraničená vysokými balvanmi, stesanými do kužeľov. Pravdepodobne je to ochranná hradba proti jašterom.

Pretiahli sme sa úzkou medzerou a s úľavou sme si vydýchli.

Boli sme voľní. Nad nami žiarili všetky tri slnká, akoby nám prišli vynahradiť trudné chvíle v tmavom podzemí.

Za nami kolmá skalná stena — a pred nami prales.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme popri stene, aby sme tak obišli skalné mesto a dostali sa naspäť k červenej vode.

Usilovali sme sa čo najrýchlejšie vzdialiť od vchodu do podzemia, aby sme sa znovu nedostali do pasce.

Asi po dvoch hodinách namáhavej chôdze divokou prírodou sa pred nami otvoril výhľad na Vernovo jazero s obrovskými leknami.

Neďaleko lekien sa pokojne hojdal na vlnách náš Šíp. A pri brehu — pri ústí červenej riečky krúti sa vo víre náš motorový čln…


ZÁHADNÉ STAVBY


Jurko Zajac už nie je malý chlapec. Za ten čas, čo ho poznáme, vyrástol na statného mládenca. Po absolvovaní jedenásťročnej školy vstúpil na Vysokú školu astronautickú, aby sa raz mohol stať pilotom medziplanétneho lietadla. Jeho sen sa splnil rýchlejšie, ako očakával…

Doktor Zajac pribehol domov úplne zadychčaný.

— Tak, deti, poletíte so mnou — akadémia to povolila, — zvolal radostne hneď vo dverách.

Mamička bude pracovať v atómovej elektrárni a Jurko sa stane pomocníkom v riadiacej kabíne, aby sa naučil zaobchádzať s kontrolnými prístrojmi. A mňa menovali za veliteľa Elektrónu.

Keď Jurko vstupoval so svojím otcom do medziplanétneho lietadla, už dávno ovládal teóriu vesmírnych letov. Dobre vedel, akým spôsobom poháňa lietadlo reaktívna sila, i to, že dlhý čas musí žiť bez akejkoľvek gravitácie. Poznal tiež podmienky života na Mesiaci i z literatúry i z otcovho rozprávania. Vedel, napríklad, že veľké rozdiely teplôt na mesačnom povrchu prekonáva človek jednak zvláštnym zariadením skafandrov, ktoré sú automaticky vykurované alebo chladené podľa potreby, jednak tým, že hlavné stanice a závody sa budujú alebo na póloch kde sa teplota pomerne nemení, alebo v podzemí.

A predsa bol jeho prvý let medziplanétnym priestorom jediným nepretržitým vzrušením. Ohromoval ho pohľad na Zem, ktorá sa stále vzďaľovala, až sa premenila na veľký, hmlami obalený glóbus, voľne plávajúci uprostred hviezdnatej oblohy. Obdivoval slnko so zeleno žiariacou korónou, ktorá zakrývala niekoľko hviezdičiek.

Najhlbším dojmom však zapôsobila na neho mesačná krajina — a potom vyše dvoch kilometrov dlhé kolosy, ktoré sa majestátne dvíhali nad letiskom v kráteri Tycho. Poznal dopodrobna ich vnútorné zariadenie a funkciu všetkých prístrojov kabín. A predsa — keď sa postavil k tomuto dielu ľudského ducha a práce zoči-voči, bolo mu akosi čudne pri srdci.

Ešte prehliadka lietadla — a štart…

Obidva kolosy sa zodvihli súčasne. Mesačná krajina pod nimi sa rýchle rozrastala do šírky, až sa zmenila na nedohľadnú pologuľu s drobučkými krátermi.

Po niekoľkých hodinách letu sa lietadlá priblížili k sebe a spojili sa teleskopickou chodbou, aby bol umožnený vzájomný osobný styk.

Zem i s Mesiacom sa stratili v hviezdnatej oblohe.

Slnko sa premenilo na jasnú hviezdu…

* * *


— Vravel som ti to koľko ráz a stále si tomu nechcel veriť. Podívaj sa, — ukázal McHardy na oblohu, kde sa vznášala helikoptéra. — Videli nás vtedy a teraz idú po nás. Radšej zmiznime hlbšie do pralesa.

Kraus nemohol od helikoptéry odvrátiť oči.

— Hlúposť, tu nás nenájdu a na útek je stále času dosť. Som zvedavý, čo v osade Neviditeľných vykonajú. Možno sa im povodí ako Gruberovi.

Kraus sa mykol.

— Vravel som ti, že tam Grubera nemáme nechať. Zo samého strachu z neviditeľných sme ho ani nepochovali.

— Nech si ho pochovajú oni, mňa by ta už nikto nedostal. Ostatne, určite tam už neleží, neviditeľní ho odstránili. Vari si tam nenechajú ležať mŕtvolu.

Helikoptéra pomaličky klesala, až nakoniec pristála na jednej z troch krátkych ciest, ktorá bola pravdepodobne letiskom. Dvere kabíny ostali dlho zavreté. Konečne sa na nádvorí záhadnej osady zjavili traja ľudia — Navrátil, Watson a Madarász. Severson s Alenou ostali zatiaľ v lietadle.

Vedci sa obzerali na všetky strany. Keď sa nič nepohlo, priložili ruky k ústam a niekoľko ráz spoločne vykríkli: — Haló!

— Asi sa nás boja, pozorujú nás odniekiaľ, — mienil Navrátil.

— Živia sa ovocím ako my, — zohol sa Watson k podlhovastému plodu a podal ho Navrátilovi.

Madarásza najviacej zaujala budova s čudnými špirálovitými konštrukciami.

— Kým sa niekto ukáže, prezrieme si ich zblízka, — navrhol súdruhom. — Nemôžem pochopiť, aký to má všetko zmysel.

Váhavo podišli k budove.

— Tým špirálam naozaj nerozumiem, — prikývol Watson, — ale tomuto veľkému parabolickému zrkadlu by som asi čoskoro prišiel na fígeľ. Stavím sa, že týmto prístrojom zachycujú Kvarťania slnečnú energiu.

Len teraz si Navrátil všimol, že vchod do veľkej pologule je otvorený.

Keď sa dlho nikto na ich volanie neozýval, opatrne vliezli dnu.

— Kvarťania majú asi menšie postavy, vari by neliezli do svojho domu kolenačky ako my, — uvažoval nahlas Watson.

— Čerti vedia, čo sú to za ľudia, — šeptom súhlasil Navrátil. — Všimol som si, že ani jedna ich budova nemá oblokov.

Watson miesto odpovede skríkol a cúvol. Všetci stŕpli na mieste.

— Čo je? — opýtal sa nakoniec Navrátil.

— Pred nami leží akýsi človek, asi je mŕtvy, cítite ten sladký zápach?

— Je to Gruber, — zvolal Navrátil, keď sa k mŕtvole priblížil.

— Ako sa sem dostal? Kto ho zabil…? Na celom tele nemá ani stopy po zranení, — ťažko vykrikoval Watson, keď si mŕtvolu prezrel.

— Zabil ho elektrický prúd, pozrite, ako kŕčovito je skrútený, — zašepkal Madarász.

Všetci traja sa poľakane poobzerali po stenách chodby.

— Ďalej ani na krok bez prístrojov. A Grubera musíme pochovať, — povedal Navrátil.

Mŕtvolu vyniesli na nádvorie, kde ju ešte raz dôkladne prezreli.

Gruber bol skutočne zabitý elektrickým prúdom. Proces rozkladu prebiehal veľmi pomaly, pretože v chodbe bola rovnomerná a pomerne nízka teplota.

Obaja chlapi, ktorí boli schovaní na druhom brehu Novej Volgy v pralese, sledovali prostučký pohreb s hrôzou v očiach.

Vedci chvíľu mlčky postáli nad hrobom úbohého šialenca, a potom sa vrátili na nádvorie k helikoptére.

— Oblečme si skafandre. Ochránia nás pred najrôznejšími druhmi žiarenia a aj pred smrťou elektrickým prúdom. A súčasne môžeme byť v ustavičnom rádiovom spojení. Budovu s konštrukciami si prezriem sám, — riekol Navrátil, — aby sme sa nebezpečenstvu nevystavovali všetci. Vy sa medzitým pozrite po osade…

Vedci sa rozišli.

Severson a Alena so slúchadlami na ušiach napäto očakávali prvé zprávy.

— Podarilo sa nám vniknúť do jedného z ihlanov, — ozval sa konečne Madarászov hlas. — Budova nie je bez oblokov, ako sme sa pôvodne domnievali. Na niekoľkých miestach prepúšťa stena všetky ultrafialové a infračervené lúče. Z toho usudzujeme, že jej obyvatelia tieto lúče vidia prostými očami, že ich zrakový orgán je celkom ináč vyzbrojený ako naše oko. Miestnosti sú bez nábytku a zdá sa, že tu už dlho nikto nebýval.

— Tu Navrátil…Je to úžasné. Budova s konštrukciami je vlastne veľmi výkonná atómová elektráreň. Dosial sa mi nepodarilo zistiť, na akom princípe pracuje. Zistil som iba, že pomocou slnečnej energie sa do budovy čerpá voda a rozkladá na vodík a kyslík. Obidva plyny sa vháňajú do atómového kotla uprostred guľovitého priestoru. Záhadou je, prečo priestor okolo kotla je bez zemskej gravitácie…

— …To je nepochopiteľné, — pokračoval Navrátil o chvíľu. — Atómový kotol je zhotovený z antihmoty — z negatívnej hmoty. Ako je to možné? Antiprotón a vôbec všetka negatívna hmota pri styku s normálnou hmotou vybuchne a premení sa na žiarenie…Pravdepodobne je tu izolovaná nejakými neznámymi lúčmi alebo umele vytvoreným hmotným poľom…

A kde sa tu vôbec vzala antihmota? Vyspelí Kvarťania ovládajú zrejme atómovú energiu lepšie ako my. Nemôžem to pochopiť. Veď sme sa tu dosiaľ okrem týchto stavieb nestretli s nijakým priemyslom. Vari by ho mali pod zemou?…

Teraz som práve objavil vysokofrekvenčné prúdy, ktoré vysiela kotol niekoľkými smermi na zachycovače, umiestnené na stenách. Jeden z týchto prúdov určite usmrtil Grubera, lebo v priestore medzi kotlom a stenou voľne pláva jeho lampa. Pravdepodobne do priestoru spadol. Ako sa však dostal naspäť do chodby, to neviem.

— Aký vysoký výkon má elektráreň? — opýtal sa Severson.

— Oveľa vyšší, ako môže zmerať môj elektromer — a ten má maximum šesťstotisíc kilowatov. Viem, kam mierite, a máte pravdu. Táto elektráreň môže dať energiu najmenej trom atómovým oceliarňam.

— Tu Watson. Objavil som budovu s čudným zariadením. Niet tu živej bytosti, zato plno priehľadných modelov zvierat a okrídlených primitívnych Kvarťanov. Prichodím si tu ako v múzeu. Uprostred je veľký plastický glóbus Kvarty. Je vypracovaný veľmi starostlivo. Aj táto osada je na ňom vyznačená plasticky.

Tu — na Danteho mori — je akýsi pomníčok v podobe ľalie. Na týchto miestach leží asi ďalšia osada. Ináč niet na glóbuse nič zvláštneho…

Watson čiahol na veľkú guľu, voľne plávajúcu v priestore, aby skúsil, či sa pohne z miesta. Ruka sa ponorila do glóbusu, akoby bol zhotovený z tekutého blata.

Rýchle ju mykol naspäť a pozorne si ju obzrel. Bola čistá, bez najmenšej stopy po nejakej kašovitej hmote. Aj povrch glóbusu v mieste ponorenia ostal neporušený.

Vedec pokus opakoval. Teraz ponoril do glóbusu celú ruku až po plece. Stratil pritom rovnováhu a v celej svojej dĺžke a šírke preletel telesom bez toho, že by do dačoho narazil.

— Tu Watson. Záhada nad záhadu. Glóbus je zhotovený — z priepustnej hmoty…

— Nezmysel, — prudko odporoval Navrátil. — Prieči sa to najzákladnejšiemu prírodnému zákonu, aký poznáme…

— Poďte sa teda podívať…

O chvíľu sa pri glóbuse zišli všetci traja vedci.

Watson opakoval pokus po tretí raz.

Večne nedôverčivý Madarász skúmal glóbus najrozličnejšími prístrojmi.

— Zaujímavé, — povedal po chvíli. — Ani jeden z prístrojov na hmotu gule nereaguje. Je azda nehmotná?

— Skúste to ešte raz, zázraky sa nedejú. Veď guľa je zo všetkých strán dokonale priehľadná, — požiadal ho Navrátil.

— Už to mám, — vykríkol Madarász radostne a ukázal na jeden z prístrojov. — Podívajte sa — sem…glóbus je zhotovený z neutrónov, čisto z neutrónov…

— Som ja ale motovidlo; keď som na to neprišiel hneď, — zasmial sa Navrátil. — Hmotu robí nepriestupnou hmotné pole atómu, to nám je všetkým dobre známe. Keby nie hmotného poľa, prechádzali by sme sa v každom pevnom telese ako v lese, v ktorom sú stromy vzdialené od seba najmenej osemdesiat kilometrov.

A vôbec, načo vám tu naivne opakujem základy zo školy. Človek od samého prekvapenia robí hlúposti. Veď je to jasné: priestupná hmota môže byť vytvorená jedine z neutrónov; nemajú hmotné polia. Vravím — že mi to neprišlo hneď na um. Je to jasné ako bezoblačná obloha…

— Zdá sa to síce jednoduché, ale záhada tým rozlúštená nie je, — povedal pomaly vždy rozvážny Madarász. — Otázok je tu viacej ako dosť. Ako Kvarťania tú neutrónovú hmotu vyrobili? A prečo z nej vyrobili glóbus?

— Možno nám na to odpovedia sami, keď sa s nimi stretneme, — mienil Watson. — Radšej poďme, každú chvíľu sa Kvarťania môžu vrátiť a bude po prehliadke. Nastane konverzácia nohami i rukami.

Predvečerom sa opäť všetci zišli pri helikoptére. Konečný výsledok prehliadky bol jednoznačný: osada je v týchto dňoch opustená. Kvarťania sa zdržujú v druhej osade pri Danteho mori. Atómová elektráreň pracuje automaticky. Prísun kuriva sa robí pomocou slnečnej energie. Veľké gule na ihlanoch sú vysielače energie…

— Tisíc planiet okolo Sýria a všetky obývané, máme my ale šťastie. — To boli prvé Fratevove slová po úraze, keď sa dozvedel o objavení atómovej elektrárne.

— Atómovú elektráreň nemôžeme použiť prv, dokiaľ si nevyžiadame dovolenie od Kvarťanov, — upozorňoval Navrátil. — Hneď zajtra sa za nimi vyberieme k Danteho moru…


DANTEHO MORE


— Už mám toho prekliateho života až po krky, — rozhorčene riekol Kraus, keď helikoptéra s vedcami opúšťala osadu. — Tamtí žijú ako ľudia — a my…nechcem tu nakoniec zahynúť ako zviera — nechcem, rozumieš? Vrátim sa späť, dobrovoľne sa prihlásim.

— A oni ťa dobrovoľne zastrelia. Veď si členom Bratstva silnej ruky — a s takými sa maznať nebudú.

— Členom som, ale zločiny na svedomí nemám ako ty, — skríkol Kraus. — Dal som sa iba chytiť na vaše sľuby. Teraz už chápem, že postaviť sa proti celému ľudstvu je hlúposť. Bol som šialencom. Ty si tu kraľuj na Kvarte — prosím — ale ja sa vrátim. Azda mi hlavu neodtrhnú, a aj keď, aspoň sa to rýchlo skončí. Ak chceš, poď tiež…

— Hneď teraz? — opýtal sa prekvapený McHardy, keď Kraus vykročil k brehu, kde bol v tŕstí ukrytý gumový čln.

Kraus neodpovedal. Ráznymi pohybmi uvoľňoval čln z húšťav. — Neblázni sa, zošalel si? — zareval McHardy a rozbehol sa za ním. Tresol výstrel — a ďalší.

Kraus sa chytil za plece a zatackal sa. Hneď sa však spamätal, vychmatol z vrecka pištoľ a tiež vystrelil.

McHardy urobil ešte niekoľko krokov a zvalil sa do močarísk za tŕstím. Hlava mu klesla do riedkeho žltého bahna.

Kraus ho chvíľu pozoroval, ale keď sa McHardy stále nehýbal, skočil do člna a odrazil od brehu. Kým si ošetroval ranu na pleci, nechal sa voľne unášať prúdom…

* * *


Nad Danteho morom sa váľali oblaky pary a čmudu. Pod strmými brehmi syčala a rozstrekovala sa vriaca voda. Zdalo sa, že celé morské dno je pokryté sopečnými krátermi. Hore na brehu boli chaoticky rozhádzané veľké balvany a celé masívy skál.

— Všetko svedčilo o tom, že tu pred časom bolo niekoľko sopečných výbuchov, aké nemajú na našej Zemi obdoby.

Helikoptéra blúdila nad rozorvaným pobrežím a vedci darmo hľadali čo len najmenšiu stopu po civilizácii.

— Tam — tam, — zvolal zrazu Watson. Na obzore zazrel siluetu ľalie, ktorú objavil na kvarťanskom glóbuse.

Helikoptéra sa rýchle priblížila k nezvyčajnej stavbe. Trčala opustená na skalnom útese a pripomínala skorej pomník ako obytnú budovu.

Vrtuľník zastal vo vzduchu a Navrátil s Watsonom zostúpili po teleskopickom rebríku na útes.

Pod pomníkom ležalo niekoľko kovových pokrútených platní, ktoré niesli stopy po výbuchu alebo po prudkom náraze.

— To sú nesporne zvyšky nejakého letúna, ktorý sa rozbil. Toto je úlomok z nosného krídla…

— Máte pravdu, súdruh Navrátil, tu je ďalší dôkaz, — ukázal Watson hlavou. Na prostrednom liste ľalie bol na pomníku pripevnený malý model lietadla, ktoré malo nezvyčajný hviezdicový tvar s guľovitým priestorom uprostred.

Pod lietadlom boli plasticky naznačené plamene.

Na druhej strane pomníka bol reliéf akejsi planéty, podobnej Saturnu s prstencom.

Navrátil si sadol na skalu a zamyslene sa zahľadel do pustej krajiny.

— Pomník hovorí zreteľne, — utrúsil pomaly. — Na tomto mieste stroskotalo medziplanétne lietadlo. Preto tie plamene a tá planéta. Zdá sa mi, že inteligentné tvory, ovládajúce atómovú energiu, hľadáme darmo. Dochádzam k presvedčeniu, že na Kvarte nie sú…

— Prečo si to myslíte? — opýtal sa prekvapený Watson.

— Domnievam sa, že tak ako my navštívili túto planétu z inej obývanej planéty. Pri havárii sa ich niekoľko zachránilo — alebo ich lietadlo nebolo zničené úplne. Usadili sa pri Novej Volge, kde si časom postavili atómovú elektráreň, aby si mohli lietadlo obnoviť alebo postaviť nové. Nakoniec sa im to podarilo a vrátili sa do svojej vlasti. Elektráreň tu nechali pre prípad, že sa sem ešte vrátia…

— To je celkom pravdepodobné, — súhlasil Watson. — Vašu domnienku potvrdzuje aj reliéf v skalnom meste. Ľudia v skafandroch, ktorí sú vytesaní pri záhadnej atómovej elektrárni, sú asi návštevníci z neznámej planéty. Preto sú aj v skafandroch.

Tým sa vysvetľuje, prečo je osada pri Novej Volge opustená. Jedno mi však vŕta v hlave. Nové lietadlo nemohli postaviť bez oceliarne alebo iného zariadenia. A my sme predsa v ich osade nič takého neobjavili…

Navrátil sa usmial.

— Alebo sme osadu neprezreli dosť dôkladne alebo sme popri ich továrni na lietadlá chodili ako slepí.

— Alebo si ju odviezli so sebou, — poznamenal Watson.

— Pochybujem — podľa mojej teórie sa sem chcú ešte raz vrátiť a oceliareň sa im môže zísť. Preto asi aj ponechali tú elektráreň v chode. Vysiela energiu ustavične, aby ju mohli použiť hneď po návrate. Nech je to už akokoľvek, môžeme sa im z celého srdca poďakovať, že nám tu nechali fungujúcu automatickú elektráreň. Som presvedčený, že pomocou neznámych ľudí z neznámeho sveta opravíme Lúč oveľa prv, ako príde pomoc zo Zeme. A to bude veľmi nutné, lebo sopečná činnos sa stále rozrastá — čoskoro by sa nám mohla rozhorieť pôda pod nohami…

Odkiaľsi z diaľky sa ozývalo ťahavé „Huiíí“ a nad obzor sa vzniesol kŕdeľ okrídlených Kvarťanov.

— Asi sme ich vyrušili z lovu, — zasmial sa Watson. — Možno si prišli pre ďalšiu korisť. Spomínate si na šošovku a črepiny, ktoré sme našli v ich jaskyniach?

* * *


V priestrannej klubovni medziplanétneho lietadla „Fotón“ končí sa práve pravidelná vyučovacia hodina pre mladých astronautov. Akademik Chotenkov, veliteľ záchrannej výpravy, lúči sa s pozornými poslucháčmi.

— Dúfam, že v posledných hodinách sme otázky navigácie v medziplanétnom priestore prebrali dostatočne dôkladne, predovšetkým zásluhou bohatých skúseností hrdinskej posádky Lúča. Budúcich niekoľko hodín venujeme otázkam medziplanétnej dorozumievacej techniky. Prednášať bude doktor Zajac, veľký vedec a objaviteľ nového spôsobu dorozumievania sa…

Oči niekoľkých poslucháčov utkveli na počernej tvári mladého Zajaca. Jurko hanblivo pozrel do zeme a začervenal sa. Otcova sláva ho síce veľmi tešila, ale nerád o nej hovoril, nerád o nej počúval. Študoval hádam najusilovnejšie zo všetkých, aby aj on raz dosiahol podobné úspechy…

Rýchle zložil svoje učebné pomôcky do aktovky a vybehol z klubovne. Zastavil sa len pri veľkom okrúhlom obloku, ktoré spájalo umelo vytvorený letiaci svet s nekonečným vesmírom. Pritisol čelo na chladné sklo a zahľadel sa do hviezdnatej oblohy. Pri pohľade na súhvezdie Andromedy sa mu srdce stislo úzkosťou. Tá malá hviezdička uprostred — to je naše milé zlaté slnko…

Odvrátil sa od obloka a zamieril k otcovej pracovni. Zrazu si spomenul na smutnú ľudovú pieseň z Bielych Karpát:
		Sadaj, slnko, sadaj, sadaj,


		za vysokú horu,


		ak nebudeš sadať, sadať,


		stiahnem ťa za nohu.


— Áno, stiahnem ťa za nohu — tak je to správne, — privítal Jurka doktor Zajac. — A nielen jedno slnko, ale naraz tri, ako to už dokázali neznámi ľudia na Kvarte, — stiahol si z hlavy sieťku a s rozkošou si obidvoma rukami prečesal rozviate vlasy, ktoré pri nedostatku gravitácie nechceli poslušne ležať v účese.

Jurko bol otcovou neočakávanou radosťou prekvapený. A ešte viacej jeho slovami. Nerozumel mu ani za mak.

— Ako to, chceš azda všetky slnká premiestniť? — opýtal sa nechápavo. Doktor Zajac sa srdečne zasmial.

— Tak ďaleko ešte nie sme, aby sme sa so slnkami hrali ako s tenisovými loptami. Ale môžeme si ich ešte lepšie osedlať ako dosiaľ. Dosial sme dokázal využiť jedine obrovskú atómovú energiu, ktorú vysiela naše slnko na zem. Jeho príťažlivosť — gravitácia — je pre nás zatiaľ iba putom, ktoré nás udržuje v patrič

nej vzdialenosti a navždy nás väzní v našej slnečnej sústave. Neznámi ľudia na Kvarte, to sú inakší chlapíci. Prečítaj si pozorne túto zprávu, — podal Jurkovi husto popísaný blok.

Jurko rýchle preletel očami po riadkoch. Keď dočítal, sklamano dvihol hlavu:

— Veď je to len podrobný popis atómovej elektrárne, ktorú naši vedci objavili na Kvarte…

— Vravíš len? — dvihol doktor obočie. — Vieš, čo táto elektráreň znamená? Podľa všetkých príznakov stiahli neznámi ľudia všetky tri slnká za nohu a donútili ich rozbíjať atómy. O niečo podobného sa pokúšam už niekoľko rokov. Mám dojem, že Kvarťania mi ukázali cestu. Tajomstvo ich úspechu tkvie asi v antihmote.

Doktor Zajac chytil Jurka za ruku a doviedol ho ku kresliacemu stolu, na ktorom bol pripnutý veľký výkres s mnohými nachytro načrtnutými poznámkami.

— Zistili sme, že tajomstvo gravitácie je uložené v atóme — v jeho vnútornom usporiadaní a v spôsobe otáčania elektrónu okolo jadra. Dokázali sme zákon gravitácie nielen poznať, ale čiastočne aj ovládať. Výsledkom je využívanie gravitačného poľa pre medzihviezdne zpravodajstvo.

Nedokázali sme však — zatiaľ — vytvoriť gravitáciu umele, ako vytvárame magnetizmus — pomocou elektromagnetov. Keby sa nám to podarilo, nemuseli by sme sa teraz pohybovať po elektróne pomocou držadiel a elektromagnetickej dlážky, ktorá pridŕža naše kovové podošvy ako muchu na povale.

A ešte jednu vec sme nedokázali. Sústrediť gravitáciu do jedného bodu podobne, ako sústredíme svetlo pomocou šošovky. A vidíš — tento problém neznámi ľudia na Kvarte rozriešili. Tie záhadné špirály na elektrárni, ktoré sa stále obracajú k slnkám, to sú šošovky, ktorými koncentrujú gravitáciu všetkých troch sĺnk do stredu atómového kotla a uvoľňujú tak z atómov nesmiernu energiu. Celý tento dômyselný automat nie je nijaké perpetuum mobile, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Poháňa ho slnečná energia, ktorá sa na noc konzervuje v akumulátoroch…

Doktor Zajac sa usmial a hodil rukou.

— Prednášam ti tu ako v škole…Ale nehnevaj sa, premýšľam o tomto probléme už naozaj dlho, a zrazu nachádzam jeho rozriešenie. Ani nevieš, ako som bol tou zprávou ohromený…

Všetko, čo ti teraz vravím, sú zatiaľ len domnienky. Potvrdí ich až dôkladné štúdium kvarťanskej elektrárne. Možno výsledky môjho bádania i moje domnienky pomôžu našim statočným vedcom na Kvarte lepšie využiť dômyselné stavby v osade neznámych ľudí.

* * *


— Milión atómových pecí a jedna lepšia ako druhá — ako si to predstavujete? — rozčuľoval sa Fratev, keď sa dozvedel, že temer celá vedecká výprava na Kvarte sa chce na niekoľko dní odsťahovať do osady Neviditeľných, aby preskúmala podmienky pre stavbu oceliarne. — Vari som malé decko, aby som tu musel ostať ako v jasliach? Ubezpečujem vás, že už som celkom zdravý — ako ryba. Nech len Svozilová a Wroclawski idú s vami, ja pôjdem tiež.

Molodinová beznádejne mykla plecami.

— Čo mám s vami robiť? Chápem, že vás to dlhé polihovanie zlostí. A podľa toho milióna atómových pecí súdim, že vás skutočne už nič nebolí…Môžeme ho teda vziať so sebou? — obrátila sa na Alenu Svozilovú.

— Len pod jednou podmienkou: že pacient bude v Šípe ležať a osadu si prezrie len z obloka, — zatvárila sa Alena prísno. — Opatrnosti nikdy nebýva dosť — a po Kvarte sa ešte nachodíte, že vás to bude až mrzieť…

Vedci starostlivo zabezpečili dom, aby ho počas ich neprítomnosti nenavštívil nejaký nezvaný hosť, a zvinuli vedenie, ktorým privádzali elektrinu zo Šípu. Ešte naložili helikoptéru — a raketové lietadlo sa plnou rýchlosťou rozbehlo po mierne zvlnenej Nádeji. Zakrúžilo nad Prestretým stolom a zamierilo na východ.

Dva tiene, ktoré hlboko pod lietadlom bežali pestrou krajinou, čoskoro sa s ním spojili na hladine Novej Volgy.

Wroclawski ostal s Fratevom v lietadle, ostatní si obliekli skafandre a vystúpili na breh. Po krátkej prehliadke záhadných stavieb zvolala Molodinová vedcov do tieňa vysokého ihlana na dôležitú poradu.

— Musíme sa teraz rozhodnúť, kde postavíme oceliareň. Ako ste videli, obydli neznámych tvorov je pre nás ľudí naozaj nepohodlné. Ak sa rozhodneme, že oceliareň postavíme tu, potom tu musíme postaviť aj nové obydlie. Ináč by sme sa museli v práci striedať a každodenne sa vracať domov na Prestretý stôl.

— Ešte sú tu dve ďalšie možnosti, — poznamenal Navrátil. — Podívame sa, či tu niekde pod zemou nie je niečo podobného ako naša oceliareň. A druhá možnosť: oceliareň postavíme na Prestretom stole a zásobíme ju energiou na diaľku.

— Ten váš posledný návrh sa mi vidí najlepší, — súhlasil Čan-su. — A keď tu objavíme dielne, v ktorých neznámi ľudia obnovili svoje lietadlo, stratíme príliš mnoho času, kým porozumieme ich zariadeniu. Ako sme už zistili, veľké gule na ihlanoch sú vysielače elektrickej energie. Teda ich použijeme…

— Núka sa, pravda, otázka, na akú veľkú vzdialenosť vrhajú energiu, — poznamenal Madarász. — Mali by sme to zistiť hneď.

Vedci súhlasili. Žeriavom vyložili helikoptéru na breh a Madarász ju ihneď naštartoval. Zatrepotala vrtuľami a stratila sa za obzorom. Ani nie o dve hodiny sa zniesla na dlažbu medzi budovami.

Madarász sa tváril mrzuto.

— Je to zlé. Maximálny dosah vysielača je tritisíc kilometrov. Prestretý stôl je najmenej o tisíc kilometrov ďalej…

Problém rozriešili ešte toho istého večera. Medzi gravitačnou elektrárňou a osadou Dobyvateľov postavia dve prenosné stanice, na ktorých umiestnia veľké lesklé gule z pyramíd.

* * *


Práve sa začínalo dlhé obdobie dažďov, keď sa v osade Neviditeľných ozval Seversonov hlas.

— Tu Navrátilova montážna čata. Počujete ma, súdružka Molodinová? Druhá medzistanica je hotová. Zapnite prúd.

— Sláva, vyhrali sme, — hlásil sa Madarász z osady Dobyvateľov vesmíru. — Na Prestretom stole sme namerali štyristopäťdesiattisíc voltov. Medzistanice sa dokonale osvedčili.

— Vyhrali sme, vrátime sa na Zem, — šťastne sa usmial Navrátil.


PRVÉ VÍŤAZSTVO


Dlhé obdobie dažďov využili vedci na prípravy na stavbu taviacej pece a na prehliadku skalného mesta.

Kvarťania sa k nim teraz správali veľmi priateľsky. Ochotne im ukázali celé podzemné bludisko i svoje primitívne pece, v ktorých tavili rôzne miešaniny kovov.

Obyvatelia podzemia sa živili sladkými plodmi, ktoré zachránili Seversona a Alenu. Stáli vlastne na prahu veľkého rozvoja. Medzihviezdna výprava sa rozhodla, že — nakoľko zvýši čas — naučia Kvarťanov vyrábať sklo, lepšie pracovať s drevom a dômyselnejšie používať nástroje.

Dorozumievanie sa bolo síce ťažké, ale skalní ľudia rýchle pochopili veľa vecí z náznakovej reči. Najviacej dopomohli k dorozumeniu názorné kresby.

* * *


Po niekoľkých mesiacoch opäť vyšli všetky tri slnká.

Prestretý stôl rýchle zarástol bujnou vegetáciou, ale za dva dni ho vedci oslobodili od nepríjemného osadníka. Letisko bolo opäť voľné. Prešli ďalšie tri mesiace.

Severson sedel na lavičke pred domom a zadumane sa díval na stavenisko oceliarne. Vlhká pôda voňala ako chlieb práve vytiahnutý z pece. Z otvoreného obloka prinášal sem vetrík Smetanovu Vltavu, ktorá po štvorročnej púti doletela na Kvartu. Obidve veľké slnká stáli tesne vedľa seba. Proxima sa nízko nad obzorom kúpala v ružovom hmlistom opare.

Seversona sa zrazu zmocnila clivosť — clivosť po domove. V úpornom boji s neznámou prírodou, vo vyčerpávajúcej spoločnej práci spomienky na domov tak neboleli ako teraz, keď je tu celkom sám na stráži.

Vstal, zatvoril oblok klubovne a pomaly kráčal k stavenisku. Zastal pri rúrkovej konštrukcii, ktorá niesla širokú strechu, upletenú z veľkých listov kvarťanských stromov. Strecha chránila budovateľov oceliarne pred vytrvalými dažďami — a teraz poskytuje príjemný chládok v páľave pripekajúcich sĺnc.

— Oceliareň, — usmial sa Severson pri pohľade na veľký valec s pologuľou na vrchole. — Človek by si pod slovom oceliareň skorej predstavil zložitý komplex budov ako túto jednoduchú pec, ktorá pripomínala veľký hríb…

Spomienky letia opäť na zem. Hlboko do minulosti, do čias mladosti. Vtedy sa žilo ešte v strachu z vojny, ľudia nepoznali tajomstvo nevyčerpateľnej atómovej energie. Výroba ocele a zliatin kovov bola veľmi zložitá a namáhavá. Železná ruda sa musela dobre pripraviť a pretaviť na surové železo vo vysokej peci. Až potom prišlo železo do oceliarne, kde ho v peciach pretavili na oceľ. Z ocele potom odliali ingoty, ktoré prevzala valcovňa. Vo valcovni sa museli ingoty znovu rozžeraviť v hlbinných peciach a vo valcovniach postupne rozvalcovať na potrebný tvar…

Ľudia dlho premýšľali ako túto zdĺhavú cestu skrátiť. Až atómová energia im pomohla vyrábať oceľ a iné kovy priamo z rudy a hneď odlievať do potrebných tvarov. Preto aj oceliareň, ktorú si postavili na Prestretom stole, pozostávala len z jednej atómovej pece a z plošiny na odlievanie do foriem…

Seversona vytrhol zo spomienok šramot, ozývajúci sa niekde za atómovou pecou. Rýchle odistil samopal. Keď sa prikradol k debnám s prístrojmi, šramot stíchol. Človek sa zastavil a napäto načúval.

O niekoľko minút sa ozvali zvuky znova. Na jednej z debien sa nadvihlo veko a hneď zase privrelo. Severson vyčkával. Keď sa dlho nič nepohlo, pomaly ho nadvihol. V otvore sa zjavila ustrašená tvár mladého okrídleného Kvarťana. Vyvalenými očkami kukal na Seversona. V ľavej ruke kŕčovite stískal cievku s lesklým drôtom a po celom tele sa triasol od strachu.

— Vidíš ho, zlodeja, sám sa chytil do pasce, — rozosmial sa Severson. — Čo tu hľadáte, priateľu? — Kvarťan vydal zo seba bolestné huííí a pričupil sa k stene debny. Potom natiahol ruku a podával Seversonovi cievku.

— Veď preto — a kde máš tie šálky, čo si nám vzal z lietadla? No, neboj sa, máš voľnosť, môžeš sa vrátiť domov. — Severson odstúpil od debny, ale Kvarťan sa ani nepohol. Vypleštenými očami ustavične sledoval strážcu oceliarne.

— Ak chceš, počkám, kým sa spamätáš, — riekol zhovievavo Severson. Urobil ešte niekoľko krokov a sadol si. O pol hodiny sa Kvarťan trochu osmelil. Vyškriabal sa z debny a tiež si sadol.

— Kššš — nože utekaj domov, — skríkol Severson, keď sa tvor stále nehýbal. Kvarťan sa mykol, dvihol ruky s blanitými krídlami, ale hneď ich zase zložil do lona.

„Bojí sa ma,“ pomyslel si Severson. Vstal a zamieril k obytnej budove. Keď sa obzrel, zmeravel od údivu. Kvarťan sa vliekol za ním.

— Akosi sa ti u nás zaľúbilo. Alebo máš ešte niečo za lubom?

— Huíí — keííí, — odpovedal Kvarťan, akoby porozumel. Priblížil sa až k Seversonovi a kvokol si.

— Nie si hladný? — opýtal sa ho človek dobromyseľne. Vytiahol z vačku vrecúško s bonbónmi a podal ho nezvyčajnému spoločníkovi. Kvarťan ochotne darček prijal. Chvíľu si ho pozorne prezeral zo všetkých strán. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo vrecko roztrhnúť. Bonbóny, ktoré sa vysypali na zem, vrtko pozbieral a napchal si ich do úst. Podľa rozžiarených očí a radostného poskakovania sa dalo súdiť, že mu pozemská potrava zachutila.

Večer, keď sa výprava vrátila, Severson a Kvarťan boli už najlepšími kamarátmi.

— Dovoľte, aby som vám predstavil svojho priateľa, Xaveria. Požiadal nás o azyl, — smial sa Severson, keď videl užasnuté tváre svojich druhov. — Na krok sa odo mňa nepohne, asi mu bolo v pralesoch smutno.

— Alebo mu obydlie aj s jeho rodičmi zničila sopka, — mienila Alena Svozilová, ktorá prvá prejavila radosť z nového spoločníka. — Je to šťastná náhoda, lepšie spoznáme život Kvarťanov a možno ho aj niečomu priučíme. Tvár má celkom inteligentnú…

— A aký bol lov? — obrátil sa Severson k Navrátilovi.

— Nad očakávanie skvelý. Kvartánia je dokonalá zásobáreň rúd všetkého druhu. Získali sme také bohaté zásoby, že by sme mohli prestavať polovicu Lúča.

— Trošku nadsadzujete, — odpovedala Molodinová. — Zrejme ste sa nakazili od Frateva.

— Ja že nadsadzujem? — škeril sa Fratev. — Nech mi narastú krídla ako tuto malému Xaveriovi, ak som niekedy čo len slovo nadsadil…

Kvarťan prelietal očami z jedného na druhého a ustrašene sa čupil k zemi.

— A ešte jeden veľký objav, Leif, — riekol Navrátil. — Na ostrove Podkova sme objavili…ostatne, choďte sa podívať do lietadla…

Severson vstúpil do kabíny.

— Vy, Kraus? — Na poľnom lôžku ležal zarastený človek.

— Áno, ja — vraciam sa k vám — naspäť — medzi ľudí. Nemôžem žiť sám, bez ľudí — súďte ma…

Severson mu položil ruku na plece:

— Len pokojne ležte, aby ste si neublížili. Na súd je času dosť. Viem vás pochopiť. Poznal som starý svet…

* * *


V Chotenkovovej kabíne bliklo červené svetlo. Na veľkej obrazovke televízneho telefónu vyvstal obraz doktora Zajaca.

— Nehnevajte sa, že vás vyrušujem. Fotón i Elektrón dosiahli už rýchlosť tristotisíc kilometrov za sekundu, — radostne hlásil Zajac.

— Zastavte teda raketový pohon. A čo robia voľne plávajúce atómy vodíka?

— Nie je to také zlé. Teplota vonkajšieho obalu vystúpila len na deväťdesiat stupňov. Počítali sme s vyššou teplotou.

— Výborne — trikrát výborne a tisíckrát hurá. Takéto víťazstvo musíme ešte dnes osláviť, ako sa patrí.

— Nechcem sa chvastať, ale i ja som v posledných dňoch dosiahol určitý úspech.

Chotenkov otvoril skrinku vsunutú do steny kabíny a vytiahol z nej futrál s husľami. O chvíľu sa husle rozospievali radostným pochodom.

— Majú nádherný zvuk. Ako stradivárky, — uznanlivo riekol Zajac, keď Chotenkov dohral.

— Ľúbi sa vám ten zvuk? Teda sa to podarilo…

— Husle ste si vyrobili sám? — opýtal sa Zajac prekvapene. — Rozlúštili ste azda tajomstvo stradivárok.

— Zdá sa, že áno. Po mnohých márnych pokusoch sa mi konečne podarilo presne určiť chemické zloženie látky, ktorou bolo drevo stradivárok napustené. Predstavte si, že ten istý roztok, v ktorom slávny husliar namáčal drevo, máme v našej biochemickej kuchyni. Bielkovinový roztok spevňuje steny buniek a robí ich pružnejšími. Chvíľočku — niekto klope. Ďalej…

Do kabíny vstúpil syn doktora Zajaca, Jurko.

— Teda vás tu mám obidvoch, — usmial sa Chotenkov. — Jedného na televíznej besede a druhého osobne. Tvárite sa akosi mrzuto, stalo sa vám azda niečo? — spýtavo pozrel na mladého človeka.

— Prečítajte si túto zprávu…

Chotenkov prijal hárok papiera napnutý na tvrdej podložke a nahlas čítal:

— Tu Kvarta, osada Dobyvateľov vesmíru, pri gravitore Madarász. Posielame srdečné pozdravy ľudstvu na Zemi i posádkam na Fotóne a Elektróne.

Dnes vám môžem s radosťou oznámiť, že sme úspešne dokončili prvú tavbu a odliali prvú dosku vonkajšieho plášťa. Jej elektroimpulzné obrábanie si vzali na starosť súdruhovia Watson, Cahén a Baldík.

Prenos elektriny z osady Neviditeľných funguje bezchybne.

Chotenkov sa spýtavo podíval na mladého Zajaca.

— Také radostné zprávy, a vy sa mračíte…

— Len čítajte ďalej, prosím, — vyzýval Jurko.

— …Kraus, ktorého — ako som vám už oznámil, sme našli pri zálive Spravodlivosti, skutočne sa vracal k nám. Potvrdila to nielen jeho výpoveď, ale aj prieskum cesty, ktorou k nám prichádzal. Bola to naozaj jediná možná cesta, vedúca do osady Budovateľov. Tieň nedôvery na jeho slová vrhá iba skutočnosť, že mŕtvolu McHardyho sme na popísanom mieste nenašli. Pravdepodobne ho pochovali močariská na brehu Novej Volgy.

Kraus tvrdí, že sa stal členom Bratstva až počas letu na Proximu. Zlákal ho vraj McHardy. Je to možné, pretože tretím človekom, ktorého mal na ume umierajúci človek v Afrike, bol asi Ditrichson…

Kraus nám tiež oznámil, že všetci členovia zločinného Bratstva silnej ruky sa skrývali na východnom pobreží južnej Afriky, kde vybuchla atómová bomba. Jeden z nich — Jones, ktorý znemožnil akademikovi Tarabkinovi oživenie zmrznutého Neandertálca, žije v Tibete. Ďalší dvaja— Khaki a Randek — pravde podobne dosial pracujú v meste Šťastia, na území bývalej Sahary. Jones podľa výpovede Krausovej vystupuje teraz pod menom doktor Lykurgos a je zamestnaný v nemocnici ako lekár.

Krausa pozorne sledujeme; je veľmi príčinlivý, pomáha nám zo všetkých síl — a my mu v tom nezabraňujeme. Po návrate domov ho odovzdáme Svetovej akadémii vied, aby rozhodla o jeho ďalšom osude. Ak sa potvrdia jeho slová, že bol zvedený a že nijaké zločiny na svedomí nemá, navrhneme mu milosť.

Mladý Kvarťan Xaverius si už na nás úplne zvykol. S obľubou napodobňuje naše pohyby a je veľmi roztomilý, keď na svojich krátkych nohách vykhwsuc…

Chotenkov sa zháčil.

— Čo to znamená? — vykhwsuc?

— Neviem, ale opísal som to slovo presne z astrogravimetra. Všetky ďalšie slová sú rovnako nezrozumiteľné, takže nemalo zmyslu ďalej ich opisovať. Niektoré znaky sa dokonca vôbec nedajú rozlúštiť. Som tým zmätený. Pravdepodobne majú na gravitore poruchu.

— Vysielajú ešte?

— Keď som odchádzal k vám, vysielali, — prikývol Jurko.

Chotenkov bez slova vybehol z kabíny. Mladý človek sa ponáhľal za ním.

— Ihneď oznámte Kvarte, od ktorého miesta je ich zpráva nezrozumiteľná. Ja medzitým prezriem náš astrogravimeter…počkajte, opýtajte sa aj Svetovej akadémie, či ich príjem má také isté poruchy ako náš.

Akademik rýchle prezrel prístroj. Všetko bolo v úplnom poriadku. Vybral kotúč s kontrolnou páskou a pozorne ju prezrel.

— Ako to vyzerá? — opýtal sa doktor Zajac, len čo sa zjavil vo dverách observatória.

— Zle. Od tohto miesta nemá vysielanie nijaký zmysel, — ukázal Chotenkov na pás. — Z týchto nemožne dlhých čiarok, rýchle za sebou nasledujúcich bodiek nezložíte ani literu.

— Neviem to pochopiť, — krútil hlavou doktor Zajac. — Sú len dve možnosti: alebo sa Madarászovi niečo nemilého prihodilo práve pri vysielaní, alebo sa niečo deje s gravitačným poľom medzi nami a Kvartou.

O niekoľko hodín neskoršie prišla zo Zeme prekvapujúca zpráva.

— Naše astrogravimetre zachytili celú zprávu bez porúch. Končí sa slovami: Na skoré stretnutie sa tešia dobyvatelia vesmíru. O štyridsaťosem hodín sa opäť ozveme. Madarász.

— Nechápem — naozaj nechápem, — zronene povedal doktor Zajac a zaboril hlavu do dlaní…


McHardy zrazu pocítil prudkú bolesť v prsiach. S námahou otvoril oči — a zjajkol od hrôzy. Nad jeho hlavou sa skláňalo niekoľko čudných tvorov so šimpanzími tvárami. Jeden z nich mu práve kládol na prsia trs trávy, namočený do žltého bahna.

* * *


Ranený človek stratil vedomie.

Konečne sa opäť prebral. So strachom trochu pootvoril viečka.

Bol sám. Ležal v bujnej tráve pod vysokým stromom.

— Kraus — kde je Kraus? — blyslo mu hlavou. Ťažko sa nadvihol a obzrel sa. Dookola šumel divoký prales a po oblohe pokojne plávali mračná s dúhovými okrajmi. Kúštik od jeho hlavy sa kývali vetve nízkeho kra, prehnuté pod ťarchou modrých bobúľ. Doplazil sa k nim a hltavo prehltol niekoľko plodov.

Až teraz si uvedomil, prečo leží v pralese opustený. Krausa asi pri prestrelke zastrelil. Alebo azda predsa odišiel s člnom?

McHardymu sa zakrútila hlava. Vedomie sa teraz často striedalo s bezvedomím. k prudkým bolestiam v prsiach sa čoskoro pripojil trýznivý smäd. S vypätím posledných síl sa vliekol k húštinám na miesto, kde začul špliechanie vody. Konečne sa dostal na breh.

Na bruchu sa skĺzol k vode a dlho pil…

O niekoľko dní sa McHardy už natoľko zotavil, že mohol chodiť. Aj bolesť v prsiach sa pomaly utíšila. Priestrel pľúc sa neuveriteľne rýchle hojil.

— Pomohlo mi azda bahno, ktoré mi Kvarťania kládli na prsia? A prečo ma zaniesli do pralesa? — To boli otázky, ktoré McHardymu vírili hlavou. — Vrátim sa do hôr, — rozhodol sa nakoniec. — V Rajskom údolí je dostatok sladkých plodov i chutného mäsa, tam sa zachránim pred jaštermi — a hádam i Lastovička bude v úplnom poriadku.

V noci má človek zlú orientáciu: je celkom možné, že sopky vybuchli o kus ďalej…

Ale ako sa tam dostanem? — uvedomil si zrazu. — Čln je preč — a zbrane tiež…Stojím tu teraz s holými rukami, vystavený napospas neznámej zákernej prírode…


KRAUS ROZPRÁVA


Je večer, čas odpočinku. Všetci sedia v klubovni a pozorne načúvajú.

— Moje putovanie do osady Dobyvateľov bolo stále dramatickejšie, — začína pomaly Kraus.

— Sprvoti sa mi cestovalo dobre. Prúd Novej Volgy ma čoskoro zaniesol do mora, do pomerne pokojného zálivu. Držal som sa stále pri brehu, aby som mohol zavčasu uniknúť pred búrkou. Spával som v jaskyniach alebo na vysokých stromoch v hustej spleti vetiev.

Neskoršie som si z obrovských listov zhotovil plachtu, ktorou som pri priaznivom vetre poháňal gumový čln.

Neúprosne však prišiel deň, keď som dojedol poslednú konzervu. Kým som sa plavil pozdĺž zalesneného pobrežia, bolo mi dobre. Živil som sa plodmi, ktoré som už poznal z horského údolia, lebo som do sietí z lián lovil vtákov.

Čím ďalej som sa však plavil, tým pustejšie bolo pobrežie. Pralesy ustúpili hlboko do vnútrozemia a ich miesto zaujala nekonečná piesočná púšť, zakončená skalnatým brehom.

Musel som sa vrátiť, aby som sa mohol lepšie zásobiť na cestu.

Zrazu sa strhol prudký vietor. Schytil ma a závratnou rýchlosťou hnal dopredu. Čln roztopašne skákal po hrebeňoch vĺn a ja som ho viacej vo vzduchu ako na vode — zo všetkých síl udržoval v rovnováhe.

More sa začalo nebezpečne búriť. Jedna z vĺn ma vyhodila na breh väčšieho ostrova do mäkkej podušky chalúh. Skočil som rýchlo na pevnú pôdu a čln som odtiahol ďalej od brehu, aby nás nezmietla nová vlna. Mal som síce šťastie, ale zato som sa dostal do čudnej spoločnosti. Medzi skalnými útesmi uprostred ostrova sa hmýrili obludné zvieratá naj podivnejších tvarov a veľkostí. Nemal som priam veľa chuti zoznámiť sa s touto spoločnosťou bližšie, ale vzrastajúce zúrivé vlnobitie ma zahnalo až k útesom.

Vytiahol som čln na najvyššiu skalu a dal som sa do prípravy pre prípad najvyššej núdze. Zatiaľ som v priestore medzi plachtou a dnom uschoval len zásoby ovocia, uložené v plechoviciach z konzerv, a vak s vodou. Teraz som tam zaliezol i ja. Všetky predmety som si priviazal na telo, aby ma pri pohybe nepoudierali, a plachtu nad sebou som uzavrel.

Odovzdal som sa osudu a čakal som, čo sa stane.

Ozval sa ohlušujúci výbuch a ja som cítil, že prudko letím do výšky. Darmo som čakal na chvíľu, kedy dopadnem. Zdalo sa mi, že sa voľne vznášam vo vzduchu. Napínal som sluch, ale okrem rachotu som nič nepočul.

Rachot sa konečne trochu utíšil a pod člnom sa ozvalo syčanie a bublanie vody.

„Zrejme ma nesie na chrbte obrovská vlna,“ pomyslel som si a skrútil som sa do klbka, aby som tak ľahšie vyviazol z nárazu, ktorý som očakával.

Každá minúta sa mi zdala večnosťou — a ja som pritom letel vzduchom niekoľko hodín.

Konečne podo mnou čosi zaprašťalo.

Teraz — teraz —

Náraz…

Stratil som vedomie.

Len čo som sa prebral z omráčenia, ohmatal som si najprv ruky a nohy. Ojoj — ľavá noha bola zlomená. Ležal som v hustej tráve pod spleťou divoko pokrútených vetiev.

— Môj čln, — zastenal som zúfalo.

S nevýslovnou bolesťou v ľavej nohe som sa plazil po najbližšom okolí a prehľadával trávu i húštiny nad sebou. Výsledok prehliadky bol skromný. A predsa potešujúci. V tráve som našiel iba niekoľko prázdnych plechovíc z konzerv, ale to znamenalo, že čln nie je ďaleko. Asi sa od nárazu roztrhol a ja i s majetkom som vypadol z neho.

— Najprv treba ošetriť nohu, — povedal som si a s námahou som si sadol. So zaťatými zubami som si ju prehmatal, až som našiel zlomeninu. Náraz si odniesla holenná kosť, nalomila sa mi práve uprostred.

Narovnal som si kosť a vrátil ju do pôvodnej polohy. Nohu som si obalil širokými mäkkými listami a priviazal k nej lianami suchú rovnú palicu. Nebolo to také jednoduché, ako to teraz rozprávam. Kým sa mi operácia podarila, niekoľko ráz som omdlel od bolesti, ale to dnes už nie je dôležité. Nohu som si dal ako-tak do poriadku a vtedy to bola hlavná vec.

Keď som sa spamätal a trochu si oddýchol, vydal som sa na ďalšiu púť za člnom. Barly som si zhotovil z dvoch vetiev s vidlicami na konci.

Postupne som objavil temer všetky plechovice. Čln visel kdesi vo vetvách hore, ale na šplhanie sa po stromoch nebolo ani pomyslenia.

Strom, ktorým som preletel, označil som prázdnou plechovicou z konzervy a zamieril som k moru, ktoré neďaleko šumelo.

More bolo už zase pokojné, akoby sa vôbec nebolo nič stalo. Na obzore kadila a žiarila vybuchujúca sopka. Ocitol som sa jednoducho v neznámej krajine. Popri pobreží sa tiahla donekonečna široká piesočina. Kam oko dovidelo, nebolo na pevnine vysokých hôr.

Najväčšie žlté slnko sa už klonilo nad obzor. Blížila sa noc — a ja som dosiaľ nevedel, kde a ako prenocujem. Keby som sa bol mohol šplhať po stromoch, sňal by som čln a premenil ho na primitívny stan. Alebo by som bol prespal na strom vo vetvách. Na zemi v tráve spať nemôžem, bol by som v nebezpečenstve, že m rozšliapne niektorý jašter alebo napadne neznáme krvilačné zviera. Hady som dosiaľ neobjavil, ale nie je vylúčené, že sa tu niekde tiež skrývajú.

Ostáva mi jediná možnosť. Vyhrabať v zemi jamu, ako to robili pravekí ľudia, a prikryť ju suchými kmeňmi stromov, ktoré boli polámané alebo vyvrátené v búrke.

Ľahko je povedať — vyhĺbiť podzemnú skrýšu — ale čím? Keď nemáš potrebné nástroje a okrem toho vláčiš za sebou zlomenú nohu.

Dovliekol som sa na kraj pralesa, sadol som si na zem a pokúšal vyhrabať dieru najprv rukami. Išlo to ťažko, hlina bola naskrz prerastená drobnými pevnými korienkami. Po dlhšej námahe som prácu prerušil. Bezmocne som sledoval zore zapadajúceho slnka. Len pri pohľade na more som si uvedomil, ako pochabo som si počínal. Chcel som si vykutať brloh v miestach, kde by ma možno ešte tejto noci zaplavila voda.

Vrátil som sa teda na miesta, kde som tak šťastlivo i nešťastlivo pristál, vzal som prázdnu plechovicu a prenikol ešte hlbšie do pralesa.

Pomocou plechovice šlo hrabanie oveľa rýchlejšie. Pomáhal som si aj ostrými kameňmi a úlomkami zo silných vetiev. Napriek tomu si práca vyžiadala celú noc a ešte celý deň. A to som mal len jamu. Primitívna strecha si vyžiadala ešte ďalšie dva dni úmornej lopoty. Práca ma tak zaujala, že som chvíľami zabúdal aj na svoju hroznú opustenosť…

— Nechápem, ako sa vám podarilo vyhrabať jamu, keď ste pre zlomenú nohu nemohli ani poriadne stáť ani kľačať, — využil Watson krátku Krausovu odmlku.

— V najvyššej núdzi zmúdrie i hlupák. Postupoval som celkom jednoducho, i keď nemôžem tvrdiť, že to bola mimoriadne veľká rozkoš. Sadol som si jednoducho na zem a nohy som natiahol pred seba. Jamu som najprv hĺbil okolo seba — a potom pod sebou. Priviazal som sa dlhou lianou ku kmeňu stromu, aby som sa nakoniec dostal naspäť hore. Keď som sa pomaly prepadol až na dno budúceho brlohu, vytiahol som sa na liane zase nahor. Pretože takýto výstup je dosť namáhavý, zhotovil som si neskoršie z lián a vetiev povrazový rebrík.

Časom som objavil kry s jedlými sladkými plodmi, takže i zásoby mi na nejaký čas postačovali. Pitná voda sa mi čoskoro zjavila priamo v brlohu. Najprv som z toho nemal veľkú radosť, možno to chápete — neskoršie som si to však veľmi chválil. Voda na dne neprevýšila nikdy určitú úroveň. Zakryl som ju jednoducho primitívnou dlážkou zo spletených vetiev a nechal som v nej malý otvor pre „studňu“. Pohár, hrniec i džbán mi nahrádzali plechovice z konzerv.

Prešiel týždeň, potom mesiac — a ja som stále žil životom najúbohejšieho primitíva. Obstarávanie potravy bolo čoraz ťažšie.

Noha sa mi hojila len veľmi pomaly, stále som sa ešte nemohol vybrať na dlhšie výlety. Jediným mojím svetom bolo neďaleké okolie, prepletené hustou sieťou cestičiek, ktoré som si vyšliapal.

Z pokojného života ma vyrušila divná udalosť. Začala sa celkom prosto: istého večera som zabudol vonku plechovicu. Ráno bola preč.

„Zviera ju nezožralo, v plechu nie sú vitamíny,“ uvažoval som, „a veľké zviera to iste nebolo, našiel by som tu stopy. Niekto plechovicu jednoducho ukradol. Zlodeja musím lapiť,“ rozhodol som sa a dômyselne som na neho nachystal pascu. Ďalšiu plechovicu som priviazal na motúz, vložil do nej niekoľko skrutiek, aby pri najmenšom pohybe zašramotila a večer som ju položil k východu z brlohu.

Nadarmo som prebdel niekoľko nocí.

Konečne plechovica zašramotila. Niekoľkými skokmi som bol hore. V žiare lampy som zazrel malého Kvarťana. Na moje prekvapenie bol bezkrídly. Nepredvídavo strčil paprčku do plechovice a márne sa usiloval vytiahnuť ju. Pískal tenkým hláskom a ustrašenými očkami žmurkal na mňa. Omotal som ho lianou, aby ma azda nepokúšal alebo nepoškrabal, a spokojne som ho uložil na strechu svojho sídla. Už som sa chcel vrátiť na lôžko, keď tu podozrivo zašuchotalo krovie. Na malej čistinke sa zjavil podobný tvor. Prižmúril oči, oslepené svetlom, ale neušiel. Naopak, pomaly sa približoval ku mne. Zostúpil som o niekoľko priečok do brlohu a v strehu očakával, čo sa bude robiť. Dvojnohý tvor mi nevenoval veľa pozornosti. Priblížil sa k môjmu väzňovi a sklonil sa nad ním. Očakával som, že sa pokúsi vyslobodiť ho z pút, ale nestalo sa tak. Iba si sadol tesne k nemu a objal ho. Občas trhano zapískal, ale ináč nejavil ani stopy nepriateľstva ku mne.

„Nebezpeční zrejme nie ste, pomôž teda kamarátovi a choďte si svojou cestou,“ pomyslel som si a zaliezol do brlohu.

Ráno som pokojne vstal a vystúpil na povrch. Ani si neviete predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som sa obzrel. Obidvaja návštevníci sedeli na streche môjho domova — a obidvaja voľní…

— Prečo ste neušli, veď ste voľní? — opýtal som sa dvojnohých tvorov nahlas. Natoľko som cítil potrebu s niekým sa porozprávať, i keď ma azda vôbec nerozumeli. Bolo to vždy lepšie ako nahlas hovoriť sám so sebou. Obával som sa totiž, že hlasitý samohovor je prvým príznakom šialenstva.

Keď tvory začuli môj hlas, mykli sa, ale ostali na mieste. Zvedavo si ma prezerali, akoby hľadali orgán, ktorým som vydával ten čudný zvuk. Zasmial som sa.

— Nebojte sa môjho hlasu, vychutnajte jeho krásu! — povedal som a pritom som široko otváral ústa. — Je to len ľudský hlas, takto vraví každý z nás!

Tvory sa na mňa dívali ustrašene. Len teraz som si všimol, že druhý Kvarťan má blanité krídla ako ostatní obyvatelia tejto planéty.

Sprvoti som nemohol pochopiť, prečo jedno mláďa má krídla, a druhé nie. Až o niekoľko dní som záhadu rozlúštil: Malý Kvarťan prišiel o krídla pri nejakom požiari. Medzi chĺpkami sa skrývali jazvy po spáleninách.

Čudní návštevníci ma vytrhli z úvah tenučkým pískaním, ktoré sa strácalo v najvyšších tónoch. Alebo mi chceli niečo povedať, alebo sa pochválili svojím nádherným spevom — to neviem. Rovnako som im nerozumel ani slova. Iba som cítil, že je to prejav priateľstva. A to sa skutočne čoskoro ukázalo. Keď sa ešte viacej osmelili, vodili sa so mnou za ruky a často napodobňovali moje pohyby. Prichodili mi ako dve deti. Priznám sa, že som si tieto roztomilé tvory obľúbil hneď v prvý deň. Pretože som nemal dosial kalendár, nemohol som ich pomenovať podľa dňa, v ktorom som sa s nimi zoznámil, ako to urobil Robinson s Piatkom. Hovoril som im Francko a Marka. Francko bol onen s krídlami a Marka bez krídel.

O niekoľko dní sme sa tak zblížili, že Francko s Markou sa chceli silou-mocou nasťahovať ku mne, do môjho podzemného obydlia. Luhal by som, keby som tvrdil, že som bol úmyslami nadšený.

Obydlie bolo pre troch príliš tesné — a najmä to, že pre mňa boli predsa len zvieratami. Štítil som sa ich natoľko, že by som v ich blízkosti nebol mohol pokojne spať.

Francko s Markou spávali teda vonku v hustej tráve, kde si urobili pohodlné hniezdečko. Deň čo deň vystrájali dlho do noci a na druhý deň spali potom až do poludnia. Všemožne som sa usiloval zmeniť ich životosprávu, ale márne. Jedného večera som si dokonca ľahol do ich hniezda, aby som im jasne naznačil, že majú spať. Napodobnili ma a predstierali, že spia. Sotva som však zaliezol do podzemia, vyskočili a vystrájali po pralese ďalej. Pochopil som, že noc je ich dňom, a s pre výchovou som prestal. Dokonca som bol rád, pretože moje obydlie malo takto aspoň nočných strážcov.

Noví priatelia boli pre mňa užitoční aj v inom smere. Hneď po prvej výprave za sladkými plodmi a pitnou vodou pochopili, čo potrebujem k životu, a o krátky čas ma temer zasypali zásobami jedla. Niektoré plody síce neboli pre mňa jedlé, ale zato veľmi chutili Franckovi a Marke.

Po krásnych slnečných dňoch nastali dažde — a tým aj starosti o obydlie pre priateľov. Naskrze premoknutá Marka sa ustavične triasla od zimy, akoby bola dostala horúčku. Darmo ju obetavý Francko zahaľoval do svojich blanitých krídel Rozhodol som sa teda, že hneď po dažďoch postavím primitívnu chatrč z vetiev a veľkých listov. Dočasne som ich ubytoval v podzemnej skrýši. Bolo to múdre opatrenie, lebo hladina na dne začala stúpať a bolo treba čo najrýchlejšie vylievať vodu prázdnymi plechovicami z konzerv. Bez usilovných rúk Francka a Marky by som na túto prácu nebol stačil, voda by ma bola čoskoro vytopila z brlohu.

Tak sme v spoločnom boji s nepohodou strávili celé tri mesiace. Bol to smutný život, plný strastí, prerušovaný len kratučkým spánkom.

Mračná sa však predsa len pretrhli a na oblohe sa opäť ukázali obidve slnká. Privítali sme ich s veselým tancom v mokrej tráve. Ani som si to neuvedomoval, že od svojich priateľov som čoraz väčšmi preberal ich detské chovanie. A on naopak usilovali sa napodobňovať mňa — takže vznikali komické situácie.

Na kraji malej lúčky neďaleko môjho obydlia rástli blízko seba dva veľké stromy. Ich kmene boli od seba vzdialené sotva na meter a obidve koruny vytvárali jedinú spleť vetiev, akoby sa velikány objímali.

Kmene obidvoch stromov sa stali základnými piliermi budúceho obydlia Francka a Marky. Asi dva metre nad zemou som ich spojil pevnou vetvou, ktorá sa premenila na hrebeň strechy. Po obidvoch stranách som pripevnil ďalšie dve vetvy, ktoré som oprel o zem a upevnil kolíkmi. Tak som urobil hlavnú kostru chatrče. Bola to vlastne ochranná strecha, opretá o kmene stromov. Vyplnil som ich vetvami a preplietol lianami. Nakoniec som strechu pokryl pevnými hladkými listami. I tie som zabezpečil pred vetrom lianami. Podobným spôsobom som postavil obidve bočné steny. Otvor medzi kmeňmi stromov som trochu zmenšil a ponechal ho ako vchod do obydlia.

Priatelia veľmi pozorne sledovali moje počínanie. Francko sa konečne rozhýbal a pomáhal mi nosiť stavebný materiál, ale Marka iba ustavične poskakovala okolo mňa a ako očarovaná pozerala mi na ruky, alebo si s údivom obzerala rastúce dielo. Kedykoľvek som na ňu pozrel, musel som sa smiať.

Markin záujem o moju prácu mi vrátil dobrú náladu a akési hrdé sebavedomie inteligentného tvorivého tvora. Dal som sa do spevu. Do omrzenia som si spieval obľúbenú pieseň z mladosti. Tram tam tam tá ra rá ra, — zanôtil ticho Kraus a tvár sa mu na chvíľku vyjasnila.

— Len čo som chatrč vystlal suchou trávou, Francko a Marka sa do nej s radost ným piskotom nasťahovali. A hneď predstierali, že spia. Nechal som ich v ich detinskej hre aurobil som to isté; ľahol som si spať. Bol som taký unavený, že som hneď usnul. Ráno ma prebudil podozrivý praskot v pralese.

— Priatelia ešte spia, blíži sa nejaké nebezpečenstvo — asi jašter, — blyslo mi hlavou. Vybehol som na rebrík a nadvihol vrchnák.

V korunách stromov znova zaprašťalo. Od prekvapenia som skríkol. Francko sa tam práve pokúšal odlomiť silnejšiu haluz. Keď sa mu to konečne podarilo, hodil ju na zem, roztiahol ruky a krásnou špirálou splachtil dolu. Prvý raz pred mojimi očami použil svojich blanitých krídel.

Chytil haluz a s námahou ju privliekol na kraj pralesa. Tam ma čakalo ďalšie — ešte väčšie prekvapenie. Marka upevňovala medzi dvoma kmeňmi veľký konár, ako som to včera robil ja. Počínala si celkom obratne, i keď mnohé pohyby musela niekoľko ráz opakovať.

Francko oprel haluz o strom a šiel si prezrieť chatrč, ktorú som včera postavil. Potom sa vrátil a haluz premenil na nosný trám strechy.

Vymenili sme si úlohy: teraz som zase ja s údivom pozoroval, ako Francko s Markou stavajú podobnú chatrč, akú som včera postavil ja. A musím sa priznať, že im to sprvoti šlo celkom dobre. Až som bol prekvapený učenlivosťou svojich priateľov.

Kostru z vetiev urobili veľmi pekne. Keď však začali vetvy prepletať lianami, nastali veľké ťažkosti. Po niekoľkých márnych pokusoch sa tak zaplietli do lián, že sa ledva mohli pohnúť.

Pribehol som im na pomoc. Radostne zamávali uvoľnenými rukami a Marka sa mi upreto podívala do očí. Zrazu sa jej vydralo z hrdla: Tram tam tam tá rá ra rá — vlastne ii ŕi fi f í fí fi, lebo nespievala, ale pískala. Bol som teraz zmätený, ale nakoniec som predsa len pochopil, čo mi tou melódiou chcela povedať. Moju pieseň spájala s budovaním chatrče, prosila ma, aby som učenlivým tvorom pomohol.

Vzal som liany a pomaly ich prepletal medzi vetvami, aby priatelia pochopili systém. Hneď to usilovne skúšali. Niekoľko ráz sa ešte zaplietli ako do siete, ale naučili sa to. Práca sa im strašne páčila. Stenu a bočné steny chatrče preplietli tak husto, že by nimi ani kamienčok neprepadol. Tešil som sa z toho.

— Časom ich tak vycvičím, že nebudem musieť ani prstom pohnúť, všetko urobia za mňa, — povedal som si.

Na budúcu noc postavili ďalšiu chatrč. A potom ďalšiu.

Jednoducho nebolo ich možno zastaviť. Za desať dní to na lúčke vyzeralo ako na dedine. Ich staviteľské vášne sa skončili len pre nedostatok voľných stromov, rastúcich na kraji lúčky.

Francko s Markou dlho striedali bývanie, až sa nakoniec natrvalo usadili v chatrči, ktorú som postavil ja ako prvú. Asi zo zdvorilosti. Teraz sa zase usilovali presťahovať ma do susednej chatrče. Darmo som sa vyhováral. Keby neboli prišli ďalšie rušné udalosti, ťahali by ma tam možno dodnes.


V PEKLE


Po prudkej búrke, ktorá sa prehnala pralesom a vyvrátila cestou niekoľko stromov i s koreňmi, spomenul som si opäť na čln, ktorý uviazol v spleti vetiev.

Noha sa mi už síce zahojila natoľko, že som mohol pohodlne chodiť, ale šplhať sa po stromoch som sa ešte vždy bál. Usiloval som sa nejako naznačiť Franckovi, ako čln vyzerá a kde je, a nahovoriť ho, aby mi čln priniesol.

Francko opakoval po mne všetky pohyby i Marka sa do toho naplno pustila, ale ani jeden ani druhý nechápali, čo chcem. Beznádejne som hodil rukou a prestal som s tým.

Jedného dňa som na Franckovi i Marke spozoroval čudný nepokoj. Počasie bolo krásne, búrka nehrozila a prales v bezvetrí tak ticho dýchal, že ani list nezašelestil.

Priatelia opustili chatrč a usilovali sa vniknúť do svojho podzemného obydlia. Veľkomyseľne som ich ta pustil a ostražito som načúval, čo sa deje, ale nech som sa akokoľvek namáhal, nezačul som nič.

O chvíľku Marka vyliezla z brloha a dala sa z nepochopiteľných dôvodov vytrhávať trsy trávy a hrabať v zemi. Počínala si tak obratne, že čoskoro vyhrabala jamu, v ktorej sa pohodlne mohla schovať.

„Robí si skrýšu,“ myslel som si. Vyzeralo to naozaj tak. Marka si počínala podobne ako ja, keď som budoval svoju podzemnú skrýšu. Vyhrabanú jamu pokryla vervami a lístím a pustila sa do ďalšej jamy, zrejme pre Francka.

Keď boli obidve jamy prikryté, urobila čosi, čo som nechápal: vyhrabanú hlinu sa dala hádzať na strechu prvej diery. Uprostred práce sa však zháčila, akoby premýšľala. Dlho sa dívala na strechu môjho brloha.

„Asi si spomenula na Francka,“ pomyslel som si a netrpezlivo som očakával, čo bude ďalej.

Marka zrazu zmenila pôvodný plán. Miesto na strechu svojej jamy dala sa hádzať hlinu na strechu môjho obydlia. Hoci som nechápal, prečo to robí, pomáhal som Marke zo všetkých síl. Aj Francko vyliezol z brloha a pomohol nám dokončiť započaté dielo.

Priatelia potom utľapkali nahádzanú hlinu rukami a všemožne sa usilovali vtiahnuť ma do podzemia. Pritom ustrašene pískali, akoby im šlo najmenej o život. Keď sa im to nepodarilo, zaliezli do skrýše sami. Ja som stál zamyslený nad čerstvou vrstvou žltej hliny.

Prečo Marka hádzala hlinu na moju strechu? Veď suché listy a výhonky sviežo zelenej trávy, vyrastené z nového humusu, maskovali skrýšu oveľa lepšie ako vrstva čerstvej hliny. Vari sa bála, že udrú mrazy, a hlinou chcela skrýšu lepšie izolovať pred nepohodou?

Vysvetlenie prišlo prv, ako som čakal. Odkiaľsi zďaleka sa ozval podozrivý šelest, ktorý sa o chvíľu premenil na zlovestný bzukot. Nad pralesom sa zjavilo prvé mračno akéhosi hmyzu. Znieslo sa do korún stromov — a priletelo ďalšie, oveľa mohutnejšie. Nasledujúce mračno zastrelo už celú oblohu, takže odrazu bolo šero.

Hmyz rýchle prenikal do všetkých kútov pralesa, až ho celý zaplavil. Niekoľko chrobákov si sadlo i na mňa a poriadne ma dohrýzlo. Utiekol som do skrýše a rýchle za sebou pribuchol vrchnák. Francko s Markou sa tisli k sebe, triasli sa a pískali v takej vysokej tónine, že mi to trhalo uši.


Prešla asi hodina. Chcel som sa podívať, čo sa vonku deje, ale naľakaní priatelia sa mi zavesili na ruky a ťahali ma späť. Poučený niekoľkonásobným uhryznutím poslúchol som a bezmocne som sa uložil na primitívne lôžko. Hodina za hodinou sa míňali, až som napriek prenikavému pískaniu od únavy usnul.

Neviem, ako dlho som spal, ale prebudenie nebolo vôbec príjemné. Na tvári i ústach som mal slanú hlinu a priatelia boli preč.

Francko a Marka utiekli, od strachu utiekli…

Vyskočil som na rebrík a nadvihol vrchnák. Pramienok suchej hliny sa mi vysypal na hlavu a na plecia.

Vykríkol som od hrôzy. Pohľad na krajinu okolo mňa bol taký strašný, že sa mi stislo srdce. Prales zmizol. Do nekonečna sa rozprestierala pustá rovina, z ktorej ako náhrobky v cintoríne trčali kýpte obhryzených kmeňov. Dielo skazy bolo dokonané, mračná hmyzu premenili bujný prales na púšť. Bolo aj po chatrčiach Francka a Marky, žltú hlinu nespestrovalo ani steblo slamy.

A na druhej strane sa červeno lesklo vlnami zvrásnené more…

Čím sa budem živiť? Zásoby potravín ukryté v skrýši nevydržia dlhšie ako na mesiac, i keby som jedol veľmi skromne.

Musím sa pobrať preč.

Ale ako dlho sa budem potĺkať po hroznej púšti? Vydržia mi zásoby do tých čias, kým nájdem ďalší prales? Nájdem ho vôbec? Nezničil prekliaty hmyz všetku vegetáciu?

V skupine kýpťov stromov sa zrazu čosi pohlo.

Francko — a Marka.

A čln. Áno, ťahajú za sebou gumený čln.

Zajasal som. Konečne záblesk nádeje. Bežal som priateľom v ústrety a vrúcne som ich objal. Bránili sa, asi nerozumeli mojim prejavom vďačnosti a priateľstva, ale mne to bolo jedno.

— Ste chlapíci, — vykrikoval som ako bez rozumu. — Tisíckrát vám ďakujem, že ste mi zachránili život. Bez teba, Marka, by ma tá háveď bola zožrala i so strechou nad hlavou. A čln — čln — viete vôbec, čo to pre nás znamená? Hneď to poznáte sami. Aké šťastie, že naša guma tej hávedi nechutnala.

Čln som hneď dôkladne prezrel. Poškodenie nebolo také veľké. Pri náraze na vetvu sa pretrhla len plachta, chrániaca za nepohody náklad alebo cestujúcich. Pri nafukovaní som síce objavil v člne niekoľko malých dierok, ale boli také nepatrné, že vzduch unikal nimi veľmi pomaly.

Vydali sme sa na cestu.

Jedinými našimi veslami boli ruky, pretože pôvodné veslá zmizli v útrobách žravej chrobače.

Zmietaní vlnami plavili sme sa popri piesočnatom brehu. Postupovali sme dopredu naozaj slimačím tempom. Nebolo nič ľahšieho ako ochrannú plachtu premeniť na opornú, ale vietor na nešťastie dul od mora, priamo proti brehu a bol príliš slabý na akékoľvek manévrovanie.

Francko s Markou čoskoro odpozorovali veslovanie, takže sme sa mohli striedať. Veslovali tak vytrvalo a húževnato, že som väčšinu času odpočíval, starajúc sa iba o dierky v člne a o doplňovanie unikajúceho vzduchu.

Na noc sme vytiahli čln na breh a uložili sa na jeho dne pod ochrannú plachtu.

Dlho som nemohol zaspať. V tichu noci doľahla na mňa celou váhou ťarcha opustenosti, beznádejnej opustenosti na neznámej nemilosrdnej planéte, bilióny kilometrov od domova.

Francko i Marka už spali. Rozopol som plachtu a vyliezol z člna. Veľká červená hviezda plakala nad obzorom, medzi blikajúcimi hviezdami preletel občas meteor, zanechávajúci za sebou striebornú, rýchle miznúcu čiaru. Hoci mi do tváre dul teplý vetrík, zdalo sa mi, že z nekonečného vesmíru padá na mňa ľadový dych nezmerných priestorov bez jedinej známky života. Prichodil som si ako utečenec vyhodený z medzihviezdneho lietadla a plávajúci teraz sám, samučký sám v úplne ničím neohraničenej prázdnote.

Má to ešte zmysel ďalej sa beznádejne vliecť pustinami a nakoniec biedne umrieť? Pohľad na hviezdnatú oblohu bol pre mňa neznesiteľný. Vrátil som sa do člna a horko som sa rozplakal.

Iba nad ránom som sa ako-tak upokojil. Aj som začal chladne uvažovať, ako sa najrýchlejšie dostať zo spustošeného kraja do lepšieho prostredia.

„Francko i Marka majú dobré nohy, prečo by ma nemohli ťahať?“ prišlo mi na um. Z morských chalúh som rýchlo uplietol niekoľko metrov dlhé lano a hneď po rozbrieždení som započal s výcvikom svojich spolucestujúcich. Čoskoro pochopili, čo chcem — ba mali z novej funkcie náramnú radosť.

Veselo poskakovali po brehu a čln za nimi len tak letel.

Na poludnie boli už takí unavení, že sa ledva vliekli. Nechal som ich chvíľu odpočívať, a potom som ich znova prinútil do behu. Priznám sa, že sa to bez bitky neobišlo. Zo strachu o svoj život som bol bezohľadný.

Predvečerom Marka spadla a ostala ležať bez pohybu. Francko ju objímal, dýchal na ňu a ronil veľké slzy. Prvý raz som tieto tvory videl plakať.

Marka sa konečne prebrala. Bola taká zoslabnutá, že ledva sedela.

Pochopil som, že bez jedla to dlho nevydržia. S ťažkým srdcom som každému dal niekoľko plodov a veľkomyseľne som dovolil, aby sa vyspali. Na druhý deň som použil inú taktiku. Na breh som poslal len jedného — a druhý sa so mnou viezol v člne a naberal nových síl. Pracovali teraz oveľa ochotnejšie, ale aj tak sme postupovali dopredu čoraz pomalšie. Tvory, premenené na otrokov, navidomoči ochabovali. Ale nepopustil som. Nech sa hoci uštvú na smrť — a čo mi na ich životoch záleží? Hlavne, keď sa zachránim ja. Áno, priatelia, tak hlboko som vtedy klesol.

Nešťastných priateľov zachránil pred skazou vietor. Zosilnel a obrátil sa práve do smeru našej plavby. Chvíľu som uvažoval, či mám Francka a Marku ponechať napospas pustinám, ale nakoniec som ich na smrť zoslabnutých uložil do člna.

— Pohon ma nič nestojí, možno mi ešte preukážete dobré služby, — povedal som si.

Bolo to múdre rozhodnutie; Francko s Markou boli veľmi potrebným zaťažením, dávajúcim mojej biednej plachetnici väčšiu stabilitu.

Počasie nám žičilo. Po niekoľkodennej plavbe sme sa dostali do neveľkej zátoky, ohraničenej väčšími kopcami a niekoľkými nízkymi dymiacimi krátermi sopiek.

Francko s Markou sa opäť znepokojili. Vyľakane som sa obzrel, či sa niekde na obzore nezjavilo nové mračno pažravých chrobákov. Obloha bola síce čistá, ale to ma neupokojilo. Dobre som vedel, ako úžasne vyvinutý a neomylný sluch majú moji spolucestujúci.

Rýchle som prirazil k brehu, aby som si v piesku mohol vykutať skrýšu, ktorú by sme chránili gumeným člnom. Ale Francko a Marka nemali do práce ani najmenšej chuti. Nepomohlo hrešenie ani bitka. Schúlili sa do klbka a len žalostne pískali.

Hnaný nevýslovným strachom začal som dieru vyhrabávať sám. Streštene som odhadzoval piesok na všetky strany, až som si prsty rozodral do krvi.

Znezrady mi čosi zašušťalo nad hlavou.

Zdesene som sa obzrel. Neďaleko mňa dosadali na breh okrídlení Kvarťania. V rukách stískali zaostrené kamene a hrčovité palice. Myslel som, že odbila moja posledná hodina. Nohy sa mi podlomili a bezvládne som klesol do vyhrabanej jamy. Díval som sa do hrozivých tvárí lietajúcich Kvarťanov ako králik zhypnotizovaný hadom.

Keď spozorovali, že sa nehýbem, pristúpili k Franckovi a Marke. Vymenili si s nimi niekoľko ťahavých písknutí, potom ich zodvihli a vzniesli sa s nimi do výšky. Niekoľko ráz nado mnou zakrúžili a odleteli k neďalekému pohoriu.

Trvalo hodne dlho, kým som sa spamätal z preľaknutia. Posilnil som sa niekoľkými sladkými plodmi a poslednými glgmi štipľavej teplej vody z mecha.

Čo teraz? Na úpätí kopcov sa zazeleneli pásy neporušených pralesov, ale práve do tých miest odleteli ozbrojení Kvarťania. A na pustých brehoch hrozí smrť hladom a smädom. Rozhodol som sa pre menšie nebezpečenstvo — odísť vysoko do hôr, do pralesa. Azda sa tam nejako skryjem pred nepriateľmi. Čo ak pískanie je akýmsi ich dorozumievacím prostriedkom? — uvažoval som cestou. — V tom prípade si Francko s Markou posťažovali na moju krutosť — a so mnou bude zle.

Vystúpil som niekoľko sto metrov, kým som neprišiel na potôčik s čistou krištáľovou vodou. S chuťou som sa napil a osviežil si ruky a tvár. Dlho som sa však v tých miestach nezdržoval, lepšie budem ukrytý v húštinách.

Prales sa hmýril zvieratami najrôznejších tvarov a farieb.

Na šťastie to boli tvory plaché a pokojamilovné; prestrašene predo mnou utekali do vnútra tmavého pralesa.

Zastal som pri prvom strome so sladkými plodmi, aby som si obnovil vyčerpané zásoby. Potom som sa zahalil do gumeného člna a čoskoro som zaspal.

Ako dlho som spal, neviem.

Keď som sa prebudil, pršalo. Zdalo sa mi, že sa pôda podo mnou citeľne chveje. „Asi sa mi trasú nohy od slabosti,“ pomyslel som si a zamieril som ku kraju pralesa.

Len čo som zazrel more, vypleštil som oči od hrôzy.

Hladina mora vystúpila najmenej o dvesto metrov, ligotala sa v púšti podo mnou Rýchle som sa usiloval prinútiť otupený mozog k činnosti.

Veď som v horách, hladina nemohla cez noc vystúpiť tak vysoko. Či sa mi azda pomiatol rozum a mám vidiny?

Pretrel som si oči a znova som sa pozrel dolu.

Zrak ma neklamal. More vystúpilo temer po moje nohy.

„Alebo azda hory poklesli do vnútra planéty?“ blyslo mi hlavou. Áno, to je jediné vysvetlenie, v takých obrovských geologických zmenách vôbec nie prekvapujúce.

To, prirodzene, znamená, že pokles horstva môže ešte vždy pokračovať, až nakoniec zmizne so mnou na dne zákerného mora…

Bedlivo som sledoval miesta, kde sa hladina stýkala s horskou stranou. Zúril tam prudký príboj, takže som nemohol odhadnúť, či hladina stúpa, alebo nie.

Nevedomky som čiahol na čln.

Hneď som si však uvedomil, že v takom divokom príboji by som beztak nemohol odplávať…

Obidve veľké slnká zapadli — bezútešnú krajinu zahalila tma. Len maličké červené slnko sa trepotalo nízko nad obzorom a na nepokojnej hladine vykresľovalo blikotajúcu šnúru krvavých svetiel.

Znova sa ma zmocnil pocit bezmocnosti. Ako pštros v nebezpečenstve zahrabal som hlavu do trávy, prikryl sa gumeným člnom a onedlho zaspal.

Snívalo sa mi o dievčati, ktoré som kedysi miloval a ktoré milovalo mňa. Prechádzam sa s ňou v rozkvitnutých sadoch, vtáci radostne spievajú na oslavu jari a kdesi v diaľke spieva skupina mladých ľudí.

— Odpočiniem si tu, chod medzitým ďalej, dohoním ťa, — šepká mi dievča a líha si do sviežej voňajúcej trávy. Hneď usína. V spánku sa tak spokojne usmieva.

Idem teda ďalej. Zrazu som v pustých krajinách planéty Kvarty. Som sám, celkom sám…A predsa nie. Oproti mne idú traja ľudia. Veselo sa zabávajú, akoby ma dosiaľ nespozorovali.

Poznám ich všetkých troch. Volám na nich po menách…Už ma začuli. Prichádzajú ku mne a mlčky si ma obzerajú.

— Čo od nás chceš? — pýta sa najstarší.

— Uzavrieť priateľstvo, nemôžem tu žiť takto sám…

— Priateľstvo? — čuduje sa chlap. — Ty a priateľstvo?

— Áno, chcem žiť s ľuďmi, chcem žiť s človekom, akým som sám, — volám zúfale.

— Chceš žiť s ľuďmi, — smeje sa chlap. — Ale tu ľudí niet. Veď si nás zabil.

Obraciam sa a bezhlavo utekám. Za pätami mi škrečí príšerný smiech šialenca. Zrazu som v matkinom náručí. Hladká ma po vlasoch a ticho upokojuje. Som opäť malým chlapcom. Vyplačem sa a veselo sa rozbehnem medzi deti, naháňajúce sa na ihrisku. Pestro pomaľovaný malý kolotoč radostne tancuje valčík, na malej lokomotíve kýva mi na pozdrav ešte menší strojvodca. Usmievavé dievčatko s jamkami na tvárach mi dáva kytku fialiek a ja jej za to tisnem do náručia veľkú plachetnicu, ktorú som si sám zhotovil.

Do tváre sa mi oprel studený vietor. Zahvízdal a zaraz odniesol do nekonečna dievčatko i kolotoč a malý vlak.

Prečo prišiel ten ľadový vietor? Veď je jar?

Otváram oči, prebúdzam sa. Ľadový vietor skutočne fúka. Predo mnou nekonečné more s tisícmi pustých ostrovčekov…

Zatriasol som sa od zimy i od hrôzy. Z ružového sna rovno do hroznej skutočnosti…

Pozrel som na modrozelenú ťažkú oblohu a skríkol som od úzkosti. Hoci bola tak vysoko, zdalo sa mi, že je tesnou klietkou, zvierajúcou mi srdce. Čím nekonečnejšie priestory, tým horším väzením sú, ak je človek odsúdený žiť sám, bez stisnutia ruky, bez zvuku ľudského hlasu, bez objatia.

Všetko sa mi zrazu videlo smiešnym — ja sám, hŕbka plodov okolo mňa, gumený čln — i nevľúdne more dookola. Začal som sa nahlas smiať, znova a znova som vybuchoval v záchvatoch smiechu.

— Zošalel som, — povedal som si s hrôzou, keď som sa opäť upokojil.

Ale uvažoval som celkom rozumne.

„Horstvo pokleslo. Neocitol som sa na ostrove?“ vhuplo mi do hlavy.

Gumený čln som uložil do spleti vetiev a pobral som sa na najbližší vrchol. Bol to kužeľ odpočívajúcej sopky. Z hlavného krátera unikal len biely dym. Z malých bočných kráterov pramenili zlaté potôčiky žeravej lávy.

Rozhľad z vrchola sopky ma presvedčil o tvrdej skutočnosti. Klesajúce horstvo sa skutočne premenilo na ostrov. Najbližšia pevnina — alebo veľký ostrov — rysovali sa až na obzore.

O niekoľko dní ma stúpajúce more zahnalo ešte vyššie do hôr. Pokles horstva sa však zastavil. Aj more sa postupne utíšilo. Obloha znachovela — čo bol neklamný príznak lepšieho počasia.

Naplnil som čln sladkými plodmi a vydal som sa na dlhú nebezpečnú cestu po mori. Čoskoro som bol taký unavený, že som musel pristáť pri malom ostrovčeku. Ale aj ten sa mi potopil pod nohami. Pokračoval som v krížovej ceste.

Po dvojdennej plavbe som sa konečne dostal na pevninu. Bol som taký slabý, že som sa len s vypätím všetkých síl vyšplhal na breh a vytiahol za sebou čln. Len čo som sa ocitol na pevnej pôde, stratil som vedomie.

Prebudil ma chladný príboj mora. Hladina opäť vystúpila…Doplazil som sa do malej rokliny, oprel hlavu o čln a opäť omdlel.

Keď som sa prebral, bola noc. Zdalo sa mi, že som v pekle. Zem sa triasla a pukala, hory mi soptili nad hlavou, roklinou, v ktorej som bol ukrytý, hnala sa ľadová búrka. A v srdci zúfalstvo…

Ľahol som si medzi rozhádzané, ešte teplé balvany a čakal, kým ma zaleje žeravá láva.

Ohlušujúci výbuch neďalekej sopky ma znova prebral k životu. Strach o život zvíťazil nad beznádejnosťou. Vyskočil som a bezhlavo som letel po horúcej stráni. Na cestu mi svietili plamene vulkánov.

Niekoľko ráz som spadol, dnes už neviem, či preto, že sa triasla zem, alebo preto, že mi nohy vypovedali službu. Čoskoro som sa dostal k malej horskej riečke, tečúcej v hlbokom koryte. Jej voda vrela ako v kotle nad plameňom. Ďalej som nemohol ísť, iba popri brehu, pretože po ľavej ruke sa zvažovala k rieke strmá skalná stena. Para, unikajúca z koryta, pálila ma vo vyschnutom hrdle a oparila mi celú tvár. Obkľúčila ma mliečnou hmlou, takže som musel postupovať dopredu, len čo noha nohu minie.

Nakoniec som prešiel úžľabinou. Ocitol som sa na širokej rovine, ktorá sa končila na obzore pralesom.

Dunenie za mojím chrbtom ma opäť popohnalo do šialeného behu. Ako splašený kôň skákal som cez výmole a jarky, potkýnal som sa po kameňoch a hustej spleti rastlín.

V pralese som videl svoju spásu. Vbehol som do jeho šera a ako divý zúrivo prerážal húštiny.

Liany a šupinaté kmene mi driapali tvár i ruky. Bolesť som však necítil — len akýsi vzdialený pocit, že po celom tele mi tečie lepkavá krv.

Síl rýchle ubúdalo.

Doplazil som sa až k stromu so svietiacimi plodmi — a klesol som v bezvedomí.

Ako dlho som tak ležal, neviem. Prebudila ma pálčivá bolesť v nohách.

S námahou som otvoril opuchnuté viečka.

Skríkol som od hrôzy. Olizovali ma plamene, topánky a nohavice na mne už horeli. Vyskočil som a s vypätím posledných síl unikal som pred strašnou smrťou. Na šťastie prales nehorel rýchle. Hrubé dužinaté listy obsahovali veľa vody. Kmene plné miazgy pukali v páľave ohňa ako vybuchujúce granáty.


Keď som sa dostal na kraj pralesa, zvalil som sa na zem a dlho som lapal dych. Chvíľami sa mi zdalo, že sa zadusím — stiahnuté hrdlo mi vypovedalo službu.

So zaťatými zubami som sa obrátil a rozhliadol. Po šedivej oblohe sa váľali klbá dymu. Predo mnou sa dvíhal kupolovitý kopec s holým piesčitým vrcholom.

Vstal som a po mnohých dlhých odpočinkoch som sa doplazil hore, aby som mal lepší výhľad po okolí. Len hmlisto si spomínam, že za kopcom som zazrel pravidel ne zvlnenú rovinu. O chvíľu som totiž usnul. Do horúčkových snov vmiesil sa akoby rachot z diel a hučanie rozbúreného mora.

Prebudil ma lejak a krutý pocit smädu. Sadol som si, aby som vypátral, či niekde neobjavím potok alebo kaluž vody. Neviete si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som sa podíval na krajinu pred sebou. Myslel som, že blúznim. Zvlnený terén sa premenil na rad oblých horských hrebeňov. Na jednom z nich som sedel ja. Ani stopy nebolo po poprehýbanej rovine, zmizol i kopec, na ktorého vrchole som usnul.

Telo som mal ako dolámané. Len o chvíľu som spozoroval, že pôda sa chveje a kolíše.

Hučanie v ušiach prehlušil rachot, doliehajúci sem odkiaľsi diaľky. Zem podo mnou sa priamo rozhojdala a v niekoľkých chvíľach sa tak dopukala, že som sa zaboril do vlhkého piesku.

Zrazu sa mi zdalo, že hrebene klesajú a ja pomaly stúpam k nebesám. Ako som neskoršie spoznal podľa horstva, z ktorého som utiekol, vydúval sa a stúpal jedine hrebeň, na ktorom som bezmocne sedel v piesku a stŕpnuto sledoval rôzne zmeny krajiny. Za niekoľko hodín ma vydvihlo do obrovskej výšky. V diaľke sa rozbesnilo more. Vlny vysoké ako hrádze zúrivo bili do pevniny a odtŕhali celé kusý zeme. Z pralesov vybehli čudné jaštery a splašeno utekali k novovzniknutej hore, ktorá ma vydvihla.

Vyškriabal som sa z piesku a trmácal sa opačným smerom dolu, aby som sa pred nimi zachránil.

Zvieratá ma čoskoro dohonili. Ich mohutné svalnaté telá sa mihali popri mne ako preludy. Ani jeden z obludných tvorov nejavil o mňa záujem.

„Asi utekajú pred veľkým nebezpečenstvom,“ šľahlo mi hlavou a znova som sa vzchopil. Ubehol som niekoľko krokov a opäť klesol. Zúfale som sa díval za utekajúcimi zvieratami. Popri mne sa práve plazil jašter, ktorý sa pre svoje ťažké telo a neohrabané mocné nohy oneskoril za ostatnými. Niekoľkými skokmi som bol pri ňom. Zachytil som sa kostených doštičiek, ktorými bolo posiate jeho telo, a vyšplhal som sa na chrbát.

Jašter ma zrejme ani nezbadal. Napínal všetky sily, aby dohonil ostatné.

Obzrel som sa. Kúštik za nami sa valil netvor s dlhým krkom a obludnou papuľou, vyzbrojenou drobnými ostrými zubami. Stačilo, aby trošku natiahol krk — a moja púť peklom by sa zaraz bola skončila. Ale — keď ti už hrozí nebezpečenstvo zo všetkých strán, prestaneš sa báť a začneš chladno uvažovať. Nebudete mi veriť, ale ja som v tej hrôze začal premýšľať, ako sa nebezpečnému tvorovi ubrániť.

Kým som sledoval nebezpečenstvo za chrbtom, dobehol môj koráb k širokej rieke. Bez rozmýšľania sa vrhol do vody a plával na druhý breh, nad ktorým sa už dvíhali prvé stráne veľhôr. Údolím zaznel dunivý hukot. Mocnel a čoraz väčšmi ohlušoval. Jašter podo mnou napol všetky svaly, aby prekonal niekoľko metrov, ktoré chýbali po breh.

V zákrute údolia sa zjavila mohutná hrádza vody, ktorá ako pohybujúci sa vodopád rútila sa priamo proti nám.

Zoskočil som z tela záchrancu a niekoľkými pohybmi som sa dostal na breh.

Dodnes sa tomu čudujem, kde sa vo mne vzalo ešte toľko energie. Vyskočil som na breh a chcel som bežať hore stranou. Len čo som sa zachytil balvana, zaplavil ma dážď spenenej vody.

Zavrel som oči a bezmocne očakával, čo príde.

Príval vody sa však prehnal a ja som ostal tesne nad ním visieť na balvane. Úbohý jašter — môj záchranca — zmizol v rozbesnenom živle.

Nové nebezpečenstvo číhalo na mňa na stráni. Odpočívalo tu niekoľko jašterov, ktoré nemali dosť sily, aby sa vyšplhali vyššie.

Voda ustavične stúpala — dosahovala mi až po chodidlá. Nedá sa nič robiť, musím pokračovať v ceste. Sklonil som sa nad hladinu a dlhými glgmi som sa napil. Voda bola trochu slaná, ale pálčivý smäd predsa len zahnala. Ba zdalo sa mi, že mi trošku aj vrátila sily do rúk a nôh.

„Využijem ochabnutosti zvierat a vystúpim vyššie do hôr,“ uvažoval som.

S námahou som vyliezol až na malú náhornú rovinu a zaliezol do sviežo zeleného krovia. Šťastie sa mi opäť na chvíľu vrátilo. Priam na dosah ruky sa kolísali na vetvách nachové oválové plody, ktoré som poznal a na ktorých som si už viac ráz pochutnal. Vietor skučal a občas sa nad krovím ukázala hlava niektorého z jašterov. Ale ja som na nič nedbal. Hltavo som prehĺtal šťavnatú sladkú dužinu.

Únava mi čoskoro zavrela ťažké viečka. Keď som sa prebudil, opäť som siahol po plodoch, najedol som sa a znova zaspal. Tak som v húšťavách strávil niekoľko dní. A boli to trpké dni, to mi iste veríte. Na oblohe sa striedali dve slnká.

I keď už jedno dávno zapadlo, druhé stálo ešte len na vrchole klenby.

Pohyby horských masívov prestali, sopky zhasli. Vnútro planéty sa vybúrilo a teraz odpočívalo. Na ako dlho, o tom som nemal pochopiteľne ani tušenia.

Počasie sa tiež zlepšilo. Tmavý čmud sa rozplynul a ovzdušie sa očistilo od popolného prachu.

Z príjemného pokoja ma vyrušil len jašter, ktorý dostal chuť na listy kra, pod ktorým som odpočíval. Trochu ma nastrašil, ale ináč sa nič nestalo.

Rany na tele sa napodiv rýchle hojili a zaschýnali. Čoskoro som sa dostal z najhoršieho.

Opustil som svoj útulok a pomaly putoval do hôr, do rokliny, kde som v zúfalstve a záchvate strachu zabudol svoj jediný majetok, gumený čln. Srdce sa mi stískalo od úzkosti. Bez neho by sa moja nádej na udržanie holého života zmenšila na minimum.

Čím vyššie som vystúpil, tým širší bol rozhľad. Zdá sa vám to azda prirodzené, ale mňa to prekvapovalo. Čudoval som sa, kam sa podeli hory, ktoré podo mnou vyrástli, keď som ležal v bezvedomí. Zdalo sa mi, že sa opäť vyrovnali na rovinu, akoby ich vyvalcoval obrovský valec. Hmlový opar, ktorý sa váľal pod horami, nedovolil prezrieť si rovinu dôkladne. Až keď žiara obidvoch sĺnc hmly rozohnala, videl som, že dookola bolo more, posiate mnohými drobnými ostrovčekmi. Kopce, ktoré sa na kratučký čas dvihli k oblohe, prepadli sa naspäť a vytvorili zvrásnené dno nového mora.

Sú tieto hory na niektorom mieste spojené s pevninou, alebo sa stali opusteným ostrovom? To bola otázka, na ktorú som si zatiaľ nevedel dať odpoveď. Ak som skutočne na ostrove, potom bez člna sa odtiaľto nikdy nedostanem. Drevo je tu ťažšie ako voda, takže na stavbu člna niet ani pomyslenia. A bez potravy tu tiež zahyniem…

Obava o čln ukrytý v rokline hnala ma jednostaj nahor.

Po niekoľkých hodinách výstupu som narazil na vážnu prekážku — na tuhnúce prúdy lávy. Musel som ich ustavične obchádzať, čím sa mi cesta neprestajne predlžovala.

Na niektorých miestach boli výrony lávy také mohutné, že úplne zmenili tvárnosť krajiny a ja som čoskoro stratil orientáciu. Musel som sa veľký kus vrátiť naspäť až k húštinám a pralesom a zásobiť sa sladkými plodmi, ktoré mi nahrádzali nielen jedlo, ale aj nepostrádateľnú vodu.

Najmenej desať dní som blúdil obryvmi a úžľabinami po stranách a náhorných rovinách.

Konečne som došiel k rokline, ktorú som tak dlho hľadal. Obidve slnká boli už za obzorom. Nad hlavou mi blikotali hviezdičky.

Keď som sa priblížil ku vchodu do rokliny, zdalo sa mi, že v nej niečo horí. Prezrádzali to svetlá, ktoré poletovali na druhej stene.

Dych sa mi zatajil v prsiach.

Môj čln! Bez rozmýšľania som sa vrútil medzi skalné steny. Ale hneď som sa zháčil. Uprostred rokliny plápolala pravidelne nakladená hranica dreva a okolo nej sedeli — Kvarťania.

Asi ma počuli, lebo zamávali krídlami a vzniesli sa do výšky. Aj s člnom.

Už som ho na šťastie nepotreboval. O niekoľko dní ste ma našli na brehu mora.

Ďakujem vám.


LÚČ OŽÍVA


Prešiel ďalší rok, rok usilovnej práce a bojov.

Vedci sa opäť rozdelili na tri pracovné skupiny. Skupina Molodinovej vyrábala súčiastky na opravu Lúča, Navrátilova skupina mala na starosti opravu medzihviezdneho lietadla a skupina doktorky Svozilovej skúmala planétu Kvartu a zhromažďovala vedecké materiály pre Svetovú akadémiu vied.

Práve vo chvíľke, keď ľudia na Zemi so zatajeným dychom sledovali prvú televíznu reportáž zo života na Kvarte, z Lúča — ktorý stále ešte obletoval planétu — vyplávala do medziplanétneho vzduchoprázdneho priestoru skupina vedcov, aby vmontovala posledný náhradný diel do poškodenej vonkajšej steny lietadla. Hlboko pod ním zdanlivo pokojne stála obrovská zahmlená guľa — a koldokola bez jediného žmurknutia svietili milióny hviezd. Všetky tri slnká, ovenčené zelenkavou zubatou korónou, osvecovali lesklé steny Lúča i šedivé skafandre vedcov.

Práca šla rýchle od ruky. Vedci pracovali mlčky, pretože postup montáže bol vopred presne dohodnutý.

V malých prijímačkách v kuklách skafandrov sa zrazu ozval signál osady Dobyvateľov vesmíru:

— Tu Molodinová. Diel číslo 634, teda posledný náhradný diel hlavnej konštrukcie Lúča práve dokončili. Asi o desať minút štartuje Šíp. Aj výroba reaktorov je zabezpečená. Inžinier Fratev našiel v okolí Fajky bohaté ložiská všetkých potrebných surovín. Sopka, ktorej sme tak často zlorečili, uľahčila nám nakoniec ťažkú úlohu. Bez jej činnosti by suroviny ostali ukryté hlboko vo vnútri planéty.

— My sme tiež dosiahli veľké víťazstvo, — volal Navrátil radostne. — Pred niekoľkými minútami sme vmontovali poslednú dosku. Obidva plášte lietadla sú v poriadku. Práve sa vraciame do riadiacej kabíny. Prišli nejaké nové zprávy zo Zeme alebo z Fotónu a Elektrónu?

— Ešte neviem, Madarász je pri vysielači. Vráti sa asi o hodinu. Hneď vám podám zprávu. Teším sa, že sa skoro uvidíme.

Vedci opustili vzduchoprázdny medziplanétny priestor, prešli hlavnou spojovacou chodbou a v riadiacej kabíne si sňali priehľadné kukly skafandrov.

— Na zprávy zo Zeme nemusíte čakať, veď máme svoj astrogravimeter. V tom zhone by som skoro bol na to zabudol, — klopol sa do čela Čan-su. — Podívame sa, čo má pre nás zaujímavého.

Čan-su vstúpil do observatória a sklonil sa nad prístroj. Kontrolný pásik bol husto popísaný. Vedec ho prebehol očami a rýchle sa sklonil ešte väčšmi, aby lepšie videl.

— Veď to nemá zmysel. — Rýchle prevínal celý pásik, ale značky boli stále rovnako nezrozumiteľné.

— Ako na Fotóne a Elektróne — i náš astrogravimeter sa zbláznil, mrmlal si pre seba. Otvoril kryt a nazrel do prístroja.

— Všetko v poriadku — aha, už to mám, — zvolal víťazoslávne a priskočil k služobnému telefónu…

— Súdruh Navrátil, poďte sa pozrieť do observatória.

Navrátil doletel o niekoľko minút.

— Stalo sa azda niečo vážneho? — opýtal sa zadychčano.

— Neľakajte sa, nie je to také strašné, — upokojoval ho Čan-su. — V gravimetri sa nám pokazilo automatické smerovanie prijímacej antény. Anténa je už dlhší čas obrátená práve opačným smerom. K nášmu Slnku sa obrátila chrbtom, väčšmi sa jej zaľúbilo súhvezdie Hadonoša. A výsledok? Prečítajte si to sám…

— Päť rán do vrán, — uľavil si Navrátil, keď si pásik prezrel. — Alebo sme zachytili nejaké vážne poruchy v gravitačnom poli, alebo nejaké rýchle presuny telies v slnečnej sústave Hadonoša — alebo…

— Alebo to celkom dobre môže byť normálne vysielanie neznámych tvorov, ktorí žijú v súhvezdí Hadonoša. Či vari myslíte, že len my ľudia sme takí geniálni, aby sme mohli gravitačné pole využiť na dorozumievanie?

— To si určite nemyslím, — zasmial sa Navrátil. — Rozhodne nám pribudol ďalší problém na rozlúštenie. Nepochybujem o tom, že tento oriešok bude poriadne tvrdý. Ostatne nikto nemohol očakávať, že všetky záhady, s ktorými sa tu stretneme, rozlúštime hneď na prvej výprave k susedným slnkám…


HODINY SÚ SPOČÍTANÉ


Čas bežal…

Statoční dobyvatelia vesmíru dokončovali už opravu Lúča a súčasne dopĺňali zásoby pohonnej hmoty na dlhú spiatočnú cestu. Všetky poškodené reaktory atómovej elektrárne medzihviezdneho lietadla už opravili. Reaktory, zničené nárazom meteoru a katastrofou v podzemnom obydlí, boli nahradené novými reaktormi, vyrobenými v provizórne vybudovanej dielni na Prestretom stole.

— Dnes začíname stavbu posledného reaktora, — radostne hlásil Madarász ľuďom na Zemi a posádkam na záchranných lietadlách Elektróne a Fotóne. — Najneskoršie o dva mesiace bude náš Lúč schopný vydať sa na spiatočnú cestu.

— Rozhodne neopúšťajte Kvartu prv, ako k vám doletíme, — znela Chotenkovova odpoveď. — Stretneme sa najneskoršie o rok. Za ten čas môžete dokonale preštudovať celú planétu. Doteraz vám nezvyšovalo na štúdium príliš mnoho času. V prípade, že vám na dokončenie opráv chýba nejaká dôležitá súčiastka, nelámte si tým hlavu. Netrápte sa. Všetky náhradné diely i rezervné reaktory vezieme so sebou.

— Má to ešte zmysel babrať sa tu s posledným reaktorom, keď nám ho vezú na Elektróne? — namietal Fratev, keď si prečítal Chotenkovovu zprávu. — Aby do toho hrom tresol — ešte som sa po Kvarte poriadne ani neobzrel. Ktovie, kedy sa sem zase dostanem, — usmial sa lišiacky.

— Keby som sa na vás teraz nedívala, ani by som neverila, že to hovoríte vy, najobetavejší pracovník, — krútila hlavou Molodinová. — Vari chcete, aby sme teraz, niekoľko krokov pred cieľom, založili ruky za chrbát a pohodlne čakali, kým nám pomôžu z kaše iní? Keď si môžeš pomôcť sám, na pomoc nečakaj. — Ešte chcela niečo dodať, ale odrazu sa zháčila.

— Asi sa stalo niečo vážneho, podívajte sa, — ukázala oblokom na Cahéna, ktorý letel k obytnej budove.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — lapal Cahén dych. — Seizmografy i naše automatické meteorologické stanice nám zo všetkých kútov Kvarty oznamujú povážlivé zmeny na povrchu planéty. Automat pri Shakespearovom zálive hlási teplotu sedemdesiat stupňov Celzia. Vernovo jazero — šesťdesiattri stupňov. Amundsenove fjordy — päťdesiatsedem stupňov…

— Musíme urýchliť prípravy na odchod, — Molodinová sa obrátila k Alene, ktorá stála vedľa Seversona.

— Ihneď naštartujte Šíp a leťte do Kvartánie doplniť zásobárne Lúča pohonnými hmotami. Na spiatočnej ceste z Lúča obleťte celú planétu a dokončite zbierku rastlín a živočíchov pre akadémiu. Nezabudnite na rýchle rastúce rastliny — možno nám na Zemi budú užitočné…

A my, priatelia, my dokončíme posledný reaktor pre Lúč…Nad riekou Nádejou sa váľali chumáče rannej hmly…

* * *


Pracovisko na Prestretom stole bolo noc čo noc ožiarené silnými reflektormi. Vedci pracovali až osemnásť hodín denne a spali len niekoľko hodín.

O štrnásť dní seizmografy i meteorologické automaty stíchli.

— Sopečná činnosť v Geózii i Nerudánii značne poklesla, — hlásila Svozilová z cesty okolo planéty.

Molodinová prerušila práce na stavbe reaktora a nariadila, že si všetci musia dôkladne odpočinúť.

Kým Madarász pripravoval večeru, ostatní unavene sedeli v klubovni. Jediný Fratev udržoval náladu.

— Ste vy ale nezmar, — smiala sa Molodinová, keď Fratev dokončil veselú historku z putovania po Afrike.

— To ešte nič nie je proti tomu, čo som prežil na Sahare, — pokračoval Fratev v rozprávaní. — Montujem práve čerpadlo na západnej hranici Egypta, keď sa tu zrazu na mňa vyrúti lev. Čo myslíte, že som urobil? Vytiahol som z fazónky ihlu a…

Nedokončil.


Svetlá v klubovni niekoľko ráz zablikali a zhasli. Vedci utonuli v tme. Fratev skočil k obloku a jediným myknutím odhrnul záves. V medzere medzi rýchle letiacimi mrakmi sa na chvíľu ukázala Proxima, orámovaná niekoľkými dúhovými kruhmi.

— Oceliareň je tiež bez prúdu, — zvolal Fratev zdesene a otvoril oblok. Z tmy sa vynorila dlhá Seversonova postava.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — volal zúfalo. — Elektráreň v osade Neviditeľných nám prestala dodávať prúd. Oceliareň a dielňa sú bez energie. Asi sa v nej niečo prihodilo — alebo nám niekto prerušil prenos. Kde je Alenka?…

Klubovňu preťalo niekoľko kužeľov svetla z vreckových atómových lámp.

Molodinová zapla vysielač a kŕčovite stisla mikrofón.

— Haló, haló — tu osada Dobyvateľov vesmíru — Molodinová. Voláme súdružku Svozilovú — voláme súdružku Svozilovú — závažná zpráva.

— Tu Svozilová, tu Svozilová — počujem…

— Kde ste?

— Rozhodli sme sa, že prenocujeme na jednom z koralových ostrovov v mori Života. Práve som vás chcela volať. Čo sa stalo?

— Ihneď sa leťte podívať do osady Neviditeľných. Gravitačná atómová elektráreň zlyhala. Ak bude v poriadku, na spiatočnej ceste prezrite všetky prenosné medzistanice.

— Rozumela som. Štartujeme…

Klubovňa onemela napätým tichom. Vedci nervózne prechádzali po miestnosti. Kvarťanské mláďa, ktoré prišlo so Seversonom, čupelo pri stene a triaslo sa po celom tele. Občas vydalo zo seba ťahavý piskľavý zvuk, ktorý sa končil v nečujnom ultrazvuku.

— Chvíľami sa mi zdá, že sa mi pôda chveje pod nohami, — prerušil mlčanie Severson. — Nemáte taký istý pocit?

— Nervy — rozrušené nervy…treba zachovať rozvahu, — duto riekol Madarász. Stal si k obloku a zhlboka vdýchol chladný osviežujúci vzduch.

— Preboha! — skríkol a chytil sa za hlavu.

Celý obzor vzbĺkol krvavou žiarou, ktorá rýchle mohutnela. Na niekoľkých miestach vyšľahli blkotavé jazyky plameňov. Za chrbtami vedcov sa ozval praskot.

— Steny sa pukajú, rýchle preč! — zúfalo zvolal Fratev. Schytil Molodinovú za ruku a ťahal ju k dverám.

Z miestnosti sa však nedostali. Dlážka sa kŕčovito zachvela a hneď potom sa preborila.

— Kde je Alenka, kde je Alenka? — volal Severson ako bez rozumu.

Spadli na zem. Pred nimi sa zrútila povala a za ohlušujúceho rachotu zavalila východ z klubovne.

— Oblokom! — zachrčal Fratev, vstal, zatackal sa a rovnými nohami vyskočil von. Madarász za ním.

Molodinová a Severson zamierili k vysielaču.

— Rýchlejšie — rýchlejšie, — súril Fratev. Skočil naspäť do klubovne. Molodinovú zodvihol a podal ju Seversonovi, ktorý už stál pod oblokom.

— Tu Svozilová, — rozhovoril sa zrazu vysielač úzkostlivým hlasom. — Celá západná Geózia sa ocitla v jedinom ohni. Osada Neviditeľných zmizla z povrchu Kvarty. Na jej mieste sa dvíha obrovské pohorie.

Molodinová chytila mikrofón, ale hlas jej uviazol v hrdle. Na Prestretom stole sa zjavila kľukatá červená čiara. Z útrob zeme sa vyvalil štiplavý dusivý dym. V koryte rieky Nádeje zasyčala para.

— Po-moc, pomoc, — dusila sa Molodinová.


ZBOHOM, KVARTA!


Zúbožený a vyhladovaný došiel nakoniec McHardy do hôr, do Rajského údolia. Nebolo to už ono idylické údolie, ktoré pred časom opustil. Z bujnej vegetácie ostali iba ohorené kýpte. Na miestach, kde bolo jazierko, zívala hlboká priepasť, nad ktorou sa strašidelne vypínala dymiaca sopka. Časť údolia bola zavalená obrovskými hrudami stuhnutej lávy.

McHardy dlho zničene pozeral na obraz skazy.

— Prekliaty život, najlepšie rázne ho ukončiť.

Rozbehol sa k priepasti, ale na jej okraji sa v poslednej chvíli zastavil.

— Žiť nemôžem a na smrť nemám dosť odvahy…

Doplazil sa až k rokline a nesmelo pozrel do hlbiny. Na tmavom dne sa leskli akési predmety.

— Lastovička! — skríkol naradovane a celým telom mu prebehla zimnica. Vyskočil a bezhlavo letel pustým údolím dolu k divokému pralesu, ktorý na úpätí hory unikol skaze. Dobehol do húštin a ako šialený stŕhal zo stromov dlhé liany, porastené plazivými parazitmi.

Ovešaný lianami vrátil sa k priepasti. Sadol si na kraj a náhlivo spletal dlhé lano. Keď sa mu zdalo, že je už dosť dlhé, pripevnil ho na skalný útes a pomaly sa spúšťal dolu.

Konečne sa dostal na dno. Niekoľkými skokmi prebehol medzi balvanmi k ligotajúcim sa predmetom a stŕpnuto zastal.

Lastovička bola roztrieštená na veľa kusov. Z reaktora i raketového pohonu ostali len trosky. V zúfalstve sa vrhol k žalostným zvyškom lietadla, ako bez rozumu ich prehadzoval a obracal na všetky strany.

Vtom padol jeho zrak do širokej pukliny v skalnej stene. Pevne zvierala časť

trupu lietadla, ktorá bola čudnou náhodou uchránená pred ostrými skalnými hrotmi. Pomocou lana sa vyšplhal hore — a zajasal. V pokrútenej časti kabíny objavil pravý poklad: rozbitú debnu s konzervami, skafander a niekoľko kníh, gumený čln — a vysielač. Hneď ho zapol, ale prístroj zaryto mlčal.

— Veď ťa ja donútim hovoriť, — uvažoval nahlas. — Ale najprv si ťa odnesiem do bezpeky na pohodlnejšie miesto.

Vynášanie cenných vecí z priepasti mu zabralo celý deň. Na smrť unavený si ľahol na gumený čln a hneď zaspal.

V noci ho prebudil chlad. Rozospato sa rozhliadol. Hneď sa však spamätal. Nad skalným chrbátom blikala červená žiara, vrhajúca príšerný svit na plávajúce mračná.

Hnaný strachom rozžal lampu a vybehol na hrebeň.

Nekonečná rovina pred ním sa zvíjala v plameňoch. Na obzore, asi na tých miestach, kde stála osada Neviditeľných, dvíhala sa k oblohe veľká vypuklina. Uprostred sa pôda pretrhla a na mieste výbuchu vyšľahol ohnivý stĺp.

Hnaný hrôzou utekal McHardy naspäť.

— Zachránia ma, zachránia ma — nenechajú ma tu zahynúť, — chytil vysielač do trasúcich sa rúk. Rýchle ho otvoril a nazrel dnu.

— Je zničený, — klesla mu hlava na prsia.

— A čo príjem? — spamätal sa o chvíľu. Stisol zapínač a pomaly krútil gombíkom.

— …haló, haló, zmeňte kurz, — ozval sa zrazu Fratevov hlas.

— Na Nádeji nemôžete pristáť, jej vriaca voda uniká do širokých trhlín v zemi. Čakajte nás v prielive, možno sa dostanete k helikoptére — dosiaľ nie je poškodená…

McHardymu vystúpil na čelo studený pot.

— Sme zachránení — sme na palube helikoptéry. Nikto nie je vážne poranený…voláme Lúč. Tu Molodinová. Oznámte záchrannej výprave, že život na Kvarte sa stáva nemožným…

— Tu Navrátil. Statoční súdruhovia, čakáme vás na Lúči! Je pripravený na odlet. Chotenkovovi sme oznámili, že lietadlo je aj bez posledného reaktora schopné ďalšieho letu. Na šťastie sme sa zavčasu zásobili pohonnou hmotou. Malého Xaveria vezmite so sebou…

…Práve sme zachytili zprávu z Elektrónu, že so záchrannou výpravou sa stretneme na planéte X v slnečnej sústave Proximy Centauri…

Nad hlavou McHardyho sa rozpútala veľká búrka. Guľové blesky sa križovali na oblohe, praskali a vybuchovali. Do ohlušujúceho rachotu sa opäť ozval hlas Molodinovej.

McHardy pritisol ucho na prijímač.

— …helikoptéru sme šťastlivo naložili do Šípu.

Štartujeme.


Zbohom, nešťastná Kvarta. Maj sa dobre a skoro sa spamätaj z horúceho kúpeľa. A vám, nešťastní okrídlení Kvarťania, želáme veľa šťastia do ďalších dní. Možno vás vaše krídla zachránia pred katastrofou.

Buďte zdraví…

McHardymu stuhla krv v žilách. Kŕčovite zovrel ruky a nechty vryl do opuchnutej tváre.

— Odlietajú, navždy odlietajú…ostanem tu sám — tak strašne sám — uprostred pekla, bilióny kilometrov vzdialený od rodnej zeme a od ľudí…Od šťastných ľudí…Nevedia, že ma tu navždy opúšťajú…

Vyskočil a v zúfalstve kričal:

— Ľudia — Bože — ľudia — neopúšťajte ma!.

Jeho hlas pohltila búrka…

__________________


JE TO MOŽNÉ?


Je to uskutočniteľné? Dosiahne ľudstvo víťazstva vedy a techniky, o ktorých hovorí román? Alebo je to všetko číro-čistá fantázia spisovateľa?

Podobné otázky si iste položil mnohý z vás, keď prečítal túto knihu.

Dajme na chvíľu fantáziu nabok a podívajme sa na problémy tohto románu očami chladnokrvného vedca. Odpovedzme si jednoducho na otázky, ktoré sme mali na ume pri čítaní.

Je uskutočniteľný let do vesmíru? To je iste prvá a podstatná otázka.

Dnes už i najprísnejší vedci odpovedajú jednoznačne: Áno!

Ľudstvo od pradávna túži prekonať prekliatu zemskú príťažlivosť a vzlietnuť k nebesám, k záhadnému Mesiacu a trblietavým hviezdam.

Pozrime, čo o tom píše sovietsky vedec a spisovateľ A. A. Sternfeld v populárnovedeckej knihe Lety do vesmíru:

„Táto túžba ľudstva sa mimoriadne výrazne prejavuje v ľudových povestiach a vo fantastických románoch. Vedec nemôže obchádzať tieto pramene a vôbec ich odmietať. Románopisec nadhodí niekedy riešenie technických otázok, ktoré sú správne, ktoré však on sám nemôže presne zdôvodniť. Stáva sa, že myšlienka vyslovená románopiscom, hoci sa zdá celkom fantastická, privedie vedca na to, aby bádal v novom smere. Prísne vedecké bádanie, spojené so smelou technikou tvorivosti mení fantáziu na skutočnosť.

Z toho hľadiska nebude zbytočné pripomenúť si niektoré ľudové povesti a urobiť prehliadku niektorých projektov, nadhodených svojho času románopiscami.

Mytológia všetkých národov je bohatá na povesti o letoch k nebeským svetlám, uskutočňovaných väčšinou pomocou vtákov alebo koni. Povesti však zriedka hovoria presne o tom, ako sa tieto lety konajú, a niekedy ich priamo zahaľujú do rúcha tajomnosti.

V knihe kráľa Aššurbanipala, nájdenej pri vykopávkach v Ninive (na rieke Tigrise v dnešnej Mezopotámii), je rozprávanie o lete k nebesám vyryté do hlinených valčekov. Kráľ Etana (3200 rokov pred n. I.) vyletel vraj do takej výšky, že najprv videl Zem obkolesenú mórami ako „chlieb v chlebovom košíku“, a neskoršie ju vôbec stratil z dohľadu.

V staroindickej filozofickej epizóde Bchagavadgíte z eposu Mahabhárátan sú

pokyny jogom pre cestu na Mesiac, a v epose vynikajúceho stredovekého indického básnika Tulsí Dása Rámájánam sa popisuje mimozemská pút indického mytologického hrdinu Rámu.

V jednej z čínskych povestí sa hovorí o tom, že Číňania prišli na Zem z Mesiaca. Iná povesť hovorí, že Mongoli boli unesení do kozmického priestoru a tam postavili súhvezdie Veľkého voza.

Podľa starovekých gréckych postáv sú nebeské svetlá tak blízko Zeme, že ich možno dosiahnuť na chrbte letiaceho orla. Ikaros, hrdina známej báje, doletel s krídlami z vtáčích pier, ktoré mal prilepené na chrbte, do takej blízkosti Slnka, že vosk, ktorým boli krídla zlepené, roztopil sa od slnečnej páľavy. Ikaros sa potom zrútil do mora a utopil sa.

Jedna z legiend spätých s menom gréckeho vojvodcu Alexandra, Macedónskeho hovorí, že sa pokúsi navštíviť nebesá. Alexander Macedónsky zapriahol podľa tejto báje do voza niekoľko hladných gryfov, ktorých nútil k letu vnadidlom, zaveseným nad ich hlavami. Cestou stretol Alexander Macedónsky vtáka s ľudskou tvárou, od ktorého sa dozvedel, že lety k nebesám sú zakázané. Alexander sa potom vrátil na Zem — ďaleko od miesta, odkiaľ vzlietol.

Lukian zo Samosaty (2. storočie n. l.), nazvaný Engelsom „Voltairom antiky“, popisuje vo svojom diele Pravdivé histórie príhodu hrdinu, ktorý bol odnesený i s loďou na Mesiac za búrky, ktorá sa strhla v blízkosti Herkulových stĺpov; tak starovek nazýval Gibraltarskú úžinu, považovanú vtedy za „kraj sveta“.

Seléniti — obyvatelia Mesiaca — navštevujú v bájach niekedy svojich pozemských bratov. Diogenes z Laerty (3. storočie pred n. l.) rozpráva, že grécky filozof Herakleitos osobne poznal mesačného obyvateľa, ale nehovorí o podrobnostiach potuliek tejto tajomnej bytosti.

Povesť o lete Alexandra Macedónskeho sa znova vynára v diele vynikajúceho básnika Firdousiho (10. storočie n. l.). Rozdiel je iba v tom, že jeho hrdina, šach KajKraus, po dosiahnutí veľkej výšky vyslal k nebesám šíp, a potom sa vrátil na Zem.

V jednej perzskej povesti sa rozpráva o princovi, ktorý vykonal cestu zo Zeme na Slnko a späť na drevenom koni.

Obyvatelia legendárnej Atlantídy vraj našli pri zániku svojej materskej pevniny záchranu na iných planétach pomocou lietajúcich strojov.

Stredovek nezanechal literárnych pamiatok, ktoré by svedčili o túžbe po mimozemských cestách. Až v období renesancie sa znova prebúdza záujem o túto otázku. Objavujú sa literárne diela, v ktorých sa hrdinovia dostávajú za hranice Zeme.

Od I7. storočia sa charakter týchto diel trochu mení. Okrem literárnych umeleckých námetov a rozprávaní o príhodách sa v nich vyskytujú aj vedecké prvky. Tento smer sa hlási po prvý raz v Snoch geniálneho hvezdára Jána Keplera (1634). Kepler podáva v tomto diele popis mesiaca, akoby túto družicu videl pozorovateľ, ktorý sa ocitol na jej povrchu. Kepler sa domnieva, že Mesiac sa skladá z látky s veľkými prieduchmi. Uvádza podrobnosti o predpokladanej mesačnej flóre a faune, popisuje mesačných obyvateľov a ich obydlia, ktoré sú ochranou pred prudkými výkyvmi teploty. Na dosiahnutie Mesiaca však Kepler nevidí inej možnosti ako použiť — mágie.

Anglický spisovateľ Francis Godwin prenáša svojho hrdinu na Mesiac „reálnejším“ prostriedkom. V jeho románe Človek na Mesiaci (1638) sa pre cestu na Mesiac používa cvičená labuť.

Rozhodujúci obrat v prospech strojov ako prostriedkov pre medziplanétne lety spôsobil francúzsky spisovateľ Cyrano de Bergerac (1619–1655). Cyrano de Bergerac dlho pred tým, ako technika skutočne ovládla vzduchoplavectvo, vyslovil myšlienku o možnosti použiť raketu na kozmické lety. Ale popri správnych myšlienkach nachádzame u tohto spisovateľa veľa naivných, čisto vymyslených fantázií, ktoré nemajú s vedou nič spoločného.

Od čias Cyrana de Bergeraca sa románopisci väčšinou zriekajú leteckých projektov s vtákmi alebo duchmi ako hybnými silami a uvádzajú na scénu najrozličnejšie stroje.

Je pravda, že spisovatelia dajú niekedy popud k vedeckým výskumom, no ešte pravdivejší je opak: vedecké úspechy poskytujú spisovateľom látku pre ich literárne diela. V 19. storočí začínajú zaujímať vedecké otázky v románoch, venovaných medziplanétnym cestám, čoraz viacej miesta. Príčinou tohto zjavu bol nepochybne mocný rozvoj vedy a techniky, ktorý odhalil nové možnosti. Veľkú úlohu vo vývoji románovej tvorby mala najmä diskusia o obývaní planéty Marsu, ktorá sa koncom 19. storočia rozvinula medzi astronómami a v širokej verejnosti. Podnetom k tejto diskusii bolo zistenie rôznotvarých obrazcov na povrchu Marsu, ktoré boli pokladané za prieplavy, vyhĺbené živými bytosťami.

Rýchly rozvoj delostrelectva v polovici 19. storočia literárne zachytil vo svojich románoch Jules Verne. Autor v týchto románoch dopravuje svojich hrdinov na Mesiac v delovej guli. Dnes vieme, že taký spôsob letu na Mesiac sa nedá uskutočniť. Napriek tejto chybe i napriek inej podstatnej nesprávnosti môžeme však vo Vernových románoch nájsť mnoho zaujímavých a správnych predstáv o kozmických letoch.

V sérii románov z konca minulého storočia nachádzame akýsi prehľad najhlavnejších kozmonautických problémov, ako sa utvárali vo vtedajšej dobe.

Pozorovanie Marsu malo tak isto ohlas v literárnej tvorbe. Kurt Lasswitz dokázal vo svojom románe Na dvoch planétach (1897) spojiť bohatú fantáziu s vedeckými faktami.

Začiatkom 20. storočia dosiahol veľkej popularity H. G. Wells svojimi románmi o Marťanoch a o Selénitoch. Nie menšej popularite sa tešili fantastické romány A. Bogdanova začiatkom nášho storočia.“

Dnes už zásluhou rýchleho rozvoja techniky let do vesmíru nie je čírou fantáziou. Veda už tento problém v podstate rozriešila. Podľa odhadu odborníkov najneskoršie o tridsať rokov ľudia navštívia Mesiac.

Prvý krok sa urobil už roku 1957. V rámci geofyzikálneho roku boli poslané do stratosféry dve umelé družice, ktoré obiehali Zem.

Vo chvíli, keď sa postavíme na pôdu Mesiaca, otvoria sa pred nami ďalšie nedozerné obzory. Mesiac sa stane odrazovým môstkom pre lety na Venušu a Mars.

Teraz asi namietate: „Dobre, našu slnečnú sústavu si azda raz prezrieme, v pomere k veľkosti vesmíru nie je taká obrovská. Ale let k hviezdam — to je predsa len utópia.“

Namietate právom. Nazrime do niektorej astronomickej príručky a preskúmajme, ako je to s tými hviezdami.

Pri pohľade na oblohu za jasnej letnej noci sa nám zdá, že vesmír je preplnený žeravými svietiacimi telesami. Hviezdička pri hviezdičke — milióny hviezd!

A ako sú blízko! Nie je to tak dávno, keď sa ľudia domnievali, že hviezdy sú malé svetlá zavesené na pevnej nebeskej klenbe.

A predsa — vesmír je až strašidelne prázdny. Našou najbližšou hviezdou je Slnko. Svetlo, ktoré sa šíri priestorom asi 300 000 km za sekundu, letí k nám zo Slnka 7 minút.

Najbližšou susedkou Slnka je „hviezdička“ Proxima Centauri (Proxima = najbližšia). Táto „susedka“ je od nás vzdialená 40 000 miliárd kilometrov. To znamená, že slnečný lúč preletí túto vzdialenosť pri svojej nepredstaviteľnej rýchlosti za štyri a jednu tretinu roka. Neďaleko Proximy Centauri (14 svetelných dní) sú ďalšie dve slnká — dvojhviezda — Alfa Centauri A a Alfa Centauri B. Prv ako si ich prezrieme pozornejšie, podívajme sa, ako ďaleko sú ďalšie najbližšie hviezdy.

Jasná hviezda Sirius je od nás vzdialená vyše osem svetelných rokov, Labute jedenásť rokov, Prokyon vyše jedenásť rokov, Altair vyše pätnásť rokov (viď mapku na prílohe).

Stručne povedané: v okruhu šestnásť svetelných rokov, teda v nepredstaviteľne obrovskom priestore, nie je viac ako 48 hviezd. Mizivo málo…

Vráťme sa preto k tým naozaj najbližším, k trojhvezdiu súhvezdia Centaura.

Alfa Centauri A je hviezda veľmi podobná nášmu Slnku. Má rovnako žltú farbu, tú istú spektrálnu triedu a teplotu 6000 °C (na povrchu). Ba i jasnosť, hmota, hustota a rozmery tejto hviezdy sú tie isté.


Na porovnanie: Slnko Alfa Centauri A

Absolútna jasnosť ……………………… +4,8 — +4,7

Svietivosť …………………………………. 1,3

Priemer (Slnko = 1) ……………………. 1,5

Hmota…………………………………….….. 1,1

Hustota (voda-1)…………………………1,41— 0,83


Alfa Centauri B je o 15 % ľahšia ako Slnko a má päťkrát slabší jas. Teplota 4000 °C. Farba oranžová. Tri štvrtiny slnečného priemeru.

Alfa Centauri A a B sa vzájomne otáčajú (viď mapku na prílohe); doba obehu 78,8 roka, teda o niečo málo viacej ako doba obehu našej planéty Urána okolo Slnka. Veľká poloos vzájomnej dráhy obidvoch častí tejto dvojhviezdy je 23,3-krát väčšia ako vzdialenosť Slnko— Zem, t. j. opäť toho istého radu ako vzdialenosť medzi Slnkom a Uránom. Ale to nie je dvojica Slnko a planéta, lež dve skoro rovnaké slnká.

Proxima Centauri patrí medzi najmenšie hviezdy zvané trpaslíci. Má jasnosť 15 ooo-krát menšiu než Slnko a jej hmota je 7-krát menšia. Je tmavočervená, teplota 3000 °C. Keby nám Proxima svietila namiesto Slnka, osvetľovala by nás červeným svetlom iba 30-krát jasnejším než svetlo mesačného úplnku. Priemer Proximy je 6-krát menší ako priemer slnečný, je teda len jeden a polkrát až dvakrát väčší ako Jupiter, naša najväčšia planéta. Stredná hustota tohto červeného trpaslíka je skoro päťdesiatkrát väčšia ako hustota vody. Keby táto látka bola kvapalinou, mohli by v nej ako korkové zátky plávať kúsky železa i celé lokomotívy. Nie je to však kvapalina, ale značne stlačený plyn, ktorý má vo vnútri hviezdy ešte oveľa väčšiu hustotu, ale v jej atmosfére je tak zriedený ako v našom Slnku.

Astronómovia dosiaľ nezistili, či Proxima obieha okolo dvojhviezdy alebo sa len pohybuje priamočiaro v ich blízkosti. Rozhodne sú však medzi týmito troma hviezdami blízke gravitačné vzťahy.

A teraz asi máte na ume ďalšiu otázku: obiehajú okolo týchto hviezd planéty ako okolo nášho Slnka? Veď planéty nemajú vlastný zdroj svetla a sú také malé, že nijakým ďalekohľadom ich nemožno v tej obrovskej diaľke vidieť.

Áno, to je pravda, tie planéty ešte nikto nevidel. A predsa v poslednom čase astronómovia tvrdia, že okolo Proximy Centauri i okolo dvojhviezdy Alfa Centauri obiehajú tmaví a drobní spolupútnici, pravdepodobne planéty. Ako to astronómovia zistili? Na najbližších hviezdach spozorovali pohyby spôsobené gravitáciou (príťažlivosťou) neviditeľných telies.

Fyzikálne podmienky na niektorých z nich môžu byť vhodné pre vznik života. Pokrokoví vedci sa už dávno zhodli v tom, že život nie je výsadou našej Zeme; že v podobnej forme určite existuje na mnohých miestach vo vesmíre.

Pravdepodobne nevyzerá tak, ako ho popisuje Vladimír Babula vo svojom fantastickom románe. Spisovateľ-fantasta nie je však biblický prorok. Účelom fantastických románov nie je vykresliť dokonalý obraz budúcnosti, ale ukázať skvelé perspektívy ľudstva.

Dobre, poviete si. Kto neverí, nech tam uteká. Ale ako sa na trojhviezdu Centaura dostať, keď i svetlo ta letí vyše štyroch rokov.

Na túto otázku vám najlepšie odpovie opäť známy sovietsky vedec Sternfeld:

„Ovládnutie svetového priestoru je i v hraniciach slnečnej sústavy nesmierne obťažný problém. Dosiahnuť hviezdy, t. j. iné slnká, je pre súčasnú techniku problém úplne neriešiteľný.

I keby bolo možné uskutočniť cestu k najbližším hviezdam najväčšími rýchlosťami, ktoré možno pomocou prístupných pohonných látok dosiahnuť, stačil by ľudský život len na nepatrnú časť takej cesty.

Predpokladajme totiž, že by sa nám podarilo postaviť takú kozmickú loď, ktorá by bola schopná uniesť stokrát väčšie množstvo pohonných hmôt, ako sama váži, a že výtoková rýchlosť dosiahne 4 km/sec. Predpokladajme ďalej, že na loď nepôsobí ani zemská, ani slnečná príťažlivosť. Za týchto podmienok dokáže loď dosiahnuť vo voľnom priestore po spotrebovaní všetkých pohonných hmôt rýchlosť 66 312 km/ hod. Myslime si, že sa cestovatelia vydajú touto rýchlosťou zo Zeme k stálici Proxima v súhvezdí Centaura. Ak poletia 70 rokov touto rýchlosťou, prejdú len jednu tisícinu cesty.

Aby sa čas letu podstatne skrátil, musí sa zrejme značne zvýšiť rýchlosť lode. Je také zvýšenie možné, i keď hádam až v budúcnosti?

Súčasná fyzika došla, ako je známe, k uzáveru o ekvivalencii masy a energie, z ktorého vyplýva, že hmota má v sebe zásoby obrovskej energie. Podľa teórie relativity obsahuje 1 kg akejkoľvek hmoty fantastické množstvo energie, rovné 9×1023 ergov. To umožňuje aspoň predstaviť si „fotónovú“ raketu, ktorá by vyvrhovala miesto prúdu plynov veľmi mocný prúd svetla, vznikajúci spotrebou hmoty, a ktorá by sa pohybovala reaktívnym účinkom tohto svetelného prúdu. Rýchlosti, ktoré by mohla dosiahnuť taká raketa, sú obrovské.

V tejto súvislosti poznamenajme vopred, že niet rýchlosti, ktorú by ľudský organizmus za istých podmienok nezniesol. Vari nás obťažuje čo len trošku napríklad otáčanie Zeme okolo vlastnej osi? A predsa je obvodová rýchlosť tohto pohybu na rovníku 1675 km/hod. Znepokojuje nás pohyb Zeme okolo Slnka, keď jeho rýchlosť presahuje 100 000 km/hod.? Pozorujeme pohyb celej našej slnečnej sústavy vo svetovom priestore, ktorý sa deje rýchlosťou 7o 000 km/ hod.? Ak zovšeobecníme skúsenosti, ktoré fyzika nahromadila, môžeme tvrdiť, že ľudský organizmus je schopný zniesť bez nebezpečenstva akokoľvek rýchly pohyb. Podmienkou tu, pravda, je, ako už bolo povedané prv, aby pohyb bol priamočiary a aby preťaženie neprevyšovalo pri dlhšom trvaní pohybu normálnu tiaž v terestrických podmienkach. To jest zrýchlenie alebo spomalenie kozmickej lode nesmie prekročiť približné 10 m/sec.

V takých podmienkach sa bude človek cítiť ako na Zemi.

Keby pohyb kozmickej lode bol v prvej polovici cesty medziplanétnym priestorom zrýchlený a v druhej polovici spomalený, zastavila by sa kozmická loď práve v cieli cesty. Ak zanedbávame gravitačné pole nebeských telies, bolo by možné za uvedených podmienok prekonať strednú vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom za tri a pol minúty.

Za tých istých podmienok by let zo Zeme na Slnko (149 500 000 km — takzvaná astronomická jednotka dĺžky) vyžadoval asi tri dni a let na najvzdialenejšiu planétu našej slnečnej sústavy — na Pluta — by trval asi osemnásť dní.

Teraz si myslime, že kozmická loď sa pohybuje po priamke za hranicami slnečnej sústavy k nejakej hviezde a predpokladajme, že loď môže dosiahnuť rýchlosť 290 000 km/sek. Zanedbávame vplyv slnečného gravitačného poľa, čo je pri takej ceste celkom prípustné, a vypočítame čas, potrebný na dosiahnutie uvedenej rýchlosti, a vzdialenosť, ktorú kozmická loď za tento čas prekoná. Keby sme v tomto výpočte použili vzorce klasickej mechaniky, dostali by sme výsledok, že pri zrýchlení 10 m/sek. by sa rýchlosť 290 000 km/sek. dosiahla za 29 000 000 sekúnd (to je asi za 336 dní), a že by koz mická loď za tento čas prekonala vzdialenosť 0,44 svetelného roku. No pri rýchlostiach blízkych rýchlosti svetla nemožno použiť zákony klasickej mechaniky. Pri týchto rýchlostiach treba robiť všetky výpočty podľa formulí teórie relativity; potom vyjde, že hľadaný čas je 114 026 000 sekúnd (to je asi 1320 dní) a hľadaná vzdialenosť 2786 svetelných rokov. Ten istý čas je potrebný na zastavenie kozmickej lode. Za predpokladov, za ktorých bol urobený výpočet, by teda kozmická loď mohla prekonať za 7227 tropických rokov vzdialenosť rovnú 5572 svetelných rokov. Len dve hviezdy sú v takom dosahu, Proxima a Alfa, obidve v súhvezdí Centaura.

Teda takto by bolo možno v prijateľnom čase dosiahnuť hviezdy, ktoré sú najbližšie k Zemi, keby sa uprostred cesty dosiahla rýchlosť 290 000 km/sek.

Koľko hmoty sa na to spotrebuje?

Ukazuje sa, že spotreba je obrovská. Do cieľa doletí len jedna šesťdesiatina hmoty fotónovej rakety a naspäť na Zem ešte znova šesťdesiatkrát menej. Pri takej spotrebe hmoty nám ani jedna fotónová raketa neumožní návštevu najbližších hviezd, lebo nie je mysliteľné postaviť raketu o váhe tisíckrát menšej, ako je váha pohonných hmôt, ktoré raketa má niesť so sebou.

Ale je jednoduchý spôsob, ako znížiť spotrebu pohonných hmôt. Motor fotónovej rakety totiž nemusí byť po celú cestu v činnosti. Je možné využiť ho na začiatku letu pri rozbehu, napríklad do rýchlosti 100 000 km/sek., potom ho vypnúť, ďalej letieť zotrvačnosťou a iba na konci letu ho opäť zapnúť na brzdenie. Je pravda, že pri takom lete sa čas cesty predĺži, napriek tomu však môžeme ostať v niektorých prípadoch v hraniciach ľudského života.

Myslime si napríklad, že naša fotónová raketa smeruje k hviezde Proxima v súhvezdí Centaura. Nariadime motor tak, aby rýchlosť rástla o 10 m za každú sekundu. V rakete bude teda po celý čas, v ktorom bude motor pracovať, normálne preťaženie, na ktoré je človek zvyknutý. Na konci 123. dňa dosiahne raketa letovú rýchlosť 100 000 km/sek., a pritom by nepreletela oveľa viac ako 1 % cesty. Slnečný lúč by túto cestu vykonal za 21 dní a 2 1/2 hodiny.

Keď raketa dosiahne rýchlosť 100 000 km/sek., bude sa pohybovať 12 rokov a sto šesťdesiatdeväť dní zotrvačnosťou, nato sa opäť zapne motor; teraz na to, aby raketu brzdil. Slnečný lúč by preletel celú vzdialenosť, ktorú raketa až dosiaľ prekonala; za 4 roky a 2 1/2 mesiaca.

Ešte sto dvadsaťtri dní, v ktorých sa let brzdí, a raketa dosiahne vytýčený cieľ. Keby mal motor rakety účinnosť rovnú jednej, spotreboval by až sem polovicu počiatočnej hmoty rakety. Celá cesta by teda zatiaľ trvala trinásť rokov a päťdesiat dní.

Cesta naspäť zaberie ten istý čas, pričom pomer počiatočnej a konečnej hmoty lode bude opäť 2: 1. Pri návrate na Zem bude teda hmota lode štyri razy menšia, ako bola vo chvíli odletu zo Zeme.

Keby sa fotónová raketa pohybovala pri rozbehu a pri brzdení so zrýchlením? prípadne spomalením 20 m/sek2., celkový čas cesty by sa tým skrátil len nepatrne. V našom prípade by napríklad raketa dosiahla cieľ o 115 dní, 11 hodín a 24 minút prv ako za pôvodných letových podmienok. Spotreba látok by bola bez ohľadu na zrýchlenie a spomalenie pohybu rovnaká.

Je prirodzené, že také projekty nemožno uskutočniť technikou najbližšej budúcnosti. Dotkli sme sa ich len ako perspektív, ktoré sa otvárajú ľudským možnostiam.“

Táto stať bola napísaná v čase, keď ešte nebol dokázaný antiprotón. Objavom antiprotónu — negatívnej hmoty — otvárajú sa pred ľudstvom nové perspektívy, lebo antihmota pri styku s pozitívnou hmotou uvoľňuje obrovskú energiu v podobe žiarenia. A žiarenie, ako vraví i Sternfeld, bude pravdepodobne pohonnou silou medzihviezdneho korábu.

Ostáva nám ešte jedna nezodpovedaná otázka:

Je možno ovplyvniť gravitáciu, ako sa o to pokúsil doktor Zajac v Babulovom fantastickom románe?

Na túto otázku nám ešte veda nedáva odpoveď, lebo gravitácia ešte nie je dokonale preskúmaná. Pred nedávnom prebehla novinami zpráva, že odrazu v niekoľkých krajinách súčasne pokúšajú sa vedci ovládať gravitáciu, ale výsledky pokusov nie sú známe.

Isté je, že medzi elektrickým a gravitačným poľom existuje určitá podobnosť.

A na záver: Dnes stojíme len na prahu atómového veku. Atómová energia nám dáva dosiaľ netušené možnosti. Čo bolo včera utópiou, stáva sa dnes skutočnosťou. Človek nakoniec ovládne prírodu na Zemi a dobyje i vesmír. Dnes už o tom niet pochybnosti.

A fantastické romány, postavené na vedeckom podklade, odkrývajú závoj budúcnosti a umožňujú nám aspoň nazrieť do nádherných zajtrajškov.


VYSVETLIVKY


Antarktída je pevnina, ktorá sa rozprestiera okolo južného zemského pólu.

Antiprotón je nedávno objavená jaderná častica rovnakej hmoty ako protón, ale elektricky záporná. Bol získaný bombardovaním medeného terča protónmi urýchlenými energiou 6,3 miliardy elektrónvoltov.

Astrogravimeter je prístroj budúcnosti, ktorým sa bude merať v medziplanétnom priestore veľkosť príťažlivosti rôznych kozmických telies.

Astronautika alebo kozmonautika je náuka o letoch do vesmíru.

Atmosféra., ovzdušie, je plynový obal našej zemegule. Nemožno ju ohraničiť presnou vzdialenosťou, pretože vzduch do výšky ustavične redne. Rozdeľujeme ju na niekoľko vrstiev: najnižšia — troposféra — siaha do výšky asi 10 km, po nej do výšky 80 km je stratosféra, nad ňou ionosféra a nad výškou 300 km je exosféra s plynmi takými riedkymi, že prevýši naše najdokonalejšie vákuum.

Biologická smrť — neodvratný koniec ľudského organizmu, lebo nastáva rozpad tkanív a buniek — predovšetkým v mozgu — a úplne mizne látková výmena. V tomto stave je oživenie životných funkcií nemožné.

Cyklotrón je jedným z klasických urýchľovačov elektricky nabitých častíc. Možno ním urýchľovať elektricky kladné častice, najmä protóny, jadrá ťažkého vodíka, častice alfa (héliového jadra) a p. Pôvodné lineárne urýchľovače používali vysokých napätí až niekoľko miliónov voltov. Cyklotrón pracuje s nevysokým napätím. Striedavým na pätím o vysokom kmitočte sa nabíjajú dve duté elektródy, pripomínajúce dve polovice plochej škatule od konzervy krížom rozrezané. Kladná častica sa vtiahne do zápornej polovice, ale vplyvom magnetického poľa v nej prebehne polokružnicou, je vtiahnutá do druhej, až nadobudne takú rýchlosť, že po obvode vyletí otvorom von. Detektor znamená obecne zariadenie, ktoré niečo odhaľuje, odkrýva. Najviacej sa tento názov vžil pre detektory rádiových vĺn, najmä pre detektory krištáľové, ktoré tým, že prepustia vysokofrekvenčné prúdy z antény iba jedným smerom, umožňujú zachytiť slúchadlami rádiové vysielame.

Elektrónka (predtým „rádiolampa“) je typickým príkladom zariadenia, kde nepatrnou energiou môžeme citlivo riadiť prúd energie mnohomiliónkrát väčšiu. Vo vzduchoprázdnej banke je umiestená žhavená katóda, z ktorej vychádzajú elektróny a smerujú ku kladnej katóde, ktorá býva vytvorená v podobe dutého valca okolo katódy. Tomuto prúdu sa stavia do cesty drôtená špirálka — mriežka. Kým je mriežka kladná, neprekáža elektrónom. Ak jej však dáme záporné napätie, odpudzuje elektróny, a tým prúd brzdí, prípadne celkom uzavrie. Vyvinuli sa rôzne, veľmi zložité typy elektrónok, ktoré slúžia jednak ako zosilňovače, jednak ako detektory elektromagnetických vĺn alebo ako budiče elektrických kmitov, oscilátory.

Elektróny patria k základným elementárnym časticiam hmoty. Každý atóm má jadro, zložené z kladných protónov a z neutrónov, okolo jadra obieha v pomerne veľkej vzdialenosti rovnaký počet záporných elektrónov, koľko má jadro protónov. Hmota elektrónov je temer dvetisíckrát menšia ako hmota protónu. Elektróny sa môžu za určitých okolností pohybovať samy hmotou alebo vzduchoprázdnym priestorom. Prúd elektrónov je elektrický prúd. Rôzne prístroje založené na pohybe elektrónov (elektrónky, obrazovky, fotónky) sú dnes podkladom nového významného odboru techniky — elektroniky.

Fotónový pohon je nateraz smelým snom kozmonautiky. Ako je známe, závisí ťah raketového motora na hmote vystreľovaných plynov a ich rýchlosti. Lenže do dnešného dňa boli dosiahnuté výtokové rýchlosti iba okolo 4000 m za sekundu. Pretože svetlo, ktoré si môžeme predstaviť ako prúd jemných častíc — fotónov — má rýchlosť 300 miliónov metrov za sekundu, javí sa lákavou myšlienka použiť miesto žeravých plynov vystreľované fotóny, čiže mocný zdroj svetla. Že i slnečné svetlo pôsobí tlakom na osvetľované telesá, je dokázané už dávno. Je teda problém fotónového pohonu teoreticky odôvodnený, ale dosiaľ nepoznáme zariadenie, ktorým by bolo možné uskutočniť ho.

Geológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním zloženia najvrchnejších, priamemu pozorovaniu prístupných vrstiev zemskej kôry.

Gravimeter je prístroj, ktorým sa meria veľkosť i zmeny gravitácie, príťažlivosti zemskej.


Tá je na rôznych miestach zemegule rôzna, je väčšia na póloch, ktoré sú bližšie k stredu Zeme, menšia na rovníku, kde proti príťažlivosti Zeme pôsobí odstredivá sila. Ale aj ináč je nerovnomerne rozdelená, zvyšujú ju napríklad ložiská ťažkých nerastov. Mení sa i s časom, napríklad pôsobením príťažlivosti Slnka a Mesiaca. Normálne teda gravimetre slúžia na vyhľadávanie ťažkých kovov alebo naopak zase nafty.